Text Eduarda Chmelára, ktorý nesie provokatívny titulok „Rekviem za fašistu“, je sám ukážkou toho, ako nenávistná rétorika ničí akúkoľvek možnosť seriózneho dialógu. Hoci sú články pána Chmelára mnohokrát informatívne a radí sa k tým málo ľuďom, ktorý píšu obsahovo bohaté texty, častokrát sú naplnené marxistickou ideológiou a ľavicovým ideologickým myslením. Keďže žiaľ mnohí s dobrým úmyslom nekriticky prijímajú tieto jeho texty, rozhodol som sa výnimočne reagovať a poukázať na jeho hrubo manipulatívne a ideologické pozadie.
Eduard Chmelár sa na jednej strane formálne dištancuje od vraždy Charlieho Kirka – uznáva, že násilie nie je riešením – no okamžite relativizuje tento postoj tým, že zosnulého vykresľuje ako zosobnenie zla, hodného opovrhnutia.
V článku sa hrá na moralistu, ktorý vraždu odsudzuje, no v každej vete legitimizuje nenávisť voči obeti. Charlieho Kirka označuje za „fašistu“, „rasistu“ či „obhajcu genocídy“ – bez dôkazov, bez faktov, len s typickou chmelarovskou hyperbolou, ktorou si desaťročia buduje povesť intelektuálneho proroka.
Chmelár rád káže o demokracii a slobode, no jeho texty sú plné totalitnej logiky: vytvoriť obraz nepriateľa, dehumanizovať ho a vzbudiť dojem, že jeho zánik je prirodzený. Presne ten istý mechanizmus, ktorý sám vo svojich knihách a komentároch teatrálne odsudzuje.
Ak je vražda neospravedlniteľná, potom nemožno jej obeť zároveň označovať za „prominentného fašistu“ a prakticky tým naznačovať, že sa jej osud dal očakávať alebo že je spravodlivým „ovocím“ jeho postojov. To je sofistikovaná forma moralizujúcej apologetiky násilia – presne ten typ rétoriky, ktorú šírili totalitné režimy, ktoré Chmelár rád kritizuje v knihách, no napodobňuje v praxi.
Text používa expresívne, no nedokázané tvrdenia: že Kirk „obhajoval genocídu“, „propagoval pedofilov“, či že „jeho rasizmus bol patologický“. Ide o obvinenia, ktoré nie sú podložené konkrétnymi dôkazmi, citáciami, ani faktami – iba emotívnym preháňaním. Takýto prístup degraduje text na propagandu, nie na analýzu.
Spomína sa Kirk ako „zodpovedný“ za všetky zlé tendencie americkej pravice, no ignoruje sa jeho úloha v akademických debatách, prínos k diskusii o kultúrnych otázkach či fakt, že bol pre mnohých mladých konzervatívcov motiváciou vstúpiť do verejného priestoru slovom, nie zbraňou.
Autor textu porovnáva politickú reakciu na vraždu Kirka s Hitlerovým zneužitím požiaru Reichstagu. Ide o historicky nevhodné prirovnanie, ktoré trivializuje realitu totalitarizmu a manipuluje s čitateľskými emóciami.
Realita je jednoduchá: Charlie Kirk bol zavraždený pre svoje názory. Namiesto súcitu a rešpektu k elementárnej ľudskej dôstojnosti Chmelár napísal pamflet, ktorý by pokojne mohol vyjsť v straníckom denníku v čase komunizmu. A to je obraz Eduarda Chmelára – človeka, ktorý rád rozpráva o mieri a demokracii, no vo svojom písaní šíri jed len o málo subtílnejší než ten, ktorý kedysi šíril Lenin alebo Gottwald.
Charlie Kirk bol umlčaný zbraňou. Eduard Chmelár ho dorazil slovom – a dokázal, že jeho cynizmus je rovnako nebezpečný ako guľka.
otec Ľubomír
PS: Neváhajte sa na mňa obrátiť s Vašimi otázkami a postrehmi na info@oteclubomir.sk.
