PROTI DUCHOVNÉMU INDIVIDUALIZMU: SILA VERNOSTI CIRKVI
Zdroj: wikimedia.commons.com
V dnešnom evanjeliu Ježiš kráča do Jeruzalema a na ceste stretáva desať malomocných. Je pozoruhodné, že ich neuzdraví hneď. Povie im, aby sa išli ukázať kňazom – teda tým, ktorí podľa zákona potvrdzovali uzdravenie a umožňovali človeku vrátiť sa do spoločenstva. A práve na tejto ceste, keď poslúchnu, sa zázrak stane. Jeden z nich, Samaritán, si uzdravenie uvedomí, vráti sa, ďakuje a oslavuje Boha. Evanjelium nám tak ukazuje, že Božia milosť neprichádza ako súkromný zážitok, ale cez cestu, ktorá vedie cez poriadok a štruktúru.
Dnes sme čoraz častejšie svedkami toho, že mnohí ľudia, ktorí seba samých považujú za pravoverných, hľadajú pravdu mimo oficiálnych štruktúr Cirkvi. Pastieri Cirkvi na tom, samozrejme, nesú obrovský podiel, keď nehlásajú pravdy večného života, ale sa mnohokrát chcú za každú cenu prispôsobiť a zapáčiť svetu. Cirkev však napriek nehodnosti a zlyhaniam svojich pastierov ostáva Kristovou nepoškvrnenou nevestou.
Byť členom katolíckej Cirkvi neznamená prináležať k akémusi svetskému spoločenstvu, ale znamená byť členom Kristovho mystického tela. Práve v nej sa odovzdáva Božia milosť, ktorá nás zjednocuje s Kristom a vedie do večného života. Prijímame ju v jej liturgii, sviatostiach, ako aj v ohlasovaní Božieho slova pastiermi, ktorí sú verní jej Tradícii.
Stačí si spomenúť na pátra Pia. Koľko nepochopení, podozrení a zákazov musel zniesť — a to nie od nepriateľov Cirkvi, ale zvnútra. Mohol sa uzavrieť do seba, mohol si povedať: „Ja viem lepšie,“ vzhľadom aj na mimoriadne dary, ktoré od Boha obdržal — naozaj vedel lepšie —, ale neurobil to. Neoddelil sa od Cirkvi, aj keď trpel pre jej rozhodnutia.
Práve poslušnosť bola jeho silou. Bola preňho ochranou pred tým, čo ničí vnútorný život — pred duchovným individualizmom a pýchou. Svätí neutekali od Cirkvi, práve v jej lone dozrievala ich svätosť.
Z teologického hľadiska je dôležité si pripomenúť, že poslušnosť voči hierarchii nie je len nejaká vonkajšia disciplína či formálny poriadok. Je zakorenená v samotnej Božej ústave Cirkvi. Cirkev, ako to jasne učí koncilový dokument Lumen gentium (20–21) a ešte skôr aj encyklika Mystici Corporis Christi z roku 1943, je spravovaná biskupmi v jednote s Rímskym veľkňazom.
Odmietnuť túto jednotu znamená spochybniť samotnú viditeľnú jednotu Cirkvi — jednotu, ktorá sa konkrétne prejavuje v poslušnosti voči jej učiteľskému úradu a v rešpekte k jej disciplinárnemu poriadku.
V praxi to znamená podriadiť autoritu svojmu vlastnému úsudku a svojvôli — a tým poprieť, že autorita v Cirkvi je sprostredkovaním objektívneho poriadku, ktorý ustanovil Kristus. Znamenalo by to zredukovať Kristov sľub o neporušiteľnosti jeho Cirkvi na prázdnu frázu. A pritom je to sám Kristus, ktorý – ako píše apoštol Pavol – „stal sa poslušným až na smrť“ (Flp 2,8).
Inými slovami, poslušnosť — aj keď je niekedy veľmi ťažká, ba až „mučenícka“ — nie je prejavom slabosti, ale prejavom živej viery v Krista, ktorý svoju Cirkev nikdy neopúšťa. Ak by sme stratili tento nadprirodzený pohľad, Cirkev by sa nám javila len ako obyčajná ľudská inštitúcia, slabá a omylná. Ale ak sa na ňu pozeráme očami viery, vidíme za všetkým — aj za krízami, nespravodlivosťou a protirečeniami dejín — Krista, ktorý zostáva prítomný a verný svojmu sľubu: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).
Na tejto ceste poslušnosti nás nikdy neopúšťa Panna Mária. Ona prvá verila, aj keď nevidela; ona stála pod krížom, keď sa zdalo, že všetko je stratené. Jej vernosť je zrkadlom vernosti Cirkvi.
Prosme ju, aby nám pomohla zostať pevnými v jednote, pokornými v poslušnosti a vernými jej Synovi.
„Svätá Mária, Matka Cirkvi, oroduj za nás.“
otec Ľubomír
PS: Neváhajte sa na mňa obrátiť s Vašimi otázkami a postrehmi na info@oteclubomir.sk.
