LÁSKA K TRADÍCII V ČASOCH SKÚŠKY
Zdroj: archív autora
Čoskoro budeme sláviť slávnosť Nanebovzatia Panny Márie. Pravda viery, že Mária bola po zavŕšení svojho pozemského života vzatá dušou i telom do nebeskej slávy, je poslednou dogmou, ktorú vyhlásil pápež Pius XII. 1. novembra 1950. K jej vyhláseniu došlo krátko po hrozných skúškach druhej svetovej vojny, keď milióny ľudí položili život a mnohí, ktorí prežili, prechádzali ťažkým povojnovým obdobím, poznačeným stratou blízkych, materiálnymi ťažkosťami a neraz aj krízou nádeje.
Práve v takých časoch je Nanebovzatie znamením víťazstva – pripomína, že konečné slovo v dejinách patrí Bohu a že vernosť vo viere má večnú odmenu. Tak ako Mária vo všetkom dôverovala Bohu, aj my sme povolaní kráčať cestou viery, aj keď nerozumieme všetkému, čo sa deje okolo nás.
Dnešné liturgické čítania nám pripomínajú našich predkov, ktorí vo svojich časoch zápasili o vieru a odovzdali nám jej živé dedičstvo. Pozývajú nás, aby sme stáli pevne ako oni – lebo aj dnes žijeme v ťažkom období, v niektorých ohľadoch ešte náročnejšom, keď svet opäť balansuje na hranici tretej svetovej vojny.
Keď počúvame o povolaní Abraháma, prenášame sa do noci exodu, keď Boží ľud vyšiel z Egypta vedený prisľúbeniami. Svätý Pavol hovorí: „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebr 11,1). My ľudia by sme často chceli mať okamžité a jasné odpovede na všetky svoje životné otázky. Radi by sme hovorili s Bohom „z tváre do tváre“ v každej skúške. No cesta viery nás učí, že v tomto živote je potrebné dôverovať v očakávaní naplnenia našej viery– tak ako Abrahám dôveroval Božiemu slovu a odovzdal sa mu aj vo chvíli najťažšej skúšky, keď mal obetovať Izáka. Takto sa rodí Tradícia: z vernosti jedného, ktorá sa stáva požehnaním pre mnohých.
Tradícia je tak živé a neporušiteľné sprostredkovanie Božieho zjavenia, teda toho čo nám Boh o sebe chcel povedať, ktoré sa neporušeným spôsobom odovzdáva z generácie na generáciu. Ako povedal pápež Pius X., „pravými priateľmi ľudu nie sú ani revolucionári, ani inovátori, ale tradicionalisti“. Cirkev je, slovami toho istého pápeža, „horlivou a opatrnou strážkyňou dogiem, ktoré jej boli zverené, a nikdy nemení ani jednu vetu z nich“. Byť verným správcom teda znamená nebyť vynálezcom novej viery, ale strážcom tej, ktorá nám bola odovzdaná od apoštolov, živená svedectvom svätých a krvou mučeníkov.
Láska k tradícii sa neprejavuje len vo veľkých gestách alebo vo výnimočných chvíľach, ale predovšetkým v drobných skutkoch nášho každodenného života. Je to tichá vernosť, ktorá sa prejavuje v spôsobe, akým žijeme doma, v práci, v našich rodinách a komunitách.
Milovník tradície si zachováva rodinné zvyky, ktoré spájajú generácie. Vie, že adventný veniec, koledovanie na Troch kráľov či požehnanie veľkonočných jedál nie sú len peknými folklórnymi prvkami, ale dotykom s vierou našich otcov. Zachováva modlitbu ruženca, litánie, večerné požehnanie detí, pretože vie, že práve tieto modlitby formovali duše svätcov.
Vo vzťahu k viere je verný liturgii, ktorá posväcovala stáročia a v ktorej sa odzrkadľuje múdrosť a viera celých generácií kresťanov. Nezanedbáva pôsty a dni pokánia, lebo vie, že sebazápor je mostom k duchovnej slobode. Staré modlitebníky, ikony a kríže nevyhadzuje, ale uchováva ako živé svedectvo viery predkov.
V každodennom živote pestuje úctu k rodnému jazyku, k piesňam, prísloviam, k remeslám a umeniu, ktoré vytvorili naši predkovia. Podporuje miestnych výrobcov, aby uchoval kvalitu a tradíciu, namiesto toho, aby sa nechal pohltiť bezmennou masovou výrobou. Vie opraviť a udržať veci, namiesto toho, aby ich hneď nahradil lacnou novotou.
Milovník tradície má aj zvláštnu lásku k zemi, ktorá ho živí – k svojej dedine, mestu, krajine. Starostlivo opatruje hroby predkov, zapáli sviecu na Dušičky, zúčastní sa procesií a pútí, lebo chápe, že tieto gestá nie sú minulosťou, ale živou súčasťou prítomnosti.
A napokon – takýto človek sa nebojí svedčiť o pravde, aj keď to znamená ísť proti prúdu. Keď spoločnosť mení význam slov, on ich uchováva čisté. Keď sa zamlčuje pravda o manželstve, rodine, o Bohu, on ju vyslovuje. Tak sa láska k tradícii stáva nielen uchovávaním starého, ale aj odvážnym postojom, ktorý chráni budúcnosť.
Najsvätejšia Panna Mária, Ty, ktorá si vo svojom Nepoškvrnenom Srdci uchovávala všetky slová a skutky svojho Syna, nauč aj nás byť vernými strážcami pokladu viery. Ty si prijala Božie slovo s úplnou dôverou, bez váhania a bez podmienok, a odovzdala si ho Cirkvi ako čisté a neporušené. Vypros nám milosť, aby sme aj my dokázali odovzdať našim deťom a budúcim generáciám to, čo sme sami prijali — pravú vieru, neochvejnú nádej a horúcu lásku.
Ochraňuj naše rodiny pred bludmi sveta, posilňuj naše srdcia v skúškach a nauč nás vidieť v každom čase znamenia Božieho víťazstva. Tak ako si Ty bola vzatá do nebeskej slávy, nech aj my kráčame verne až do chvíle, keď sa budeme môcť radovať spolu s Tebou v nebesiach a naveky chváliť Otca, Syna i Ducha Svätého. Amen.
otec Ľubomír
PS: Neváhajte sa na mňa obrátiť s Vašimi otázkami a postrehmi na info@oteclubomir.sk.
