KRÁĽOVNÁ, KTORÚ NEMOŽNO ZOSADIŤ
Zdroj: commons.wikimedia.org
16. októbra 1793 došlo k tomu, čo bolo možno najodpornejším zločinom Francúzskej revolúcie: poprave francúzskej kráľovnej Márie Antoinetty po fiktívnom súdnom procese pred revolučným tribunálom. O Márii Antoinette napísal Plinio Correa de Oliveira: „Existujú duše, ktoré sú veľké len vtedy, keď na ne udrie nešťastie. Mária Antoinetta, ktorá bola ako princezná márnivá a vo svojom živote ako kráľovná neodpustiteľne ľahkovážna, sa tvárou v tvár víru krvi a utrpenia, ktorý zaplavil Francúzsko, premenila prekvapujúcim spôsobom; a história s úctou potvrdzuje, že z kráľovnej sa stala mučeníčka a z bábiky hrdinka.“
21. januára bol gilotínou popravený francúzsky kráľ Ľudovít XVI. Pápež Pius VI. vo svojom prejave Quare lacrymae zo 17. júna 1793 uznal obetu panovníka za „smrť z nenávisti ku katolíckej viere“ a pripísal mu „slávu mučeníctva“. Tú istú slávu, môžeme povedať, získala aj Mária Antoinetta, ktorá bola vinná len tým, že svojou prítomnosťou reprezentovala princíp kresťanskej kráľovskej moci tvárou v tvár nenávisti revolúcie.
Britský spisovateľ Edmund Burke (1729-1797) v jednom z najkrajších úryvkov svojich Úvah o francúzskej revolúcii (1791) píše: „Uplynulo už šestnásť alebo sedemnásť rokov, odkedy som prvýkrát uvidel francúzsku kráľovnú — vtedy ešte dauphine — vo Versailles. A veru, nikdy tento svet neuzrel krajší výjav; zdalo sa, akoby sa len zľahka dotkla zeme. Videl som ju, ako sa prvý raz objavila na obzore, ako ozdobila a rozžiarila tú vznešenú sféru, do ktorej práve vstúpila — žiarivá ako ranná hviezda, plná života, lesku a radosti. Ach, aká revolúcia! A aké srdce by som musel mať, aby som mohol bez dojatia hľadieť na jej vznešenosť a na jej pád! Nikdy by som si nebol pomyslel, že sa dožijem dňa, keď taká pohroma postihne ju — v národe takých galantných mužov, v národe cti a rytierstva. V mojej predstavivosti som videl desaťtisíc mečov, ktoré by sa razom vytasili z pošiev, len čo by ju niekto pohľadom ohrozil urážkou. Ale vek rytierstva sa skončil. Prišiel vek sofistov, ekonómov a účtovníkov. A sláva Európy navždy zhasla.“ (Úvahy o revolúcii vo Francúzsku, preklad Ideazione, Rím 1998, s. 98-99).
Dnes, o dve storočia neskôr, sa slová britského spisovateľa vynárajú na mysli v súvislosti s udalosťou oveľa väčšieho významu. 4. novembra 2025 bola v generálnom dome jezuitov predstavená Mater Populi fidelis, „doktrinálna nóta“ Kongregácie pre náuku viery, ktorej prefektom je kardinál Víctor Manuel Card. Fernández.
Dokument obsahuje osemdesiat odsekov venovaných „správnemu chápaniu mariánskych titulov“, ktoré sa snažia objasniť, „v akom zmysle sú prijateľné alebo neprijateľné určité výrazy týkajúce sa Panny Márie“, a umiestňujú ju „do správneho vzťahu s Kristom, jediným Prostredníkom a Vykupiteľom“.
S hlbokým zármutkom sme prečítali tento text, ktorý za svojím medovým tónom skrýva jedovatý obsah. V historickej hodine zmätku, keď sa všetky nádeje horlivých duší obracajú k Najsvätejšej Panne Márii, Dikastérium pre vieru ju chce zbaviť titulov Spoluvykupiteľky a Všeobecnej Prostredníčky všetkých milostí a zredukovať ju na ženu ako všetky ostatné: „matka verného ľudu“, „matka veriacich“, „matka Ježiša“, „sprievodkyňa Cirkvi“, ako keby bolo možné obmedziť Matku Božiu na ľudskú kategóriu a zbaviť ju jej nadprirodzeného tajomstva. Je ťažké nečítať v týchto stránkach naplnenie postkoncilového mariologického úpadku, ktorý v mene „zlatého stredu“ zvolil minimalizmus, ktorý ponižuje osobu Blahoslavenej Panny Márie.
Mária Antoinetta predstavovala pozemskú kráľovskú moc, odraz božskej moci, ale krehkú ako všetko ľudské: jej trón sa zrútil pod náporom revolúcie. Najsvätejšia Mária je naopak univerzálnou kráľovnou – nie na základe ľudského práva, ale božej milosti. Jej trón nie je v paláci, ale v Božom srdci. „Najvyšší – tvrdí svätý Louis Grignion de Montfort – zostúpil dokonale a božsky prostredníctvom pokornej Márie k nám, bez toho, aby stratil čokoľvek zo svojej božskosti a svätosti. A vďaka Márii môžu tí najmenší dokonale a božsky vystúpiť k Najvyššiemu, bez toho, aby sa čohokoľvek báli“ (Traktát o pravej úcte k Márii, č. 157).
Ľudia sa môžu pokúšať „dekapitovať“ ju, znížiť ju na obyčajnú ženu, ale Mária zostáva Matkou Božou, Nepoškvrnenou, vždy Pannou, Nanebovzatou, Kráľovnou neba a zeme, Spoluvykupiteľkou a Všeobecnou Prostredníčkou všetkých milostí, pretože, ako vysvetľuje svätý Bernardín zo Sieny: „Každá milosť, ktorá je daná ľuďom, pochádza z trojako usporiadanej príčiny: od Boha prechádza na Krista, od Krista prechádza na Pannu Máriu, od Panny Márie je daná nám“ (Serm. VI in festis B.M.V., a. 1, c. 2).
Preto podľa svätého Augustína, citovaného svätým Alfonsom de Liguori, všetko, čo hovoríme na chválu Márie, je vždy málo v porovnaní s tým, čo si zaslúži za svoju vznešenú dôstojnosť Matky Božej (Le glorie di Maria, vol. I, Redentoristi, Rím 1936, s. 162).
Edmund Burke ľutoval, že nebolo desať tisíc mečov pripravených brániť kráľovnú Máriu Antoinettu „pred jediným pohľadom, ktorý ju chcel uraziť“. Sme presvedčení, že dnes na svete existuje hŕstka kňazov a laikov s ušľachtilou a odvážnou dušou, pripravených chopiť sa dvojsečného meča Pravdy, aby hlásali všetky výsady Márie a volali pri jej tróne: „Quis ut Virgo?“ - „Kto je ako Panna Mária?”
Na nich zostúpia milosti potrebné na boj v týchto búrlivých časoch. A možno, ako sa to stáva v histórii, keď sa niekto pokúša zatieniť svetlo – ako dokument Dikastéria pre vieru, ktorý chce minimalizovať Najsvätejšiu Pannu Máriu - nechtiac potvrdí jej nesmiernu veľkosť.
Prof. Roberto de Mattei
Zdroj: corrispondenzaromana.it
Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
