ÚZKA BRÁNA, KATECHIZMUS A RUŽENEC – NÁŠ KOMPAS V BÚRKE
Zdroj: commons.wikimedia.org
Posledné dni rezonoval v našej spoločnosti konflikt s liberálnym ministrom školstva ohľadom financovania cirkevných škôl. Akoby sa napĺňali slová, že revolúcia požiera svoje vlastné deti. Hoci v Ústave Slovenskej republiky sa hovorí o úcte k cyrilo-metodskému dedičstvu, v duchu Francúzskej revolúcie tam nechýba ani dištancovanie sa od akéhokoľvek náboženstva a ideológie, pričom sa zabúda a doslova popiera katolícky základ našej krajiny.
Evanjelium dnešnej nedele nás pozýva slovami Božského Spasiteľa k hľadaniu úzkej brány. Táto brána je opakom širokej cesty revolučného ducha sveta, ktorý ponúka ľahké uspokojenie a klamné slobody. Znamená to odolať pokušeniu širokej cesty – pohodlnosti, kompromisov a duchovnej ľahostajnosti. Úzka brána je symbolom cesty kríža, vernosti a čistoty svedomia. Je to cesta Tradície, obety a vernosti – cesta, ktorá nás vedie proti prúdu relativizmu a sebectva.
Počas uplynulého týždňa si Cirkev pripomenula jedného z najväčších pápežov novodobých dejín – svätého Pia X. Pius X. (1835 – 1914), vlastným menom Giuseppe Sarto, bol pápežom v rokoch 1903 – 1914. Pochádzal z chudobnej rodiny v severnom Taliansku a ako kňaz i biskup bol známy jednoduchosťou a pastoračnou horlivosťou. Ako pápež sa zapísal do dejín najmä bojom proti modernizmu, ktorý nazval „syntézou všetkých bludov“. Keď ho pápež Pius XII. v roku 1954 vyzdvihol na oltár, mal pred očami nielen jeho svätosť ako nástupcu svätého Petra, ale aj prorocký rozmer jeho učenia. Modernizmus, ktorý zmietal Cirkvou a po smrti Pia XII. ešte zosilnel, totiž neobišiel nijakú jej časť.
Modernisti, ovplyvnení modernou filozofiou, sa usilovali ukázať ako „pokrokoví“ a chceli prehodnotiť celú náuku Cirkvi – či už o Svätom Písme, alebo o vzťahu k modernej vede. Ich vplyvom sa mnohí kňazi a profesori teológie zasadzovali za pseudovedecké názory, ako sú evolucionizmus či morálny a náukový relativizmus. Podľa nich sa Cirkev musí ospravedlniť za svoju minulosť a prispôsobiť sa mentalite moderného sveta. Takáto mentalita napokon vedie k presvedčeniu, ktoré je dnes veľmi rozšírené: že nejestvuje nič nemenné a jasne definované v tom, čo Cirkev verí a vyznáva.
V duchu moderného progresu sa naši predkovia – vrátane svätých – vykresľujú ako nevzdelanci, ktorí nepoznali „modernú múdrosť“. Preto vraj musíme našu vieru preformulovať od základu. Veď my sme tí „skutočne múdri a osvietení“. Podľa tejto logiky viera nie je nemenná skutočnosť, ktorá zostáva rovnaká včera i dnes, ale má sa prispôsobiť potrebám a túžbam súčasného človeka, aby mu lepšie vyhovovala. Modernisti učia, že viera je len emotívne prežívanie Božej prítomnosti v živote jednotlivca, a nie prijatie Bohom zjavených nemenných právd a ich vyznávanie v živote.
Dnešný modernizmus vidíme napríklad v tvrdeniach, že Cirkev sa má prispôsobiť duchu doby – že už nemôže hovoriť jasne o hriechu, lebo to ľudí uráža; že manželstvo medzi mužom a ženou je iba jedným z „modelov rodiny“; že Eucharistia je iba symbolom spoločenstva, a nie skutočnou prítomnosťou Krista; alebo že dogmy a prikázania sú iba „dobovými vyjadreniami“, ktoré si môžeme dnes vysvetliť po svojom. To všetko znie na prvé počutie prívetivo a otvorene, ale v skutočnosti to popiera samu podstatu katolíckej viery: že Boh zjavil nemennú pravdu, ktorú máme s pokorou prijať, a nie meniť podľa nálad sveta.
Napokon modernizmus vedie k relativizácii viery ako takej – a teda aj k popretiu pravdivosti katolíckej viery ako jedinej cesty spásy. Moderný človek, ktorý sa zriekol týchto právd, nemá potom problém prijať tézu o štáte nábožensky a ideologicky neutrálnom. A tak sa ocitá nad priepasťou, kde platia zákony, ktoré odporujú jeho základným presvedčeniam. Protikatolícke a protikresťanské zákony sú jednoducho ovocím myslenia, ktoré prispelo k „mapovaniu“ moderného sveta.
Pápež svätý Pius X. nebol žiadnym abstraktným teoretikom, ktorý by z prísnosti úradu odsudzoval a upaľoval heretikov. Bol milujúcim otcom svojho stáda, u ktorého na prvom mieste stálo presvedčenie o Kristových slovách, že jedine Pravda prináša skutočné vyslobodenie a slobodu človeka. Len človek, ktorý žije v súlade s Božími prikázaniami a učením Cirkvi, dokáže žiť naozaj slobodný a šťastný život. Výrazom tejto jeho lásky k svojim veriacim bol katechizmus, ktorý napísal a používal pri vyučovaní náboženstva.
Ak chceme odolávať falošným pokušeniam a vyhýbať sa falošným cestám modernity, práve pravidelné štúdium náuky Cirkvi, spojené s každodennou modlitbou svätého ruženca, bude naším kompasom. Vždy, keď vezmeme do rúk katechizmus, musíme ho držať ako poklad, ktorý nám Boh skrze Cirkev odovzdáva ako mapu nemenných právd na našej ceste do večnosti. On nám ukazuje pravú cestu – cestu k úzkej bráne, ktorá vedie k spáse.
Ó svätý Pius X., sláva kňazstva, ozdoba a okrasa kresťanského ľudu;
Ty, v ktorom sa pokora spojila s veľkosťou, prísnosť s miernosťou, prostá zbožnosť s hlbokou náukou;
Ty, pápež Eucharistie a katechizmu, neporušenej viery a neohrozenej pevnosti;
obráť svoj pohľad na svätú Cirkev, ktorú si tak veľmi miloval a ktorej si zasvätil najlepšie poklady, ktoré Ti dobrotivý Boh vložil do srdca štedrou rukou;
vypros jej bezpečnosť a vytrvalosť uprostred ťažkostí a prenasledovaní našich čias;
podopri toto úbohé ľudstvo, ktorého bolesti Ťa tak hlboko zarmucovali, že napokon zastavili tlkot Tvojho veľkého srdca;
daj, aby v tomto rozbúrenom svete zvíťazil pokoj, ktorý má byť harmóniou medzi národmi, bratskou dohodou a úprimnou spoluprácou medzi spoločenskými triedami, láskou a milosrdenstvom medzi ľuďmi;
aby sa túžby, ktoré strávili Tvoj apoštolský život, stali na Tvoj príhovor šťastnou skutočnosťou, na slávu nášho Pána Ježiša Krista, ktorý s Otcom a Duchom Svätým žije a kraľuje na veky vekov. Amen.
(Pius XII., Discorsi e Radiomessaggi di Sua Santità Pio XII, XVI, Sedicesimo anno di Pontificato, 2 marzo 1954 – 1° marzo 1955, pp. 31–37, Tipografia Poliglotta Vaticana)
otec Ľubomír
PS: Neváhajte sa na mňa obrátiť s Vašimi otázkami a postrehmi na info@oteclubomir.sk.
