Otec James Martin navrhuje alternatívny katechizmus

Vo svojej novej knihe Budovanie mosta: Ako môžu Katolícka cirkev a LGBT komunita vstúpiť do vzťahu založeného na úcte, spolucítení a citlivosti (HarperCollins) jezuitský kňaz James Martin predkladá kritiku spôsobu, akým Katolícka cirkev pristupuje k tomu, čo nazýva „LGBT komunitou“.

Čo je to „LGBT komunita“? Tento akronym označuje tri skupiny ľudí: tých, ktorí vykonávajú alebo cítia túžbu vykonávať homosexuálne činy (lesby a geji); tých, ktorí vykonávajú alebo cítia túžbu vykonávať heterosexuálne aj homosexuálne činy (bisexuáli); a osoby, ktoré odmietajú svoju sexuálnu identitu a veria, že sú v skutočnosti príslušníkmi opačného pohlavia (transsexuáli/transgender osoby).

Je toto skutočne komunita? Nie celkom.

Ide o zoskupenie ľudí, ktorí rôznymi spôsobmi odmietajú prirodzený poriadok ľudskej sexuality a zdieľajú spoločný záujem na tom, aby zákony, spoločenské normy a zvyky podporujúce tento prirodzený poriadok boli zakázané.

Kniha otca Martina sa takmer vôbec nezaoberá bisexuálmi ani transsexuálmi/transgender osobami. Jeho kniha sa sústreďuje na homosexuálne osoby, konkrétnejšie na katolíckych homosexuálov. Ani táto kategória osôb však nie je plne rozpracovaná. Otec Martin píše o katolíckych homosexuáloch, ktorí prijímajú „gay identitu“. Úplne ignoruje tých katolíkov, ktorí pociťujú príťažlivosť k osobám rovnakého pohlavia, no túto identitu aktívne neprijímajú.

Ani raz nespomína Courage, katolícky apoštolát založený v roku 1980 kardinálom Terenceom Cookom a zverený do vedenia zosnulému otcovi Johnovi Harveyovi.

V knihe, ktorá údajne analyzuje a kritizuje spôsob, akým Katolícka cirkev oslovuje homosexuálnych katolíkov, nemôže byť táto absencia náhodná.

Zmyslom tejto knihy nie je navrhnúť spôsoby, ako by Cirkev, vo vernosti učeniu Krista, mohla zlepšiť svoje pôsobenie voči osobám, ktoré pociťujú túžbu páchať hriech sodomie, s cieľom, aby túto nesprávnu tendenciu odmietli a prijali čistotu. Ak by to tak bolo, úspešné skúsenosti Courage, ktorý sa rozšíril po Spojených štátoch aj medzinárodne, by boli aspoň spomenuté, ak nie zdôraznené.

Skutočným cieľom tejto knihy je obhajovať zmiernenie učenia Cirkvi, že sodomia je vážne nemorálna a že akákoľvek túžba páchať sodomitské činy je objektívnou poruchou v osobnosti človeka.

Otec Martin odmieta učenie Katechizmu Katolíckej cirkvi, že „sklon“ k „homosexuálnym tendenciám“ je „objektívne neusporiadaný“ (2358). Píše:

„Tento výraz sa vzťahuje na orientáciu, nie na osobu, no napriek tomu je zbytočne zraňujúci. Tvrdiť, že jedna z najhlbších častí človeka – časť, ktorá dáva a prijíma lásku – je sama osebe ‚neusporiadaná‘, je zbytočne kruté“ (s. 46-47).

V nedávnom rozhovore navrhol nahradiť tento výraz pojmom „inak usporiadaný“. To by znamenalo zmenu učenia Cirkvi. Naznačovalo by to, že Boh stvoril dva odlišné poriadky sexuálneho správania, ktoré sú oba dobré a správne podľa jeho vôle: niektorí ľudia sú homosexuálni z Božieho výslovného zámeru a niektorí sú heterosexuálni z Božieho výslovného zámeru.

Ak by to tak bolo, homosexuálne činy by už nemohli byť označené, ako sú v Katechizme v odseku 2357, za „vnútorne neusporiadané“. Ak je sklon iba iný, a nie neusporiadaný, potom konať podľa totho sklonu je iba iné, a nie neusporiadané. Homosexuálne správanie by bolo jednoducho prirodzeným správaním pre „inak usporiadaných“ ľudí.

Pre otca Martina je neusporiadaný sklon alebo tendencia „jednou z najhlbších častí človeka“. Hovorí o „časti, ktorá dáva a prijíma lásku“. Je to naše srdce a duša, ktoré tvoria naše najvnútornejšie bytie, centrum lásky.

Sklon k neprirodzenému sexuálnemu správaniu nie je srdcom a dušou človeka. Pravá láska sa prejavuje v čnostných skutkoch. Zlé sklony alebo tendencie k hriechu musí kresťan rozpoznať také, aké sú a odporovať im.

Ako môže otec Martin tvrdiť, že homosexuálny sklon je centrom lásky človeka?

Môže to tvrdiť iba vtedy, ak považuje tento sklon za neusporiadaný. Preto nachádza v Katechizme krutosť. Je však zraňujúce a kruté hovoriť niekomu pravdu o ľudskej sexualite, ako ju učí Cirkev počas celej svojej histórie? Práve naopak; náš Pán nám povedal: „Pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 32).

Kniha otca Martina je rozšírenou úvahou o názore, ktorý považuje za samozrejmý, bez pokusu zosúladiť svoje tvrdenie s nemenným učením Cirkvi, pretože to je nemožné. Predpokladá, že Boh stvoril niektorých ľudí zámerne ako homosexuálov, a preto akýkoľvek nesúhlas s homosexualitou, ba dokonca s homosexuálnym správaním, je v skutočnosti útokom na Boží plán.

To sa, samozrejme, nedá zosúladiť s katolíckym učením – je to odmietnutie tohto učenia.

Každý je zo svojej prirodzenosti heterosexuálny. Niektorí heterosexuáli majú problém s homosexuálnou príťažlivosťou. Otec Martin to takto nevidí.

Píše, že „pochopenie vlastnej identity ako osoby LGBT je dnes jednoduchšie než pred niekoľkými desaťročiami“ (s. 9). „Ježiš hľadel ponad kategórie: stretával ľudí tam, kde boli a sprevádzal ich“ (s. 43).

Hovorí o „sexuálnej orientácii“ a „sexualite“ človeka (s. 88). Vyzýva katolíkov „LGBT“, aby uvažovali nad otázkou: „Boh, ktorý tvorí iba dobré veci, stvoril tvoje „vnútro“. Ako sa teda vďaka tomu cítiš?“ (str. 114).

Potom kladie otázku „rodinám, priateľom a spojencom“ osôb „LGBT“: „Ty sám si úžasne stvorený! A tvoj rodinný príslušník alebo priateľ je stvorený iným, no nemenej úžasným spôsobom. Čo ti to hovorí o Božích ‚dielach‘ a Božích ‚myšlienkach‘?“ (s. 114). Osobám „LGBT“ kladie otázku: „Čo ti umožňuje prijať sám seba takého, aký si?“ (s. 123).

Na konci knihy je uvedená „Modlitba za chvíle, keď sa cítim odmietnutý“, „zložená pre všetkých, ktorí sa cítia vylúčení, odmietnutí, marginalizovaní, zahanbení alebo prenasledovaní“, v ktorej človek vyznáva Bohu: „Ježiš ma chápe a miluje ma osobitnou láskou, práve pre to, ako ma stvoril“ (s. 146).

Tu spočíva nebezpečenstvo tejto knihy: Otec Martin presadzuje názor, že Cirkev počas celej svojej histórie nesprávne chápala Boží plán pre ľudskú sexualitu a že teraz musí prejsť na nové učenie, a to, že spojenie muža a ženy v manželskej láske nie je jedinou cestou pre pravdivé a dobré vyjadrenie ľudskej sexuality.

Téza tejto knihy je, že lesby, geji, bisexuálne osoby a transsexuáli/transgender osoby boli Bohom stvorení takí, akí sú, a preto by mali radostne žiť a vyjadrovať svoju Bohom danú, inak usporiadanú sexualitu inak usporiadaným spôsobom.

Pravda je však celkom iná.

Boh vo svojej dobrote pomáha každému z nás čeliť našim problémom a pokušeniam, nech sú akékoľvek. Jedným z jeho prvých milosrdenstiev je zjavenie pravdy o našej spoločnej ľudskej prirodzenosti, vrátane pravdy o ľudskej sexualite, ktorá je rozlíšená na mužskú a ženskú a je správne vyjadrená iba manželmi v manželskom objatí, ktoré je samo osebe plodné a zjednocujúce.

Sklony alebo tendencie k sexuálnym činom, ktoré nie sú ani plodivé, ani zjednocujúce, a preto sú vo svojej podstate nemorálne, nereprezentujú to, kým sme alebo ako nás Boh stvoril. Sú to nedostatky, v konečnom dôsledku späté s dedičným hriechom, ktoré je potrebné riešiť s pomocou Božej milosti a s našou ochotou pevne veriť, že Boží zákon je dobrý a prinesie do nášho života najväčšie šťastie.

Otec Gerald Murray je farárom Kostola Svätej rodiny v New Yorku.

Zdroj: ncregister.com

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!