LEV XIV. A BUDÚCNOSŤ SYNODALITY

Zdroj: commons.wikimedia.org

Spôsob, akým pápež pristupuje k synodalite, naznačuje odklon od neurčitých výziev k „Cirkvi, ktorá načúva“ smerom k tradičným riadiacim štruktúram Cirkvi.

Pápež Lev XIV. má určite plné ruky práce. A vďaka svojej nedávnej úspešnej návšteve Španielska a zverejneniu svojej prvej encykliky vytvára vlastnú víziu Katolíckej cirkvi a sveta. 

Každý pápež stojí pred náročnou úlohou nájsť rovnováhu medzi nadviazaním na predchádzajúce pontifikáty a prípadnou potrebou „opravovať“ alebo aspoň upravovať a spresňovať rozhodnutia svojich predchodcov.

Jednou z takýchto otázok, ktorú pápež Lev zdedil po pápežovi Františkovi a ktorá si zrejme vyžaduje spresnenie a úpravu, je často diskutovaný, ale zriedka definovaný pojem „synodalita“.

Pápež Lev sa o synodalite zmienil už niekoľkokrát, a tak by sa mohlo zdať, že len nadväzuje na to, čo začal jeho predchodca. Pri bližšom pohľade si však mnohí pozorovatelia všimli, že pápež Lev, keď hovorí o synodalite, často ju spája skôr s pojmom biskupskej kolegiality než s predstavou „Cirkvi, ktorá načúva“, zakorenenou v „konkrétnych skúsenostiach“ nejakej nejasne definovanej abstrakcie nazývanej „Boží ľud“. 

Kolegialita bola, samozrejme, jedným z najdôležitejších úspechov Druhého vatikánskeho koncilu. Stručne povedané, koncil odmietol predstavu, že biskupi sú len akýsi vedúci pobočiek spoločnosti „Catholic Inc.“, pričom pápež je jej generálnym riaditeľom. Ďalej odmietol predstavu, že by všetka biskupská autorita prichádzala k biskupom len prostredníctvom pápeža, ktorý s nimi v istom zmysle „zdieľa“ svoju autoritu. 

„Tria munera“, čiže  trojitým úradom biskupa je vyučovanie, posväcovanie a spravovanie. Tieto úlohy sa majú vždy vykonávať v jednote s pápežom a pod jeho autoritou ako petrovskou hlavou Cirkvi. Tieto funkcie im však zveril samotný Boh, nevykonávajú ich na základe poverenia od pápeža. 

Zákonnosť ich vysvätenia za biskupov kanonicky závisí od získania pápežského poverenia – poverenia, ktoré má aj teologický základ v Petrovej autorite ako hlavnom garantovi cirkevnej jednoty. Avšak munera im prináležia z božského práva hneď, ako sú zákonne vysvätení. 

Preto sa zdá, že pápež Lev tým, že spája synodalitu s kolegialitou, prináša dôležitú zmenu v poňatí synodality a preorientováva jej zameranie od „diskusných stretnutí“ v štýle 70. rokov, kde Cirkev údajne „konečne“ načúva hlasu Ducha Svätého prostredníctvom špeciálne pripravených „stretnutí venovaných načúvaniu“. 

Tým, že sa odvoláva na koncilové učenie o kolegialite namiesto neustáleho nesprávneho používania metafory „Boží ľud“ zo strany vedúcich predstaviteľov synody, pápež Lev preorientováva synodalitu na skutočné koncilové učenie týkajúce sa spoločného biskupského riadenia. Odchádza od nesprávnej predstavy, že „Boží ľud“ tvoria laici, ktorí sú dnes považovaní za akúsi politickú jednotku a ktorí sú často stavaní nad „hierarchickú Cirkev“ a proti nej. 

Dokument Lumen Gentium jasne zdôrazňuje, že „Boží ľud“ tvoria všetci členovia Cirkvi – laici, rehoľníci a duchovenstvo –, ktorí spoločne putujú na eschatologickej púti smerom k Božiemu kráľovstvu. Až po potvrdení tejto skutočnosti dokument Lumen Gentium pokračuje v rozlišovaní medzi laikmi a hierarchiou. 

Slovo „synoda“ je v skutočnosti odvodené z gréckeho slova, ktoré znamená „spoločná cesta“. Koncil chcel zdôrazniť, že cieľ Cirkvi a jediný dôvod jej existencie je nadprirodzený a že laici aj hierarchia majú spoločnú úlohu – nasmerovať seba samých i Cirkev k tomuto nadprirodzenému cieľu. 

Na koncile teda rozhodne nepanoval názor, že skutočná ekkleziológia by mala zahŕňať rozlíšenie medzi inštitúciou a Duchom, a to tak, že by sa „subjektívny zážitok Ducha“ staval proti chladnému a nemilosrdnému dôrazu len na pravdu samotných doktrín. 

Túto rétoriku sme počas synodálneho procesu, a vlastne počas celého pontifikátu Františka, počuli až príliš často. Odvolávaním sa na kolégiálnosť, hoci len nenápadne a nepriamo, pápež Lev naznačuje, že skutočná synodalita bude zakorenená v pravej ekkleziológii koncilu, a nie v návrate ku kultúrnej atmosfére 70. rokov, ktorá pripomína cukrovú vatu. 

Aby si však nikto nemyslel, že som voči doterajšiemu priebehu synodálneho procesu nespravodlivý, dovoľte mi uviesť príklad tejto „atmosféry“ v nedávno zverejnenej správe synodálnej „študijnej skupiny č. 9“ o homosexualite. Hneď na úvod treba poznamenať, že pápež František poveril vedením synody luxemburského kardinála Jeana-Clauda Hollericha, hoci je známe, že nesúhlasí s cirkevným učením o homosexualite a vlastne ani s cirkevným učením o sexualite vo všeobecnosti. Konkrétnejšie povedané, organizátori synody pozvali známeho aktivistu za začlenenie LGBTQ komunity, jezuitského kňaza Jamesa Martina, a vymenovali ho za člena synody s hlasovacím právom. 

Zreteľne chýbalo akékoľvek pozvanie na účasť na synode pre vedúcich organizácie Courage International, najväčšieho katolíckeho apoštolátu zameraného na homosexuálov, ktorý podporuje vernosť cirkevnému učeniu. Ide o do očí bijúce opomenutie v rámci procesu, ktorý sa sám označuje za „načúvanie všetkým hlasom“. Naopak, všetko nasvedčuje tomu, že ide o proces zmanipulovaný už od samého začiatku, v ktorom sú „skúsenosti“ Božieho ľudu selektované a filtrované niekoľkými vedúcimi synody s cieľom dosiahnuť požadované výsledky. 

To nie je kolegialita ani skutočná synodalita. Ide skôr o malú skupinu anonymných elít, ktoré ovplyvňujú synodálny proces. 

Poznal som otca Johna Harveyho, obláta svätého Františka Saleského, ktorý v roku 1980 v New Yorku založil organizáciu Courage na podnet františkánskeho rehoľníka z hnutia Obnova, otca Benedicta Groeschela. Odvtedy vznikli aj ďalšie „pastoračné projekty“ pre homosexuálov (napr. Dignity a New Ways Ministry), avšak ide o organizácie, ktoré sú známe tým, že sa odkláňajú od cirkevného učenia. 

Otca Harveyho som poznal veľmi dobre. Býval na univerzite DeSales, kde som 19 rokov pôsobil ako profesor teológie. Mnohokrát som sa s ním rozprával, keď som čerpal z jeho múdrosti, aby mi pomohol správne viesť mojich homosexuálnych študentov. 

Konkrétne, otec Harvey dokázal výborne nájsť rovnováhu medzi ortodoxnosťou doktríny a rozvážnym uplatňovaním týchto doktrín vo vzťahu k mladým ľuďom, ktorí sa často nachádzali uprostred krízy. Bol to milý, láskavý a jemný človek, ktorý však mal železnú vôľu a neochvejnú vieru, pokiaľ išlo o pravdu o ľudskej osobe a o presvedčenie, že cirkevné učenie nie je útlakom, ale skutočným oslobodením. 

A práve kvôli týmto názorom bol otec Harvey terčom hrubej a nespravodlivej kritiky zo strany mnohých ľudí v Cirkvi, vrátane mnohých kňazov a rehoľných sestier. 

Preto nemôžem nechať bez odozvy kritiku organizácie Courage, ktorá sa objavila v správe študijnej skupiny č. 9. Nielenže organizácia Courage nebola pozvaná na synodu, ale teraz sa k tomu pridáva aj ďalšia urážka v podobe „svedectva“ „ženatého“ homosexuála, ktorý v správe kritizuje stretnutia organizácie Courage, na ktorých sa zúčastnil, za to, že sú „tajné“ a „skryté“. Tiež jasne uvádza, že najväčším problémom organizácie Courage je to, že jej vernosť cirkevnému učeniu kladie na homosexuálov ťažké bremeno. 

Po prvé, existujú veľmi dobré dôvody, prečo sú stretnutia v rámci programu Courage „tajné“. Ich cieľom je poskytnúť bezpečný priestor ľuďom s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu, aby sa cítili pohodlne pri diskusii o čomkoľvek v prostredí, kde platí najprísnejšia dôvernosť. Existujú dobré dôvody, prečo je spovedné tajomstvo nedotknuteľné a prečo je dôvernosť psychológovho gauča chránená zákonom. Tie isté dôvody platia aj v tomto prípade. 

Po druhé, prečo sa synodálna študijná skupina rozhodla vyzdvihnúť iba svedectvá „ženatých“ homosexuálnych mužov, ktorí kritizujú cirkevné učenie? Odpoviem vám na to, keďže je to zrejmé. Účastníci synodálnej študijnej skupiny lobujú za zmenu cirkevného učenia. Preto bola organizácia Courage vylúčená zo synody a preto je v tejto správe dovolené ju nespravodlivo kritizovať. 

Rovnako ľahko by sa mohli vyzdvihnúť mnohé desivé príbehy mladých ľudí, ktorí uviazli v „homosexuálnom životnom štýle“, a to, ako v rámci „LGBTQ komunity“ existuje subkultúra užívania drog a promiskuity, proti ktorej sa stavajú dokonca aj samotní členovia tejto komunity. Dali by sa vyzdvihnúť mnohé príbehy ľudí, ktorí sa stali obeťami tejto subkultúry a oslobodili sa od nej tým, že našli Krista v učení Cirkvi a v skupinách, ako je Courage. 

Keď som čítal túto správu, spomenul som si na svojho priateľa, otca Harveyho, a krv mi vrie v žilách. Spomenul som si na svojich mnohých homosexuálnych katolíckych priateľov a bývalých študentov, ktorí našli uzdravenie, lásku a radosť v čistom živote v rámci sviatostného života Cirkvi, a krv mi vrie v žilách. 

Keď sa vrátim k synodalite, som pevne presvedčený, že pápež Lev bude k tejto správe pristupovať s blahosklonným ignorovaním, aké si zaslúži. Myslím si, že sa bude držať etikety pápežskej kontinuity a nebude ju verejne kritizovať. Avšak tým, že ju bude ignorovať, v podstate odhalí, že ide o povrchný propagandistický dokument. 

Nakoniec, keďže pápež Lev pokračuje v prípravách na záverečné synodálne podujatie, ktoré sa uskutoční o niekoľko rokov, domnievam sa, že jeho početné odkazy na kolégiálnosť ako kľúč k akejkoľvek skutočnej synodálnosti budú zohrávať rozhodujúcu teologickú úlohu. 

Mám celkový dojem, že v sále sú teraz skutoční dospelí a že obdobie hlúpych hier je za nami. Preto sa všetci musíme modliť za pápeža Leva XIV. Čaká ho veľká úloha. 

Larry Chap

Zdroj: ncregister.com

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!