VOJNA PROTI MINULOSTI - BARBARSTVO PROTI CIVILIZÁCII

Zdroj: unsplash.com

Vojna proti minulosti je najpodlejšia forma agresie, pretože je namierená proti mŕtvemu, ktorý sa už nemôže brániť. „Podlý, zabíjaš mŕtveho človeka,“ povedal Ferrucci Maramaldovi; vojna proti minulosti je predovšetkým poznačená touto hanebnosťou, útokom proti tým, ktorí nemajú možnosť reagovať. A podlá a hanebná zostáva, keď konzervatívci v našich inštitúciách obviňujú minulosť zo všetkého prítomného zla a s falošnou odvahou sa hnevajú na mŕtvych, ktorí nemôžu reagovať. Vojna proti minulosti začína rituálnym, obsedantným odsudzovaním „nacistického fašizmu“, ale potom sa v novom západnom kánone rozširuje na celú históriu, ktorú vytvorili a napísali bieli, muži, heterosexuáli, kresťania. Všetko je posúdené z hľadiska rasizmu, triedneho systému, sexizmu a kolonializmu. Táto vojna proti minulosti zasahuje a ovplyvňuje aj školu a slovník.

Vojne proti minulosti venoval rozsiahlu a dobre štruktúrovanú knihu Frank Furedi, sociológ maďarského pôvodu, no už Brit srdcom aj univerzitným zázemím. Kniha vyšla vo vydavateľstve Fazi pred pár týždňami.

Jeho kniha je, aj keď s niektorými výnimkami a niekoľkými opatrnými ústupkami duchu našej doby, konzervatívna, pretože podľa neho je konzervatívna samotná história. Aby však túto konzervatívnu tendenciu vyvrátil, na zadnej strane obálky uvádza citát Luciana Canforu, podľa ktorého „prezident Mao viackrát napísal, že história sa nedá rozbiť na kúsky, treba ju poznať celú“. V skutočnosti Mao vyhlásil, že chce Čínu zredukovať na „prázdnu stránku“ vymazaním jej tisícročnej histórie; a v myslení aj v konaní vykoreniť tradície, národy a kultúry v mene „veľkého skoku vpred“ a kultúrnej revolúcie. Tibet bol toho najviditeľnejším príkladom. Komunizmus všade začal vojnu proti minulosti. Na druhej strane aj Marx chcel obetovať minulosť budúcnosti, považujúc tradíciu za bremeno a nočnú moru, ktorej sa treba zbaviť, ako napísal v knihe 18. Brumaire.

Furedi už predtým preukázal svoj nekonformný postoj, keď vo svojom pamflete zaútočil na konformizmus nových intelektuálnych filištíncov, potom v ďalšej eseji obhajoval hranice, nielen geografické, potrebné pre ľudí a spoločnosti, a napokon v ďalšej štúdii kritizoval excesy psychológie, ktorá žije z krehkosti druhých, zvyšuje ich mentálnu a terapeutickú závislosť a tým aj zraniteľnosť pacientov.

Vojna proti minulosti je predovšetkým vojnou proti počiatkom, otcom, rodinám, učiteľom, tradíciám, veľkým dielam a veľkým príkladom, ktoré pochádzajú z minulosti. Po druhé, vojna proti minulosti je nevyhnutne vojnou proti histórii ako takej, jej pamäti a rekonštrukcii udalostí, ktoré sa stali. Minulosť, ktorou si národy prešli, sa totiž zhoduje s históriou. Ak zničíte jedno, vymažete druhé. Je to teda vojna proti kultúre, každej kultúre, pretože vedomosti sú nevyhnutne dedičstvom, ktoré pochádza z minulosti, z poznatkov nahromadených v priebehu času, z majstrovských diel, zo skúseností včerajška, ktoré dnes prehodnocujeme. Nakoniec je to vojna proti akémukoľvek spoločenskému putu, počnúc vlastenectvom. Odobratím minulosti národom a ľuďom sa odoberajú aj základy pre cit spolupatričnosti prostredníctvom siete vzťahov, pút, spoločného pôvodu a spoločných, ale aj rozdielnych spomienok. Vojna proti minulosti sa potom stáva vojnou proti slovám, ktoré pochádzajú z minulosti, proti slovnej zásobe, ktorá je nezlučiteľná s novými súčasnými normami, novými totemami a tabu. Výsledok je zrejmý: vojna proti minulosti je vojnou barbarstva proti civilizácii.

Furedi zostavuje bohatú štatistiku šialenstva, prevažne anglo-amerického, ktoré sa snaží vymazať a znevážiť minulosť, hanbiť sa za našu civilizáciu za zlo, ktoré údajne rozšírila vo svete. Opisuje tiež mnoho dôsledkov v súčasnom živote, mnoho absurdných prejavov tejto uzavretosti myslenia. Cenzúra, netolerancia, zákazy, odstraňovanie a opakujúce sa označenie „outdated“, teda zastarané, neplatné, prekonané, nemoderné. Až po šialenstvo považovať Aristotela za otca kolonializmu a západného otroctva.

Paradoxne, táto spoločnosť bez dedičov verí v dedičnosť viny: jediný spôsob, ako sa oslobodiť od tohto dedičného hriechu, je odsúdiť ho, dištancovať sa od neho a hanbiť sa za svojich predkov. Ďalším paradoxom, ktorý správne zdôraznil Andrea Zhok v krásnom predslove k tejto knihe, je odsudzovanie kolonialistického imperializmu, ale zároveň prijatie jeho ideológie: odstránenie zaostalých, tradičných foriem v mene súčasného globálneho modelu, čiže odsudzovanie minulosti ako archaickej a uprednostňovanie moderného a súčasného.

Výsledkom celého tohto procesu v minulosti nie je oslavovanie budúcnosti, ktorá mizne spolu s minulosťou, ale prezentizmus, povýšenie prítomnosti na absolútny paradigmu, zlo, ktoré sme už viackrát odsúdili. Furedi pokračuje niekoľkými relevantnými citátmi, počnúc Georgeom Orwellom v románe 1984: „História sa zastavila. Neexistuje nič iné ako prítomnosť, v ktorej má strana vždy pravdu.“ Strana bola aktuálna pre totalitné režimy, dnes vládne mainstream, ktorý preniká západným svetom. Výsledkom je damnatio memoriae, starobylý pojem, ktorý je však dnes aktívnejší ako kedykoľvek predtým a zameriava sa aj proti živým, ktorí nie sú v súlade s mainstreamom.

Furedi však neuvádza ďalší aspekt tejto vojny proti minulosti, ktorý sme už viackrát zdôraznili: viktimizmus, teda názor, že história sa má písať z pohľadu obetí. Nemali by sme si pamätať hrdinov alebo vodcov, ale obete, v mene moralizmu odškodnenia, ktorý vedie len k prekliatiu histórie. V texte sa vyskytujú aj niektoré nepresnosti: autor pripisuje slávnu vetu „sme trpaslíci na pleciach gigantov“ Isaacovi Newtonovi, hoci jej autorom je Bernard zo Chartres, alebo keď sa domnieva, že počiatky slov moderno (moderný) alebo femmina (žena) siahajú do neskorého stredoveku alebo do 16. storočia, hoci ide o známe latinské slová, ktoré sa používali už v starovekom Ríme. Keď Furedi kritizuje zredukovanie histórie na súčasnú históriu, neuvádza autora tohto tvrdenia, Benedetta Croceho: „Každá história je súčasná história“. Croce by však bol zhrozený skreslením svojej myšlienky, zredukovanej na vyhlásenie vojny proti minulosti. Alebo by lepšie vyvážil význam týchto slov, aby neboli nesprávne interpretované a zamieňané so súčasným zneužívaním.

Aj dvadsiate storočie sa začalo s odvážnou nádejou na nový svet proti starému, mladí proti starým. Ale existovalo ideálne, kreatívne a morálne napätie zamerané na budúcnosť, očakávanie lepšieho sveta. Existoval boj proti minulosti, nie snaha o  odstránenie minulosti. Chcela sa písať budúcnosť, nie vymazať minulosť a upadnúť do prítomnosti. Táto tvorivá energia snívala o revolúcii; kým zatrpknutosť plodí len rozklad.

Marcello Veneziani

Zdroj: marcelloveneziani.com

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!