Zodpovednosť Izraela: ako sa politické kalkuly menia na bumerangy

Zdroj: robertodemattei.substack.com

Medzi mnohými obvineniami, ktoré sú adresované štátu Izrael, je aj to, že v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia „vytvoril“ hnutie Hamas. To by podľa niektorých malo viesť k dištancovaniu sa od vojny, ktorú Izrael vedie proti Hamasu, pretože medzi terorizmom a tými, ktorí podporili jeho vznik, nie je veľký rozdiel.

Stojíme však pred historickým zjednodušením, ktoré — ako všetky omyly — obsahuje aj časť pravdy. A práve od tejto pravdy, ktorá má doktrinálny charakter, je potrebné vychádzať.

Princíp je tento: nikdy sa nemožno dopustiť zla, ani za účelom dosiahnutia dobra, a to, čo svätý Tomáš Akvinský nazýva „zrada vo vojne“ (perfidia in bello, Summa Theologiae, II-IIae, q.40, a.3), musí byť vylúčené každým, kto chce rešpektovať — ak nie kresťanský zákon — tak aspoň zákon prirodzený.

Zlo totiž nikdy nevedie k dobru, ale naopak, na základe princípu rôznorodosti cieľov vedie k výsledkom, ktoré sú presne opačné tým, ktoré chce dosiahnuť.

Dvadsiate storočie, storočie veľkých vojen a veľkých podvodov, ponúka mnoho príkladov tejto rôznorodosti cieľov alebo, ak chcete, politických „bumerangov“: rozhodnutia, ktoré boli koncipované ako geniálne taktické ťahy, ale nakoniec zasiahli tých, ktorí ich iniciovali.

Najznámejším prípadom je zapečatený vlak, ktorý v apríli 1917 priviezol Lenina zo Švajčiarska do Petrohradu. S cieľom destabilizovať Rusko a prinútiť ho odstúpiť z prvej svetovej vojny zorganizovalo vedenie nemeckého generálneho štábu návrat exilového boľševika a jeho spoločníkov. Tento plán sa spočiatku podaril: vďaka Leninovej Októbrovej revolúcii a Brest-Litovskej zmluve z roku 1918 Nemecko dosiahlo koniec vojny na východe, čím získalo možnosť presunúť päťdesiat divízií na západný front. Ako však priznal sám generál Eric Ludendorff, do Ruska bol vyslaný nákazlivý „bacil“: boľševická revolúcia tak nezostala obmedzená len za hranicami. Nemeckí generáli, píše historik Sean McMeekin, „chceli použiť Lenina ako biologickú zbraň proti Rusku, ale nepochopili, že choroba, ktorú šírili, nakoniec nakazí aj ich samotných“ (The Russian Revolution: A New History, Basic Books, 2017, s. 130). Nemecké cisárstvo sa zrútilo a poriadok v strednej a východnej Európe, ktorý Berlín chcel kontrolovať, sa rozpadol, zatiaľ čo komunizmus z Moskvy sa rozšíril do celého sveta. Zbraň, ktorú Nemecko „exportovalo“, aby vyhralo vojnu, sa stala globálnym ideologickým nepriateľom.

Hneď po vojne sa víťazné mocnosti pokúsili zabezpečiť európsku bezpečnosť Versaillskou zmluvou (1919), ktorá Nemecku ukladala veľmi tvrdé záväzky. Sankcie mali zabrániť Nemecku v opätovnom vzostupe. Účinok však bol opačný: poníženie a hospodárska kríza viedli k revanšizmu, zbrojeniu a vzostupu nacizmu. Diplomatický bumerang, ktorý položil základy druhej svetovej vojny.

Ďalším senzačným bumerangom bolo rozhodnutie Spojených štátov vyzbrojiť a financovať afganských mudžahedínov proti sovietskej invázii (1979 – 1989). Bola to najväčšia tajná operácia CIA a dosiahla svoj cieľ: Steve Coll zdokumentoval, ako prúd peňazí a zbraní v 80. rokoch prispeli k porážke Sovietskeho zväzu v Afganistane (Ghost Wars: The Secret History of the CIA, Afghanistan, and Bin Laden, Penguin, 2004), ale v tej istej oblasti vznikli al-Káida a Taliban, hlavní aktéri džihádistickej vlny, ktorá vyvrcholila útokmi z 11. septembra 2001.

Ďalším symbolickým prípadom je operácia Ajax z roku 1953: CIA a britská tajná služba MI6 zvrhli iránskeho premiéra Mossadeqa, aby udržali ropu pod anglo-americkou kontrolou a zachovali Irán v západnej sfére vplyvu. Stephen Kinzer označuje túto intervenciu za „matku všetkých bumerangov“: nastolenie autoritárskeho režimu, ktoré po 25 rokoch viedlo k pádu Šáha, islamskej revolúcii v roku 1979 a štyridsiatim rokom nepriateľstva s Washingtonom (All the Shah’s Men: An American Coup and the Roots of Middle East Terror, John Wiley & Sons, 2003). 

V osemdesiatych rokoch Spojené štáty a viaceré európske krajiny podporovali Saddáma Husajna vo vojne proti Iránu pod vedením Chomejního. Dilip Hiro pripomína, že Bagdad dostal západnú technológiu a spravodajské informácie (The Longest War: The Iran–Iraq Conflict, Routledge, 1991). O desať rokov neskôr ten istý Saddám, ktorému pomohol Západ, napadol Kuvajt, čím vtiahol Spojené štáty do vojny v Perzskom zálive (1991) a odštartoval dlhý iracký konflikt, ktorý vyvrcholil americkou inváziou v roku 2003. Výsledkom bola nestabilita celého regiónu, islamská radikalizácia a vznik ISIS. Spojené štáty dosiahli pád diktátora, ale stratili dôveryhodnosť a vplyv, čím uvoľnili priestor Iránu a džihádizmu. Opäť raz taktický úspech, ale strategická katastrofa.

A dostávame sa k vzniku Hamasu. V 70. a 80. rokoch pôsobila v Pásme Gazy Mujama al-Islamiya, islamská sieť spojená s Moslimským bratstvom. Hnutie podporoval Izrael, ktorý veril, že bude tŕňom v oku Organizácii za oslobodenie Palestíny (OOP) Jásira Arafata. V čase prvej intifády (1987 – 1988) z tohto hnutia vznikol Hamas (Harakat al-Muqawama al-Islamiyya), Islamské hnutie odporu, ktoré od svojho založenia (1988) malo za cieľ zničiť Izrael. V rámci izraelskej stratégie v 80. rokoch prítomnosť organizovaného islamizmu ponúkala okamžitú výhodu v podobe rozdelenia palestínskej fronty. Ilúzia však netrvala dlho. Potom, čo Hamas začal páchať násilné činy proti Izraelu, Tel Aviv reagoval rozsiahlymi zatýkaniami a oficiálnym vyhlásením Hamasu za teroristickú organizáciu (1989). Ako neskôr priznal predstaviteľ izraelskej vojenskej správy Avner Cohen, podpora Hamasu „bola obrovskou chybou, historickou hlúposťou: dovolili sme, aby vyrástlo hnutie, ktoré sa potom obrátilo proti nám“ (Andrew Higgins, How Israel Helped to Spawn Hamas, The Wall Street Journal, 24. január 2009).

Izrael síce Hamas „nevytvoril“, ale v jeho počiatkoch ho určite podporoval. Ako poznamenáva historik Jean-Pierre Filiu, táto logika sa nakoniec ukázala ako „dokonalý bumerang“. V snahe oslabiť Arafata Izrael podporil vznik radikálnejšej sily, ktorá bola schopná bojovať proti palestínskemu aj židovskému štátu s oveľa hlbšou ľudovou aj náboženskou silou. (The Origins of Hamas: Militant Legacy or Israeli Tool?, „Journal of Palestine Studies“, 41 (3), 2012, s. 54-70).

Ak si z 20. storočia môžeme vziať nejaké ponaučenie, tak je to to, že Realpolitik má vždy vysokú cenu. Či už ide o Leninov zapečatený vlak, trestný mier vo Versailles, afganských mudžahedínov, Irak alebo Pásmo Gazy, nezabúdajúc na takzvanú „arabskú jar“, mechanizmus je vždy rovnaký: taktický cieľ vedie k zdanlivému úspechu, ale v strednodobom horizonte vedie k vzniku nového nepriateľa alebo väčšej destabilizácii. Veľmoci často verili, že môžu riadiť dejiny ako šachovú partiu. Ale dynamika dobra a zla, lojality a podvodu má v dejinách rôzne výsledky. Dobro má tendenciu uskutočňovať samo seba, zatiaľ čo zlo má tendenciu ničiť aj svoje vlastné ciele. Konzistentnosť výsledkov patrí dobru, ktoré buduje, a nie zlu, ktoré ničí.

Odsúdenie politického cynizmu v niektorých rozhodnutiach alebo nezákonných prostriedkov, ktorými sa vedie vojna, však nijako neovplyvňuje jej príčinu. Kto správne odsudzuje použitie atómovej bomby v Hirošime a Nagasaki, nemôže z toho vyvodiť, že vojna Spojencov proti silám Osi bola nesprávna, rovnako ako makroskopická chyba, ktorú spáchal Izrael tým, že podporil rozvoj Hamasu, neposúva misky váh spravodlivosti v prospech nepriateľov Izraela, ktorí sú zároveň nepriateľmi Západu.

Prof. Roberto de Mattei

Zdroj: robertodemattei.substack.com

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!