Veľké rozdelenie v Katolíckej cirkvi: tradicionalisti vs. progresívci – Kto zvíťazí? 1. časť

Zdroj: aftp.it

Dnešný svet čelí napätiam a konfliktom, ktoré pramenia nielen zo stretu záujmov, ale aj zo zásadných rozdielov v hodnotách a ideách. História pritom ukazuje, že spoločnosti dokázali nachádzať stabilitu tam, kde panovala zhoda o základných princípoch. Nasledujúce riadky sa preto zamýšľajú nad tým, aký význam má hľadanie týchto spoločných základov pre súčasnosť.

Verím, že je vhodné začať dni štúdia, ktoré vás čakajú, odpoveďou na zásadnú otázku, ktorá sa kladie na začiatku každého študijného programu. Otázka znie: vzhľadom na súbor moderných problémov, s ktorými sa dnes musíte konfrontovať, v situácii, v ktorej budete žiť, a vo vašom mladom veku, aký konkrétny význam majú otázky, ktoré tu budeme študovať? Aký vzťah majú k súčasnému svetu, s ktorým ste v kontakte?

Zdá sa mi, že táto otázka si vyžaduje pomerne podrobnú a trochu rozsiahlejšiu odpoveď, aby bola náležite objasnená. Akonáhle budú hlavné body témy správne položené a dobre definované, ľahko pochopíte, že neexistuje absolútne žiadna dôležitejšia téma v modernom svete, než tá, ktorej sa budeme venovať počas týchto dní.

Čo je podstatou všetkých problémov, ktoré sa dnes študujú? Môžete si všimnúť, že v súčasnosti vládne veľká dezorganizácia, boj národov proti národom, veľký boj spoločenských tried navzájom, boj ekonomických, kultúrnych a iných záujmov. Z každého hľadiska je konflikt hlavnou charakteristikou súčasného sveta. Ak otvoríte noviny, bez ohľadu na krajinu – Spojené štáty, Argentínu, Bolíviu, Čile alebo hociktorú inú – vidíte konflikt, boj.

Čo je hlbokou príčinou tohto boja?

Je zrejmé, že ide o nesúlad záujmov. Avšak nad rámec nesúladu záujmov je tu nesúlad ideí. Konflikty záujmov medzi ľuďmi existovali vždy, ale keď ľudia zdieľajú rovnaké idey, dokážu nájsť spôsob, ako tieto konflikty vyriešiť. Keď však okrem konfliktu záujmov chýba zhoda aj v ideách, vtedy je konflikt úplný.

V takom prípade – ak nejde o situáciu otvorenej vojny – nemožno hovoriť ani o stave pokoja. A presne to je stav súčasného sveta.

História nás učí – a osobitne to zdôraznil pápež Lev XIII. – že existoval čas, keď nemožno povedať, že vládol úplný a absolútny mier, ale v zásadných otázkach ľudia medzi sebou súhlasili. Najmenej v Európe existovala zásadná zhoda, základné vzájomné porozumenie, aj keď tu a tam dochádzalo k občasným vojnám.

Táto éra bola zlatým vekom stredoveku, o ktorom Lev XIII. vo svojej encyklike vyhlásil, že predstavoval vrchol kresťanskej civilizácie.

Keď pozorne sledujeme priebeh dejín, všimneme si skutočnosť, ktorá prirodzene vyvoláva otázku: ak napríklad v 13. storočí – podľa úsudku Leva XIII., veľkého pápeža, muža mimoriadnej inteligencie, presláveného svojou vzdelanosťou a erudíciou, považovaného za jedného z najväčších intelektuálov svojej doby – dosiahla kresťanská civilizácia svoj vrchol, prečo upadla? Prečo nepokračovala v raste? Prečo nenapredovala k ešte dokonalejšiemu poriadku, svornosti a pokoju, namiesto toho, aby sa dostala do stavu extrémneho konfliktu, v akom sa nachádzame dnes?

Na túto otázku existuje odpoveď, ktorú v zásade už poznáte: došlo k úpadku Cirkvi; došlo k úpadku kresťanskej civilizácie; a v dôsledku tohto náboženského úpadku nasledoval pomalý úpadok celej civilizácie. Preto sme dnes v takej situácii, v akej sa nachádzame.

To, čo hovorím, by sa z historického hľadiska dalo ľahko dokázať dokumentovanými dôkazmi. Je pravda, že po stredoveku sa svet naďalej rozrastal a rozvíjal v rôznych oblastiach; no je rovnako pravda, že čím viac sa rozvíjal, tým vážnejšie boli jeho problémy a že tento rozvoj bol povrchný, ako sa to môže stať mladému človeku.

Mladý človek môže byť vážne chorý a napriek tomu pokračovať v raste. A kým rastie, choroba rastie spolu s ním. Nakoniec, ak choroba nie je riadne liečená, ten mladý človek zomrie... starší ako predtým, ale chorľavejší ako kedykoľvek predtým.

To je to, čo sa stalo súčasnej spoločnosti: čím je chorľavejšia, tým je bohatšia, mocnejšia, technicky vyspelejšia, organizovanejšia... až kým neskolabuje v konflikte, ktorý dnes vidíme. To všetko by sa dalo ľahko dokázať historickým výkladom, ako zistíte počas dní štúdia tu v Amparo.

Problém s historickými dôkazmi je však v tom, že vyžadujú veľa času: je potrebné preskúmať rôzne fakty a dôkladne ich analyzovať. Je preto prirodzené, že to zaberie čas.

Radšej teda poskytnem tomuto tvrdeniu – že príčinou súčasnej krízy je náboženstvo a že svet dneška nájde riešenie iba vtedy, keď sa vysporiada so svojou náboženskou krízou – teoretický dôkaz. Ten, hoci je podložený pevným historickým základom, má výhodu, že je kratší a rýchlejšie vedie k jasnému záveru.

Tento dôkaz je platný pre katolíkov. A keďže sa tu obraciam na katolícke, apoštolské a rímske publikum, ktoré uznáva pravdivosť Katolíckej cirkvi, môžem vychádzať z pravdy jej učenia a rozvinúť z toho vyplývajúci argument.

Začnem teda otázkou: aký je dôvod existencie Desiatich Božích prikázaní, základných prvkov katolíckej a kresťanskej morálky? Prečo Boh zakázal človeku konať činy, ktoré sú v Desiatich prikázaniach zakázané? A prečo dal človeku veľké pozitívne a záväzné prikázanie Prvého prikázania – „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou...“?

Svätý Tomáš Akvinský to vynikajúco vysvetľuje: Boh je Stvoriteľom vesmíru; ako Stvoriteľ vesmíru je Stvoriteľom prírody; a ako Stvoriteľ prírody je Stvoriteľom zákonov, ktoré ju riadia. Celá príroda je riadená zákonmi, ktoré Boh ustanovil v momente, keď stvoril vesmír.

Existuje príroda neživých bytostí; príroda živých bytostí bez duchovnej duše; a príroda živých bytostí obdarených duchovnou dušou. Súbor týchto troch rádov bytostí tvorí vesmír, pričom každý z nich je riadený vlastnými zákonmi. Niektoré zákony sú všeobecné a spoločné pre všetky stvorenia, živé aj neživé, rozumové aj nerozumové; iné sú špecifické pre rozumovú bytosť.

Tieto zákony zodpovedajú povahe každej bytosti; a práve preto, že zodpovedajú povahe človeka, Boh ich kodifikoval v Desiatich prikázaniach, aby ich človek poznal: aby poznal základné zákony, ktoré musí dodržiavať, aby žil v poriadku, oslavoval Boha a čerpal z vesmíru všetky výhody, ktoré Stvoriteľ chcel človeku poskytnúť správnym používaním stvorených vecí.

Ak sa teda pýtame, prečo musí človek milovať Boha nadovšetko, odpoveď je táto: vyplýva to z Božej podstaty a z ľudskej podstaty. Boh je nekonečná, najdokonalejšia bytosť, vzor, zdroj a podstata každej svätosti; človek, stvorený na Jeho obraz, bol stvorený, aby uctieval takúto dokonalú bytosť a stal sa jej podobným.

Preto mu je prikázané milovať Boha: milujúc Ho, stáva sa Mu podobným; stávajúc sa Mu podobným, plní Jeho vôľu. Je to v samej povahe vecí, že človek musí milovať Boha.

Prečo nesmie človek zneužívať sväté Božie meno? Božie meno je symbolom Božskej osoby, tak ako naše mená sú symbolmi našich osôb. Nikto nemôže byť spokojný, ak je jeho meno vyslovované urážlivo, pretože uraziť meno znamená uraziť osobu.

Rovnako ten, kto zneužíva alebo uráža Božie meno, hreší proti Božej prirodzenosti, ktorá si zasluhuje našu úctu.

A tak by sme mohli pokračovať vo všetkých ostatných prikázaniach, ukazujúc, že každé z nich je iba výrazom prirodzeného zákona v určitom aspekte.

Napríklad: prečo nie je dovolené človeku zabiť iného človeka? Pretože každý človek je podľa svojej prirodzenosti pánom sám seba, ale nikto nie je pánom života druhého. Vziať život inému znamená spáchať najzávažnejšiu formu krádeže: je to proti samej povahe človeka, aby bol zabitý iným.

„Nekradni“ a „Nepožiadaš majetok blížneho svojho“: prečo? Pretože človek má právo na vlastníctvo. Je v jeho povahe byť pánom sám seba; ak pracuje a svojou prácou niečo vytvorí, stáva sa to jeho vlastníctvom. Vlastníctvo je teda prirodzeným dôsledkom ľudskej prirodzenosti. Ten, kto kradne plody cudzej práce, porušuje túto prirodzenosť.

Stručne povedané: analýza Desiatich prikázaní odhaľuje, že tvoria najdokonalejší a najvznešenejší kódex prirodzeného poriadku ustanoveného Bohom.

Predstavte si teraz krajinu, v ktorej všetci dodržiavajú Desať prikázaní: ľahko dospejete k záveru, že ide o dokonalú krajinu.

Tu používam argument svätého Augustína, veľkého biskupa z Hippa a učiteľa Cirkvi: predstavte si školu, v ktorej riaditeľ a učitelia dokonale dodržiavajú Desať prikázaní, a to isté robia všetci žiaci.

V takejto škole bude vyučovanie najlepšie možné, pretože riaditeľ a učitelia, aby obhájili odmenu, ktorú dostávajú od rodičov, sa budú snažiť poskytovať čo najlepšiu výučbu. Žiaci zase budú študovať na maximum svojich možností.

Ak sú učitelia a žiaci veľmi inteligentní, škola bude vynikajúca; ak sú priemerní, nebude to napriek tomu priemerná škola, ale dobrá škola: pretože keď aj priemerní vyťažia maximum zo svojho talentu, výsledok je dobrý.

Preto hlavným prvkom školy nie sú budovy, učebné pomôcky ani klimatizácia na horúce dni: najdôležitejšie je, aby riaditelia, učitelia a žiaci boli dobrými praktizujúcimi katolíkmi. Keď nimi sú, všetko ostatné sa zariadi; keď nimi nie sú, nikto z toho neprofituje a prichádza katastrofa.

To isté platí pre iné oblasti: plantáže, chovy, podniky... Ak sú vlastníci a pracovníci dobrými katolíkmi, pôda produkuje to najlepšie, čo môže; ak nimi nie sú, časom prichádzajú konflikty, rozdelenie, štrajky, krízy a nedorozumenia, až po úplný krach.

Nemám veľa času, ale môžete si urobiť vlastný myšlienkový experiment: predstavte si krajinu, v ktorej sú všetci katolíci, bez ohľadu na formu vlády – monarchiu, ako bola tá svätého Ľudovíta v 13. storočí, alebo republiku, ako bol Ekvádor za čias Garcíu Morena.

Ak je hlava štátu skutočným katolíkom – ako bol svätý Ľudovít, ako bol García Moreno – a ak je ľud skutočne katolícky, táto krajina napreduje. Ak však nie je, upadá.

Dôvod je jednoduchý: skutočný katolík pozná základný zákon prírody, ktorým je Desatoro prikázaní. Kto ich nepozná, nemôže ich dodržiavať. Výsledkom je úpadok.

Niekto by mohol namietať: „Ale protestanti poznajú Desatoro prikázaní. Ako potom vysvetlíte, že v protestantských krajinách je toľko kríz?“

Odpoveď je jednoduchá: nesprávne ich interpretujú. Napríklad uznávajú rozvod. Deviate prikázanie zakazuje túžiť po žene iného; protestanti ho interpretujú tak, že povoľujú rozvod, ktorý umožňuje vziať si ženu iného alebo muža inej. Tým sa ničí rodina.

Nestačí teda poznať Desatoro prikázaní: treba ich poznať správne. A aby ich človek poznal správne, potrebuje neomylnú autoritu, ktorá ich interpretuje a správne vyučuje.

Táto autorita, v praktickom a efektívnom zmysle, existuje iba v Katolíckej, apoštolskej a rímskej cirkvi.

Z toho vyplýva záver: Desať Božích prikázaní by bolo pre ľudstvo zbytočných, keby neexistovala Katolícka, apoštolská a rímska cirkev. Iba v rukách Cirkvi sú tieto prikázania skutočne použiteľné.

Vezmime si napríklad gréckych schizmatikov. Uznávajú neomylnosť, ako katolíci, ale nie neomylnosť pápeža: iba neomylnosť všetkých biskupov sveta zhromaždených spoločne. Ale ako by bolo možné každý rok zvolať plenárne zhromaždenie všetkých biskupov sveta? To je nemožné.

Výsledkom je, že uplatňovanie neomylnosti podľa ich systému je také zložité, že odkedy sa odtrhli od Ríma, nikdy nezvolali všeobecný neomylný koncil. Ich vlastná história dokazuje neuskutočniteľnosť štruktúry, ktorú si vytvorili.

Cirkev naopak usporiadala mnoho koncilov s významnými výsledkami.

Tu je teda niť môjho uvažovania:

-       prirodzený poriadok je podmienkou každého poriadku;

-       prirodzený poriadok sa dá spoznať v prikázaniach;

-       prikázania sa dajú spoznať iba vtedy, ak sú správne interpretované;

-       správna interpretácia predpokladá neomylnosť;

-     praktická neomylnosť sa nachádza iba v Svätej Katolíckej, apoštolskej a rímskej cirkvi, neomylnej v zhromaždení biskupov s pápežom, ale aj v samotnej osobe pápeža, ktorý má poslanie neomylne učiť a viesť ľudí k poznaniu Desiatich prikázaní.

Ale je to všetko? Stačí poznať Desatoro prikázaní, aby sme ich dodržiavali? V skutočnosti nie. Je ľahké prečítať si prikázania a uznať ich vznešenosť, túžiť ich uvádzať do praxe, ale keď príde čas žiť podľa nich, začínajú ťažkosti.

Všetci vieme, aké je ťažké dodržiavať prikázania: je to zložité! Ako teda môže človek mať silu dodržiavať ich?

Dnes medzi „deťmi tmy“ koluje myšlienka, že katolícka morálka je taká náročná a prísna, že je pre človeka nemožné ju dodržiavať.

Aká je odpoveď Cirkvi na túto námietku?

pokračovanie v ďalšej časti

Prof. Plínio Correa de Oliveira

Zdroj: aftp.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!