Falošná alternatíva

Zdroj: aftp.it

Celý boj Cirkvi proti liberálom v minulom storočí [19. storočie, pozn. red.] možno, aspoň z istého hľadiska, zhrnúť do niekoľkých riadkov. Liberáli, ktorí boli nedôverčiví voči prejavom nadmernej moci verejnej správy, obmedzili právomoci orgánov natoľko, že sa stali neschopnými nielen bojovať proti nezákonnosti, ale aj udržiavať verejný poriadok. Podľa Učiteľského úradu Cirkvi je toto zlo. Nikto nemá právo páchať zlo. Politická koncepcia, ktorá odníma štátu moc účinne a rýchlo trestať zlo, je pomýlená už vo svojom základe.

Udalosti tragickou výrečnosťou potvrdili varovanie Cirkvi. Stačí čítať politické ústavy väčšiny západných národov v minulom storočí a v prvých desaťročiach tohto storočia: všetky obmedzovali verejnú moc až do tej miery, že tá nedokázala čeliť rastúcej vlne anarchie a socializmu, takže občanom neostávalo nič iné, než bezmocne sledovať pomalé, no neodvratné rúcanie spoločenského poriadku.

V jadre liberálnej koncepcie stojí myšlienka, že nie je možné usporiadať štát tak, aby účinne trestal zlo, bez toho, aby súčasne neobmedzil slobodu konať dobro. Verní tejto zásade, liberáli volia anarchiu pred despotizmom, a tak nechávajú krajinu skĺznuť po svahu rozkladu spoločenského života.

Myslím si, že tento bod, ktorý je skutočným jadrom polemík medzi katolíkmi a liberálmi, nebol nikdy dostatočne zohľadnený. Mnohí si mysleli, že keďže je nevyhnutné vybrať si medzi nadmernou slobodou a zneužívaním moci, liberáli uprednostňovali prvú možnosť, zatiaľ čo Cirkev sa prikláňala k druhej.

V skutočnosti učenie Cirkvi hovorí čosi celkom iné. Cirkev popiera vedeckosť alternatívy anarchia – despotizmus.

Keďže Boh s obdivuhodnou múdrosťou stvoril prirodzený poriadok pre všetko, čo sa týka neživých a nerozumných bytostí, bolo by obludné myslieť si, že pri človeku postupoval inak, a teda stvoril ho nedokonalo. V človeku musia byť vložené schopnosti, hoci zatiaľ len v stave možnosti, ktoré mu umožňujú vybudovať ľudskú spoločnosť dokonalejšie, než akú pozorujeme medzi zvieratami, napríklad u včiel či mravcov. Inak by človek nebol vrcholným Božím dielom.

Z toho vyplýva, že normálnym stavom ľudskej spoločnosti nemôže byť nútená voľba medzi týmito dvoma tragickými možnosťami: buď upadnúť do anarchie, alebo sa podrobiť ťarche despotizmu. Musí existovať možnosť usporiadať spoločnosť stabilne a trvalo tak, aby sa nevychyľovala k jednému z týchto dvoch extrémov.

Práve preto Cirkev odsudzuje liberálov, ktorí si volia cestu anarchie. Cirkev odmieta voliť medzi dvoma cestami záhuby, medzi priepasťami, ktoré sa otvárajú na oboch stranách. Ukazuje ľudstvu správnu cestu, ktorá nevedie ani k anarchii, ani k despotizmu. Tou cestou je kresťanský poriadok.

Po celé desaťročia sa liberalizmus snažil Cirkev oklamať. Liberálny netvor mal tisíc tvárí, aby vyhovel každému vkusu. Kým jedna tvár sa na Cirkev usmievala, snažiac sa priťahovať a očariť jej naivné deti, iná cerila zuby a ochromovala bojazlivých katolíkov. Ďalšia sa dívala na Cirkev znudene a mrzuto, podobne ako márnotratný syn pri odchode z otcovského domu: bola to len prefíkaná taktika, ktorá mala zabrániť reagovať pravoverným katolíkom, ktorí sa obávali hromadného odpadnutia svojich liberálnych bratov.

Liberálna hydra mala aj iné tváre: voľnomyšlienkarstvo, militantný antiklerikalizmus, ktorý útočil na chrámy, znesväcoval svätostánky, hanobil obrazy, zabíjal kňazov a rehoľnice. Bol tu aj anarchistický liberalizmus, tá skupina nihilistov, karbonárov a atentátnikov, ktorí vraždili kráľov a štátnikov.

Pri takej rozmanitosti tvárí liberalizmu bola prirodzene aj v Cirkvi veľká rozmanitosť názorov, ako tejto hydre čeliť a ako s ňou bojovať.

Len málokto rozpoznal všetky tváre hydry. A ešte menej tých, ktorí pochopili, že táto rozmanitosť nebola obrazom vnútorného rozdelenia, ale stratégiou na zmätenie katolíkov. Každý úsmev bol klamstvom. Každé rúhanie bolo naopak pravé. Za zdanlivou rozmanitosťou a kolísaním bol liberalizmus logický, neúprosný a nemeniteľný vo svojom pochode k anarchii a ateizmu.

Pri mnohých tvárach sa objavovalo, prirodzene, aj mnoho jazykov. Nie všetko, čo liberalizmus predkladal, bolo v sebe, z hľadiska čistej doktríny, nevyhnutne odsúdené. Bolo teda možné súhlasiť s niektorými liberálnymi tvrdeniami, a pritom neprijímať učenie, ktoré Cirkev odsúdila. Čo robiť? Súhlasiť s tým, čo bolo možné, v nádeji, že sa podarí netvora skrotiť? Alebo zaútočiť hneď, razantne, bez váhania?

Katolíci 19. storočia vyskúšali všetko možné. A nakoniec, keď sa obzrieme na vývoj Európy v tom období, bije do očí jeden fakt: napriek všetkej snahe katolíkov skrotiť netvora, liberalizmus dobyl Európu, odkresťančil ju, zlaicizoval, rozložil rodinu aj štát a uvrhol svet na cestu, ktorá ho doviedla na pokraj anarchie.

Náhly strach z tejto anarchie vyvolal odpor, z ktorého sa ako protireakcia zrodili fašizmus a nacizmus.

Tvárou v tvár falošnej alternatíve despotizmus – anarchia si totalitné režimy všetkých farieb zvolili despotizmus, aby reagovali proti anarchii.

Mali pravdu? Zjavne nie. Pretože ani ony sa nedokázali vyslobodiť z tejto falošnej alternatívy. Chceli ujsť pred liberalizmom, a skĺzli do opačnej priepasti. Nechápali, že nešlo o voľbu medzi dvoma priepasťami, ale o hľadanie Cesty, ktorá vedie do neba. Preto, namiesto toho, aby nás viedli ku kresťanskej civilizácii, reakcia proti anarchii nás zaviedla do novej priepasti: k štátu – Molochovi.

Hovorím to preto, aby som ukázal, že existuje spoločný koreň medzi liberalizmom a despotizmom. Akým despotizmom? Na jeho farbe nezáleží. Či už je hnedý, červený alebo čierny, vždy je to despotizmus. Nezáleží ani na tom, či je mierny, láskavý, „mäkký“, ako ten, ktorý sa pokúša zaviesť labouristická vláda v Anglicku. Stále je to despotizmus.

Socializmus dnes, tak ako nacizmus včera a liberalizmus predvčerom, sa chváli tisícimi tvárami. Kým jedna sa na Cirkev usmieva, iná jej hrozí a ďalšia útočí. Čeliť tomuto novému socializmu inak, než bojom, je nemožné. Tak ako predtým pri liberalizme, reakcia katolíkov na celom svete – a zvlášť v Európe – môže byť iba jedna: bojovať proti nemu rozhodne, otvorene, neochvejne, bez strachu.

Socializmus nie je divé zviera, ktoré možno skrotiť. Je to apokalyptický netvor, ktorý spája v sebe prefíkanosť líšky a násilie tigra. Nezabúdajme na to, inak nás udalosti poučia veľmi bolestným spôsobom.

Prof. Plínio Correa de Oliveira

Zdroj: aftp.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!