Slávime slávnosť povýšenia svätého Kríža. Slová ako utrpenie, kríž či smrť nepočúvame radi. Moderný človek ich odsúva na okraj, snaží sa ich vytesniť zo života. Žiaľ, niekedy aj medzi kňazmi badať strach zo smrti, akoby sa strácala viera vo večný život – v presvedčenie, že skutočný život začína až po smrti. No Ježiš hovorí jasne:

Text Eduarda Chmelára, ktorý nesie provokatívny titulok „Rekviem za fašistu“, je sám ukážkou toho, ako nenávistná rétorika ničí akúkoľvek možnosť seriózneho dialógu. Hoci sú články pána Chmelára mnohokrát informatívne a radí sa k tým málo ľuďom, ktorý píšu obsahovo bohaté texty, častokrát sú naplnené marxistickou ideológiou a ľavicovým ideologickým myslením. Keďže žiaľ mnohí s dobrým úmyslom nekriticky prijímajú tieto jeho texty, rozhodol som sa výnimočne reagovať a poukázať na jeho hrubo manipulatívne a ideologické pozadie. 

Ako viete, pred niekoľkými týždňami som navštívil USA. Len niekoľko ulíc od farnosti, kde som sa nachádzal, bolo krátko po mojom odchode v centre Chicaga zavraždených niekoľko ľudí. Pred dvoma týždňami boli obete zabité priamo počas svätej omše. Len predvčerom bola brutálne usmrtená Ukrajinka v metre, kým okolosediaci sa len nečinne prizerali. Iste si spomínate na hnutie Black Lives Matter. V Chicagu mi rozprávali, aký rozvrat toto hnutie spôsobilo. A dnes tamojší liberálny primátor (demokrat) protestuje proti nastoleniu poriadku v meste prostredníctvom národnej gardy prezidenta Trumpa. V noci bol zavraždený známy konzervatívny aktivista a prolifer Charlie Kirk. Po neúspešných atentátoch na premiéra Fica či prezidenta Trumpa prišlo k ďalšiemu útoku – tentokrát na konzervatívneho aktivistu.

Chaos, v ktorom sa svet ocitá viac a viac, je zjavný každému, bez ohľadu na jeho ideologické postavenie. Vplyvom internetu a umelej inteligencie je dnes každý odborníkom na všetko. Je udivujúce vidieť na internete ľudí, ktorí dosiahli priemerné, často stredoškolské vzdelanie, ale sú odborníkmi na geopolitiku, dejiny i filozofiu. Samozrejme, nechcem povedať, že jasný pohľad na svet je možné získať len vďaka vzdelaniu. Samotné vysoké školy, vrátane tých najprestížnejších, sa zmietajú v chaose a ich úroveň je žalostná.

Priatelia, pripravujem si nedeľnú kázeň, keďže vo štvrtok znova pocestujem do Ríma. Tentokrát sa chcem zamyslieť nad kresťanským zmyslom dejín. V chaose dnešného sveta je orientácia ťažká – manipulujú nás správy z každej strany. Potrebujeme však pevný referenčný bod: Krista, ktorý nám žiari ako maják skrze svoju Cirkev s jej dejinami a Tradíciou. Hoci sa Cirkev vo svojich ľudských prvkoch niekedy potáca, jej Tradícia zostáva pevným svetlom, ktoré nás chráni pred falošnými signálmi moderného sveta. A tento svet je vždy v nepriateľstve s Kristovým duchom.

Som hlboko znepokojený, že počas včerajších príhovorov ústavných činiteľov pri príležitosti Slovenského národného povstania došlo aj k zvelebovaniu predstaviteľov totalitného komunistického režimu, akým bol Gustáv Husák.

Pýcha je matkou všetkých nerestí. Ona stála pri vzbure Martina Luthera voči Cirkvi, pri počiatkoch Francúzskej revolúcie, keď Boh bol nahradený „múdrosťou“, a stojí aj dnes pri snahách zvrátiť klasický pohľad na svet, ktorého stredobodom je Boh, a postaviť namiesto neho človeka.

Katolícke školy sú dnes vystavené útokom liberalizmu a relativizmu, ktoré sa usilujú oslabiť ich identitu a podriadiť ich revolučnému duchu. Najnovšie skrze legislatívny proces vlády SR. To, čo sa dnes deje, nie je len technická zmena zákona – je to súčasť kultúrneho boja proti Cirkvi.

Posledné dni rezonoval v našej spoločnosti konflikt s liberálnym ministrom školstva ohľadom financovania cirkevných škôl. Akoby sa napĺňali slová, že revolúcia požiera svoje vlastné deti. Hoci v Ústave Slovenskej republiky sa hovorí o úcte k cyrilo-metodskému dedičstvu, v duchu Francúzskej revolúcie tam nechýba ani dištancovanie sa od akéhokoľvek náboženstva a ideológie, pričom sa zabúda a doslova popiera katolícky základ našej krajiny.

Včera som sa zúčastnil na sekulárnom pohrebe jedného mladého muža. Život devätnásťročného mladíka mal pred niekoľkými dňami tragický koniec. Ešte tragickejším sa však ukázal samotný pohrebný obrad, plný zúfania a beznádeje. Tento pohľad mi pripomenul človeka, ktorý počas Francúzskej revolúcie – v podobe nahej prostitútky – vystúpil na oltár katedrály Notre Dame a zaujal miesto Boha.

Čoskoro budeme sláviť slávnosť Nanebovzatia Panny Márie. Pravda viery, že Mária bola po zavŕšení svojho pozemského života vzatá dušou i telom do nebeskej slávy, je poslednou dogmou, ktorú vyhlásil pápež Pius XII. 1. novembra 1950. K jej vyhláseniu došlo krátko po hrozných skúškach druhej svetovej vojny, keď milióny ľudí položili život a mnohí, ktorí prežili, prechádzali ťažkým povojnovým obdobím, poznačeným stratou blízkych, materiálnymi ťažkosťami a neraz aj krízou nádeje.