Z BÚRLIVÉHO MORA DO PRÍSTAVU SVETLA

Zdroj: commons.wikimedia.org

Anglický svätec, ktorý prešiel z anglikanizmu na katolícku vieru, je učiteľom Cirkvi. Proti mentalite jeho i našej doby, ktorá redukuje náboženstvo na názor, postavil „živú pravdu, ktorá nikdy nezostarne“.

Newman sa narodil 21. februára 1801 v Londýne. Už v mladom veku mu Sväté písmo dalo vysoké morálne zásady, ale jeho intelektuálny potenciál potreboval niečo zreteľnejšie. Už vo veku štrnástich rokov podľahol pokušeniu sebestačnosti a chcel „byť cnostný, ale nie zbožný; nechápal som, aký zmysel má milovať Boha“. Kým zápasil s týmito myšlienkami, Boh zaklopal na jeho srdce. Počas prázdnin v roku 1816 čítal knihu Sila pravdy od Thomasa Scotta a zažil svoje „prvé obrátenie“: bolo to intenzívne uvedomenie si existencie Boha. (...)

Od tohto prvého obrátenia sa Newman snažil verne nasledovať svetlo Pravdy: „Keď som mal pätnásť rokov, odohrala sa vo mne veľká zmena v zmýšľaní. Začal na mňa pôsobiť určitý pevne vymedzený vieroučný systém a vo svojej mysli som prijal niektoré dojmy dogmy, ktoré sa — z Božieho milosrdenstva — nikdy viac nevytratili ani nezatemnili.“ Začal si teda uvedomovať dôležitosť veľkých kresťanských právd: vtelenie Božieho Syna, dielo vykúpenia, dar Ducha, ktorý prebýva v duši pokrsteného, viera, ktorá nemôže zostať len jednoduchou teóriou, ale musí sa pretaviť do konkrétneho životného programu.

„Dogmatický princíp“. Po ukončení vysokoškolského štúdia bol Newman v roku 1822 zvolený za profesora na Oriel College v Oxforde. Po vysvätení za anglikánskeho kňaza sa stal vikárom kostola St. Mary’s, kostola Oxfordskej univerzity. Začal tiež systematicky čítať diela cirkevných otcov, v ktorých objavoval sviežosť starovekej Cirkvi. Zároveň bol čoraz viac znepokojený vplyvom náboženského liberalizmu v Oxforde a v celom Anglicku. (...) „Bojoval som proti liberalizmu, a pod liberalizmom rozumiem antidogmatický princíp so všetkými jeho dôsledkami... Od pätnástich rokov bolo dogma základným princípom mojej viery: nepoznám inú vieru; nedokážem pochopiť žiadnu inú formu viery; viera zredukovaná na jednoduchý pocit je pre mňa sen a klam. Tak ako nemôže existovať synovská láska bez existencie otca, tak nemôže existovať zbožnosť bez reality Najvyššej bytosti.“ (...)

Rozvíjajúc teóriu strednej cesty, snažil sa dokázať, že anglikánstvo je legitímnym dedičom prvotného kresťanstva, pretože neobsahovalo ani vieroučné omyly protestantov, ani skazenosť, ktorú si myslel, že nachádza v Rímskej cirkvi. Keď však študoval dejiny Cirkvi štvrtého storočia, urobil veľký objav: vtedajšie tri skupiny mu pripomínali kresťanstvo jeho vlastnej doby – v ariánoch videl protestantov, v rímokatolíkoch Katolícku cirkev a v semiariánoch anglikánov. Táto a podobné skúsenosti viedli k tomu, že „teória strednej cesty bola úplne rozdrvená“.

„Jediný ovčinec Kristov. (...) Pri práci na svojej slávnej eseji o vývoji kresťanskej doktríny pochopil, že rímska cirkev je cirkvou otcov, apoštolov a Ježiša Krista. 9. októbra 1845 vo veku 44 rokov prijal katolícku vieru a bol prijatý blahoslaveným Domenicom Barberim, talianskym passionistom, do plného spoločenstva Katolíckej cirkvi, ktorú v mnohých listoch nazval „jediným Kristovým ovčincom“. V Apológii napísal: „Odo dňa, keď som sa stal katolíkom ..., som nemal žiadne znepokojenie v duši. Našiel som najdokonalejší pokoj a mier; nikdy som nemal žiadne pochybnosti..., bolo to ako vstúpiť do prístavu po búrke na mori; a moje šťastie v tomto ohľade trvá nepretržite až dodnes“.

„Živá pravda, ktorá nikdy nezostarne. Newman bol vysvätený za katolíckeho kňaza v roku 1847 a založil Oratórium svätého Filipa Neriho v Birminghame. (...) V roku 1870 vydal esej na podporu gramatiky súhlasu. (...) V záverečnej časti tejto eseje nám zanechal nádhernú stránku, na ktorej zhrňuje „dôkazy“ pravdy kresťanstva, kde okrem iného píše: „Prirodzené náboženstvo sa zakladá na pocite hriechu; uznáva zlo, ale nedokáže nájsť liek, môže ho len hľadať. Tento liek, pokiaľ ide o vinu aj morálnu bezmocnosť, sa nachádza v ústrednej doktríne zjavenia: v Kristovom prostredníctve. Tak sa stalo, že kresťanstvo je naplnením sľubu daného Abrahámovi a naplnením Mojžišových zjavení; (...) toto je tajomstvo jeho dlhotrvajúcej sily a jeho mučeníkov, ktorí nikdy neustúpili; takto dnes môže byť tak tajomne mocné, napriek novým a hrozivým nepriateľom, ktorí mu stoja v ceste. Má v sebe ten dar, že dokáže zmierniť a zahojiť jedinú hlbokú ranu ľudskej prirodzenosti — a práve pre tento úspech má väčšiu hodnotu než celá encyklopédia vedeckých poznatkov a než celá knižnica sporov. Preto musí pretrvať tak dlho, ako trvá ľudská prirodzenosť. Je to živá pravda, ktorá nikdy nemôže zostarnúť. Sila Cirkvi nespočíva v dokonalosti jej členov, ale v božskej pravde, ktorú uchováva, hlása a oznamuje všetkým a ktorá ponúka liek pre prirodzenosť každého človeka, zranenú hriechom a potrebujúcu uzdravenie a obnovu.

„Všetkými silami som odolával duchu liberalizmu.“ Na záver sa vrátime k prejavu, ktorý Newman predniesol pri príležitosti prijatia listiny na menovanie za kardinála. Pri tejto príležitosti, obnovujúc svoj protest proti náboženskému liberalizmu, povedal: „Liberalizmus (v náboženstve) je doktrína, podľa ktorej v náboženstve neexistuje pozitívna pravda, ale jedno vierovyznanie má rovnakú hodnotu ako druhé; a táto doktrína získava na sile zo dňa na deň. Nechce uznať žiadne náboženstvo za pravé. Učí, že všetky náboženstvá musia byť tolerované a že všetky sú vecou názoru. (...)“. Dnes sme svedkami široko rozšírenej mentality, ktorá podporuje podobné myšlienky, s vážnymi dôsledkami pre všetky oblasti života. Newman môže všetkým pripomenúť, že Pravda je vzácnym darom, ktorý treba prijať s vierou, žiť s láskou, hlásať s radosťou a brániť s pokorou.

Hermann Geissler

Zdroj: lanuovabq.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!