SLOBODOMURÁRSTVO – UTAJENÝ NEPRIATEĽ CIRKVI
Zdroj: commons.wikimedia.org
Pýcha je matkou všetkých nerestí. Ona stála pri vzbure Martina Luthera voči Cirkvi, pri počiatkoch Francúzskej revolúcie, keď Boh bol nahradený „múdrosťou“, a stojí aj dnes pri snahách zvrátiť klasický pohľad na svet, ktorého stredobodom je Boh, a postaviť namiesto neho človeka.
Dnešné evanjelium nám pripomína práve nebezpečenstvo človeka, ktorý sa snaží povyšovať, no nakoniec bude z Božieho rozhodnutia ponížený.
Snaha o vyvýšenie človeka a odstránenie Trojjediného Boha, ktorý sa zjavuje v Ježišovi Kristovi, je prítomná aj v podstate sekty, ktorá prenikla do celej súčasnej spoločenskej elity – v slobodomurárskych lóžach. Neexistuje iné nebezpečenstvo, ktoré by odsúdilo také množstvo pápežských dokumentov a ktoré by dnes bolo tak veľmi zamlčiavané ako práve slobodomurárstvo. A toto zamlčiavanie, ktoré vzbudzuje dojem, že ide o čosi takmer nereálne, samo poukazuje na jeho pravú podstatu: existenciu v utajení. S/ to však pápežské encykliky, ktoré poukazujú, že ide práve naopak o niečo veľmi reálne a nebezpečné.
Pred niekoľkými dňami som navštívil Cagliari, kde sa neďaleko katedrály nachádza centrum jednej z týchto lóží. Tam prežil časť svojho života a posledné roky aj kardinál Luigi de Magistris. Svojim zvedavým synovcom, ktorí sa ho pýtali, kto sú slobodomurári, dal jasnú odpoveď: „Sú to nepriatelia Cirkvi, a teda aj naši nepriatelia.“ Je preto vhodné, aby sme si lepšie priblížili podstatu a myslenie tejto sekty, ktorá od čias Francúzskej revolúcie nesie v sebe plán zničiť kresťanskú civilizáciu a zosadiť Boha z ústredného miesta, ktoré mu patrí.
Súčasný Svätý Otec, Lev XIV., krátko po svojej voľbe vysvetlil, že svojim menom chcel poukázať na kontinuitu so svojím veľkým predchodcom, pápežom Gioachimom Peccim, Levom XIII. – priamym predchodcom svätého Pia X., o ktorom sme hovorili minulú nedeľu. Lev XIII. zomrel v roku 1903, no ešte predtým vydal viacero encyklík, v ktorých poukázal na nebezpečenstvo slobodomurárstva a odhalil jeho zásadný protiklad s kresťanskou vierou. Najvýznamnejšími sú encykliky Humanum genus (20. apríla 1884), kde priamo odsudzuje slobodomurárstvo a jeho myslenie, a Immortale Dei (1. novembra 1885), kde objasňuje vzťah Cirkvi a štátu v čase rastúceho liberalizmu a náboženského indiferentizmu.
V úvode Humanum Genus pápež poukazuje na boj, ktorý trvá od čias rebélie Lucifera zapríčinenej pýchou, a v ktorom stoja proti sebe pravda a dobro na jednej strane a omyl a zlo na strane druhej. Je to boj Kristovho kráľovstva proti kráľovstvu satana. Pápež tu cituje dielo svätého Augustína O Božom štáte, o ktorom sme hovorili v minulých týždňoch. Lev XIII. si nedáva servítku pred ústa a hneď prechádza k podstate – a z toho sa máme aj dnes mnoho čo učiť. Hovorí, že sú to práve slobodomurári, ktorí sa usilujú zvrhnúť Božiu nadvládu, zničiť Cirkev a kresťanskú civilizáciu.
Ako som už spomínal, celý tento diabolský plán sa odohráva v skrytosti, pretože tajomstvo a utajenie sú samotnou podstatou slobodomurárskej sekty. Každý, kto do nej vstúpi, prisahá, že zachová tajomstvo. To sa mu potom odkrýva postupne – čím vyššie postupuje v štruktúrach. Z toho vyplýva, že napríklad člen Rotary či Lyons klubu môže byť naozaj v nevedomosti presvedčený, že sa podieľa čisto na charitatívnych a filantropických dielach. V skutočnosti však zároveň sľubuje absolútnu poslušnosť svojim nadriadeným – v akejkoľvek otázke.
Keďže cieľom tejto sekty je zničenie kresťanskej civilizácie, jej útok smeruje na základnú bunku spoločnosti – na rodinu. Vytváraním spoločnosti postavenej na zmyslovosti a popieraní ľudskej racionality sa im, ako dnes vidíme, podarilo presvedčiť ľudí, že ich definuje to, čo cítia. Niekto nemusí byť muž, či žena, ale ak sa cíti byť mačkou, psom či lietadlom, tak ním aj podľa tohto myslenia je.
Lev XIII. už vtedy poukazoval na nebezpečenstvo socializmu a komunizmu, ktoré svojou ateistickou podstatou sú jedom určeným na otrávenie viery, popierajúcim ľudský rozum. Keď sa popiera rozumová podstata viery, otvára sa priestor pre pýchu – matku všetkých nerestí a hriechov, ktorá vedie k najväčším zvrátenostiam.
Prorocky na to nadviazal aj budúci pápež Benedikt XVI., ktorý v predvečer svojej voľby upozornil na nebezpečenstvo „diktatúry relativizmu“, podľa ktorej nie je možné poznať objektívnu pravdu. Relativizmus je pritom základným princípom slobodomurárskeho myslenia. Slobodomurár môže hovoriť o viere v Boha, ale tento Boh je podľa nich rovnocenný s božstvami iných náboženstiev. Čo je však v rozpore s ich filozofiou, je náboženský exkluzivizmus – teda tvrdenie, že jediná pravá cesta spásy je katolícka viera. To slobodomurárske myslenie odmieta.
Tento koncept, v ktorom neexistuje žiadna absolútna pravda a dogmy sú považované za prekonateľné, je v priamom rozpore s kresťanskou vierou a Zjavením. Pod jeho vplyvom prenikla do Cirkvi aj predstava, že pravdy viery sú relatívne, a že ak Cirkev v minulosti učila jedno, dnes môže učiť opak. Treba sa podľa nich sústreďovať na to čo nás spája, nie to čo nás rozdeľuje. Ich myslenie je naturalistické – spolieha sa výlučne na ľudský rozum. Z toho vyplýva najzávažnejší dôsledok pre spoločnosť: moc nepochádza od Boha, ale od ľudí, a štát je len prejavom vôle ľudu. A z toho potom logicky vyplýva, že manželstvo je iba právny zväzok či dohoda.
Z takéhoto myslenia sa rodí aj liberalizmus. Pius IX. označil liberálov za horších ako členov mestského zastupiteľstva v Paríži, pretože podľa neho liberál dokáže vyznávať vieru v Boha a zároveň rešpektovať aj diabla.
V kontexte udalostí posledných dní, keď slovenská vláda zasahuje do práv rodičov v otázke cirkevných škôl, sa ukazuje, že ide o premietnutie slobodomurárskej filozofie do praxe. Podľa nej je štát v otázke výchovy detí zvrchovaný a Cirkev ani rodičia nemajú právo do nej zasahovať. Pretože ak podľa ich myslenia neexistuje jediné pravé náboženstvo, musí byť aj štát nevyhnutne ateistický a náboženstvo je iba súkromnou vecou jednotlivca.
Nie je potrebná veľká inteligencia, aby sme pochopili, nakoľko sa toto myslenie infiltrovalo do súčasného verejného a medzinárodného života. Práve pápeži uplynulých storočí nám vo svojom učení ukazujú cestu spásy a dávajú kľúč na hodnotenie zložitých situácií vo svetle evanjelia.
Keď Maximilián Kolbe študoval v Ríme na Gregoriánskej univerzite, slobodomurárstvo slávilo 200. výročie svojho vzniku. Na námestí sv. Petra vtedy otvorene pochodovali s čiernymi zástavami a satanistickými nápismi: „Satan musí vládnuť vo Vatikáne“ a so symbolom archanjela Michala pošliapaného Luciferom. Tento obraz hlboko otrasil mladým seminaristom. Pochopil, že slobodomurárstvo nie je len filozofia či tajná spoločnosť, ale duchovná mocnosť boja proti Bohu a Cirkvi, ktorej koreňom je pýcha.
Na túto výzvu odpovedal 16. októbra 1917 založením Rytierstva Nepoškvrnenej spolu so šiestimi spolubratmi. Ich cieľom bolo duchovne bojovať proti slobodomurárstvu, hriechu a nevere prostredníctvom zasvätenia sa Panne Márii, nosenia jej medaily a šírenia úcty k Nepoškvrnenej.
Zaraďme sa aj my medzi šíriteľov úcty k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a modlitbou i svedectvom bojujme proti Božím nepriateľom pod vlajkou tej, ktorá rozšliape hlavu hada. Nech nám Ona vyprosí veľkú duchovnú silu a vytrvalosť, aby sme spolu s ňou raz mohli vo večnosti zvelebovať Otca i Syna i Ducha Svätého.
Amen.
otec Ľubomír
PS: Neváhajte sa na mňa obrátiť s Vašimi otázkami a postrehmi na info@oteclubomir.sk.
