TVÁROU V TVÁR NOVEJ KRÍZE - MEDZI ÉCÔNE A RÍMOM

Zdroj: unsplash.com

Čo si myslieť a čo robiť tvárou v tvár biskupským vysviackam, ktoré Kňazské bratstvo svätého Pia X. ohlásilo v Écône na 1. júla, a následnej exkomunikácii latae sententiae (na základe samého skutku), ktorú Svätá stolica opätovne potvrdí?

Prvou úvahou, ktorú treba vyjadriť, je, že ak k tomu dôjde, ocitneme sa pred bolestnou skúškou nielen pre svet katolíckej Tradície, ktorého je Bratstvo svätého Pia X. súčasťou od svojho založenia Mons. Marcelom Lefebvrom 1. novembra 1970, ale aj pre pápeža Leva XIV. Najvyšší veľkňaz totiž označil vnútorné zmierenie v Cirkvi za jeden z hlavných cieľov svojho pontifikátu a niečo vyše roka po svojom zvolení by musel čeliť novému pretrhnutiu cirkevného tkaniva s rizikom prehĺbenia rozdelení, ktoré na svoje riešenie čakajú už celé desaťročia.

Čo sa týka podstaty tohto sporu, nemožno nepoukázať na to, čo sa javí ako skutočný paradox. Spomedzi mnohých dôvodov, ktoré Mons. Lefebvre uvádzal v roku 1988 and ktoré dnes Kňazské bratstvo svätého Pia X. preberá na odôvodnenie biskupských vysviacok bez pápežského mandátu, je argument stavu núdze veriacich tvárou v tvár vážnosti cirkevnej krízy súčasne argumentom najslabším i najsilnejším.

Stav núdze je totiž svojou povahou výnimočnou situáciou, ktorá umožňuje odchýliť sa od riadneho uplatňovania určitých noriem s ohľadom na vyššie dobro, ktorým je v prípade Cirkvi spása duší. Kto má však autoritu overiť existenciu takéhoto stavu a určiť jeho začiatok a koniec? Je zrejmé, že toto posúdenie nemožno ponechať na úsudok samotného Bratstva svätého Pia X. Ak by to tak bolo, muselo by sa dospieť k záveru, že stav núdze pominie vtedy, keď si to Bratstvo myslí, čím by sa mu de facto pripísala posudzovacia moc nad Svätou stolicou, čo je nezlučiteľné s hierarchickou a viditeľnou konštitúciou Cirkvi. Vznikla by tak situácia, v ktorej sa partikulárny subjekt stavia do pozície najvyššieho kritéria na posudzovanie konania najvyššej autority.

Ak by sa princíp stavu núdze prijal ako všeobecné kritérium konania, každý biskup, ktorý by usúdil, že Cirkev prechádza vážnou krízou, by sa mohol cítiť oprávnený, alebo dokonca morálne viazaný, vysvätiť iných biskupov bez pápežského mandátu, aby zabezpečil kontinuitu viery a sviatostí. Dôsledkom by bolo šírenie paralelných jurisdikcií a potulných biskupov (episcopi vagantes) roztrúsených po svete s nevyhnuteľnými následkami v podobe fragmentácie, neporiadku a zmätku pre tých istých veriacich, ktorých by chceli chrániť.

Existencia biskupskej línie pochádzajúcej od Mons. Richarda Williamsona – jedného zo štyroch biskupov vysvätených Mons. Lefebvrom v roku 1988 a neskôr z Bratstva svätého Pia X. prepusteného – konkrétne ukazuje, ako môže logika stavu núdze, ak je raz odtrhnutá od vyššieho princípu autority schopnej ju vymedziť a regulovať, vyvolať ďalšie rozdelenia. Ide o fenomén, ktorý bez ohľadu na posudzovanie dotknutých osôb ukazuje vnútorné riziko biskupských vysviacok založených na subjektívnom hodnotení stavu núdze.

A predsa sa tento argument, taký krehký na teologickej a kánonickej úrovni, javí ako najsilnejší na úrovni pastorálnej. Mons. Lefebvre nebol špekulatívnym teológom ani kánonistom, ale misionárom a pastierom duší. Vo svojom liste kňazom z 27. apríla 1987 napísal: „Veriaci, ktorí zostali katolíkmi, sa na mnohých miestach nachádzajú v zúfalej duchovnej situácii. Je to volanie, ktoré Cirkev počuje; práve pre takéto situácie udeľuje jurisdikciu prostredníctvom zákona o suplovaní.“ Rozhodujúcim kritériom pre neho nebolo presadzovanie vlastného práva Bratstva, ale duchovná potreba veriacich. Vysviacky biskupov v roku 1988 chceli byť odpoveďou na toto volanie duší.

Ocitáme sa teda pred paradoxom. Kňazské bratstvo svätého Pia X., odvolávajúc sa na stav núdze, zakladá veľkú časť svojho zdôvodnenia na prvenstve pastorálnych potrieb pred prísne právnymi a doktrinálnymi úvahami, čím si privlastňuje práve ten primát pastorálnej praxe, ktorý je imperatívnym mandátom Druhého vatikánskeho koncilu. Naopak, Dikastérium pre náuku viery sa na Druhý vatikánsky koncil odvoláva, ale neuznáva váhu pastorálneho argumentu a proti FSSPX používa termíny a koncepty predkoncilovej teológie v mene záväznosti doktríny a práva.

V tejto zmätočnej situácii je jedinou rozumnou radou, ktorú možno dať neistým, držať sa zásady logiky a práva, ktorá hovorí: In dubiis standum est pro statu quo, donec ratio certa contrarium persuadeat („V pochybnostiach sa treba držať súčasného stavu vecí, kým istý dôvod nedokáže opak“). Rozum napovedá, aby každý zostal na mieste, kde sa nachádza, pokračoval v tom, čo robí, a vyhol sa tomu, aby sa nechal vtiahnuť do sterilných polemík a emotívnych vyhlásení, ktorých jediným výsledkom je otváranie starých rán a vlievanie octu do rán Cirkvi.

Problém, ktorý dnes vyvstáva, je oveľa širší ako ten, ktorý sa týka biskupských vysviacok z 1. júla a ich kánonických dôsledkov, hoci aj ten bol vážny. Táto otázka sa nevyčerpáva ani v debate o tradičnej liturgii, ani v interpretácii dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu. V centre sporu stojí historický a teologický posudok 20. storočia, storočia, ktoré hlboko ovplyvnilo osud Cirkvi a súčasného sveta.  

Pred niečo vyše sto rokmi požiar prvej svetovej vojny zničil medzinárodný poriadok utvorený v kresťanských storočiach, zatiaľ čo boľševická revolúcia v októbri 1917 zažala vo svete ešte väčší oheň. Ale v tom istom roku, keď sa boľševizmus chopil moci, sa Panna Mária zjavila trom pastierikom vo Fatime, pričom vysvetlila skutočné príčiny krízy moderného sveta a uistila, že po trestoch, vojnách a prenasledovaniach nastane konečný triumf jej Nepoškvrneného Srdca. Fatimské posolstvo sa obracalo na celé ľudstvo, ale osobitným spôsobom na pastierov Cirkvi, v ktorej vnútri začal modernizmus šíriť svoj smrteľný jed. Proti tomuto zlu Prozreteľnosť vzbudila svätého Pia X. Encyklikou Pascendi Dominici gregis z 8. septembra 1907. Desať rokov pred fatimskými zjaveniami tento veľký pápež s prorockou jasnozrivosťou odsúdil sebazničujúci proces nasledujúcich desaťročí. Pascendi a Fatima predstavujú v tomto poradí doktrinálnu diagnózu a nadprirodzenú odpoveď na krízu modernity. Tieto udalosti zasa nadobúdajú svoj autentický význam len vtedy, ak sú zasadené do širšej perspektívy, ktorá umožňuje čítať ľudské dejiny ako fázy toho istého boja prechádzajúceho storočiami.

Práve tu sa stáva mimoriadne aktuálnou vízia svätého Augustína. V diele Boží štát (De civitate Dei) tento veľký učiteľ Cirkvi interpretuje dejiny ako trvalý zápas medzi tými, ktorí orientujú svoj život na Boha, a tými, ktorí odmietajú Boží poriadok. Augustiniánska tradícia so svojou schopnosťou interpretovať historické udalosti vo svetle Božej prozreteľnosti ponúka interpretačný kľúč potrebný na riešenie otázok, ktoré naďalej ovplyvňujú dianie v Cirkvi, s jej odpadlíctvami, prenasledovaniami a hrdinskými činmi.

Posledné slovo v tomto dramatickom horizonte patrí tomu, kto má božský mandát viesť Cirkev a koho samotné Bratstvo svätého Pia X. uznáva za legitímneho Kristovho námestníka – dnes vládnucemu pápežovi Levovi XIV. Žiadne skutočné a definitívne riešenie vážnych problémov, ktoré sužujú Mystické telo Kristovo, nebude možné nájsť bez Rímskeho veľkňaza alebo proti nemu.

Prof. Roberto de Mattei

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!