J. H. NEWMAN - SLZY KRISTA PRI HROBE LAZÁRA

Zdroj. commons.wikimedia.org

„Ježiš povedal: Kde ste ho položili? Odpovedali mu: Pane, poď a pozri! Ježiš zaplakal. Tu Židia hovorili: Hľa, ako ho miloval!“ (Jn 11, 34–36)

Keď tieto slová čítame prvý raz, prirodzene sa nám vynorí otázka: prečo Pán zaplakal pri hrobe Lazára? Veď vedel, že má moc ho vzkriesiť. Prečo sa teda správal ako tí, ktorí smútia za mŕtvym? Pri pokuse odpovedať na túto otázku si musíme stále pripomínať, že myšlienky nášho Spasiteľa sú ďaleko nad naším chápaním. Sotva dokážeme preniknúť do vnútorných pocitov a úmyslov aj u obyčajných ľudí, ktorí sú obdarení zvláštnym talentom – u filozofov či básnikov býva hlbokosť ich myslenia často ťažko pochopiteľná. O čo väčším tajomstvom je teda nepochopiteľná hĺbka lásky a múdrosti v Ňom, ktorý, hoci prijal našu ľudskú prirodzenosť, je Synom Božím! Toto je zjavné aj zo samotného svedectva Písma, ako môže vidieť každý, kto si ho pozorne prečíta.

Nie je to len samotný verš, ktorý vyvoláva otázky, ale celý príbeh, v ktorom sa konanie nášho Spasiteľa javí z viacerých strán – a tieto rôzne pohľady je pre nás, slabé stvorenia, ťažké zladiť do jedného celku. Keď Ježiš dostal správu o Lazárovej chorobe, zostal ešte dva dni na mieste, kde sa nachádzal. Potom, keď povedal učeníkom, že Lazár zomrel, dodal, že sa raduje kvôli nim, že tam nebol, lebo ho ide „zobudiť zo spánku“. Keď potom prišiel do Betánie, kde Lazár býval, hlboko sa zachvel v duchu a rozrušil sa pri pohľade na žiaľ Židov. A napokon, napriek svojmu znepokojeniu a slzám, Lazára vzkriesil.

Je pozoruhodné, že takéto zdanlivé rozpory sa objavujú už na samotnom povrchu Písma, ešte skôr, než začneme porovnávať tieto texty s učením o Kristovej božskej prirodzenosti. Vieme, že v spojení Jeho božstva a ľudstva sú obsiahnuté nepreniknuteľné tajomstvá, ktoré sa zdajú byť navzájom nezlučiteľné: ako môže byť naveky blažený, a predsa plakať; ako môže byť vševediaci, a predsa sa javiť ako nevediaci.

No aj bez vnikania do týchto hlbokých tajomstiev viery stojí za to uvedomiť si, že už samotný povrch posvätného príbehu obsahuje ťažko zrozumiteľné prvky – akoby nás tým pripravoval na ešte väčšie záhady, ktoré sa objavujú pri hlbšom porovnávaní histórie a učenia.

Ako ďalší príklad takéhoto napätia možno uviesť Ježišove slová: „Teraz spite a odpočívajte!“ – a hneď nato: „Vstaňte, poďme!“ (Mt 26,45–46).

Alebo: „Kto nemá meč, nech predá svoj plášť a kúpi si ho“; a keď mu povedia: „Pane, tu sú dva meče“, odpovie: „Stačí“ (Lk 22,36–38); no hneď nato, keď Peter vytasí meč, povie: „Vráť svoj meč na jeho miesto, lebo všetci, čo berú meč, mečom zahynú“ (Mt 26,52).

Nechcem tým povedať, že tieto zdanlivé rozpory sa nedajú vysvetliť, ale že celkovo v evanjeliovom rozprávaní vidíme, že Ten, ktorý hovorí, nie je niekto, koho myšlienky možno ľahko pochopiť. Nie je jednoduché vcítiť sa do Jeho vnútra, vystihnúť Jeho pohnútky a vedieť, prečo v tej či onej chvíli hovorí určitým spôsobom. Jeho slová nie sú také, ktoré by sme mohli raz počuť a pochopiť navždy; musíme sa nimi živiť, opakovane nad nimi rozjímať a pomaly do nich dorastať.

Bolo by veľmi dobré, keby sme túto potrebu chápali viac, než ju v skutočnosti chápeme. Dnes je totiž veľmi rozšíreným zvykom pozerať sa na Spasiteľa sveta neúctivo a nereálne – ako na číru myšlienku alebo vidinu; hovoriť o Ňom príliš zúžene a neplodne, akoby sme poznali len Jeho meno. A pritom nám Písmo predstavuje Krista v Jeho skutočnom pozemskom živote – v Jeho gestách, slovách a skutkoch –, aby sme mali pred sebou niečo, na čo môžeme upriamiť svoj pohľad.

Kým sa nenaučíme robiť práve toto – opustiť neurčité reči o Jeho láske, o Jeho ochote prijať hriešnika, o Jeho darovaní pokánia a duchovnej pomoci, a podobne – a nezačneme Ho vnímať v Jeho konkrétnych a reálnych skutkoch, ktoré nám Písmo kladie pred oči, dovtedy určite nečerpáme z evanjelií ten úžitok, ktorý nám majú sprostredkovať.

Ba dokonca, hrozí nám nebezpečenstvo aj vo veci samotnej viery: lebo ak je myšlienka na Krista iba výplodom našej vlastnej predstavivosti, môže sa postupne meniť, zoslabnúť alebo vytratiť; môže sa stať neúplnou alebo skreslenou. Naproti tomu, keď rozjímame o Kristovi tak, ako sa nám zjavuje v evanjeliách – o Kristovi, ktorý v nich naozaj jestvuje, mimo hraníc našich predstáv, ktorý je skutočne živou bytosťou a naozaj prebýval na zemi tak ako ktorýkoľvek z nás –, potom v Neho nakoniec uveríme s takou istotou, dôverou a úplnosťou, ktorú už nemožno zničiť, tak ako nemožno zničiť vieru v to, čo vidia naše zmysly.

Pre kresťansky zmýšľajúceho človeka je nemožné rozjímať nad evanjeliami, a necítiť mimo akúkoľvek pochybnosť, že Ten, kto je ich predmetom, je Boh. Ale zároveň je veľmi možné hovoriť neurčito o Jeho láske k nám, používať Jeho meno, a pritom si vôbec neuvedomovať, že je živým Synom Otca, a nemať v sebe pevnú kotvu viery, ktorá by nás chránila pred nebezpečenstvom budúceho odpadnutia.

Poviem teda niekoľko slov v tomto duchu a s tou úctivou bázňou, s akou som začal, ako poznámku k slzám nášho Spasiteľa pri hrobe Lazára; alebo skôr – naznačím niečo, čo si každý z vás môže, ak Boh dá, sám pre seba prehĺbiť.

Čo priviedlo nášho Pána k tomu, že zaplakal nad mŕtvym, ktorého mohol jediným slovom vrátiť k životu – ba mal to už aj vo svojom zámere urobiť?

1. Predovšetkým, ako nám naznačuje samotný kontext, Ježiš zaplakal zo súcitu s bolesťou iných. „Keď Ježiš videl, ako plače Mária, a ako plačú Židia, ktorí prišli s ňou, zachvel sa v duchu a rozrušil sa.“  Podstatou súcitu, ako to napovedá aj samotné slovo, je „radovať sa s radujúcimi a plakať s plačúcimi“ (porov. Rim 12,15). Tak je to medzi ľuďmi; a Boh nám sám hovorí, že aj On je milosrdný a plný nežného zľutovania. No my presne nevieme, čo to znamená, lebo ako by mohol Boh — ktorý je dokonalý — prežívať radosť alebo zármutok? Práve pre dokonalosť svojej prirodzenosti všemohúci Boh nemôže prejavovať súcit tak, aby sme ho my, s naším obmedzeným chápaním, plne pochopili. Je nám skrytý; a aj keby nám bolo dopriate Ho vidieť, ako by sme mohli v večnom a nemeniteľnom Bytí rozoznať znaky súcitu? On je nám, pravda, skrytý; ale aj keby nám bolo dovolené Ho vidieť, ako by sme mohli v tom, čo je večné a nemeniteľné, rozpoznať znaky súcitu? Boh síce k nám hovorí a koná skutky milosrdenstva, no práve pohľad na súcit u druhého pôsobí na trpiaceho a potešuje ho ešte viac než samotné jeho prejavy. A keďže Boží súcit nemôžeme vidieť, Boží Syn, hoci cítil k nám rovnaké hlboké zľutovanie ako Jeho Otec, nám ho nemohol ukázať, kým zostával v Otcovom lone. Ale keď prijal telo a zjavil sa na zemi, ukázal nám Božstvo v novej podobe.

Obliekol sa do vlastností našej ľudskej prirodzenosti, prijal do seba ľudskú dušu a telo, aby aj myšlienky, city a pocity mohli byť Jeho, aby mohli odpovedať na naše a dosvedčiť nám Jeho nežné milosrdenstvo. Keď teda náš Spasiteľ plače zo súcitu pri Máriiných slzách, nemajme za to, že ide o lásku človeka premáhaného prirodzeným citom. Nie — je to láska Boha, vnútorné zľutovanie Všemohúceho a Večného, ktorý sa znížil, aby nám ju ukázal tak, ako sme schopní ju prijať – v podobe ľudskej prirodzenosti.

Ježiš teda zaplakal nie iba z hlbokých myšlienok svojho rozumu, ale zo spontánnej nežnosti; z dobroty a milosrdenstva, z obklopujúcej láskavosti a pretekajúcej otcovskej nehy Syna Božieho voči dielu svojich rúk – ľudskému pokoleniu. Ich slzy sa Ho okamžite dotkli, tak ako ich bieda Ho priviedla z neba na zem. Jeho ucho bolo otvorené ich plaču a zvuk ich náreku prenikol priamo do Jeho srdca.

2. Ďalej môžeme predpokladať (ak je dovolené takto uvažovať), že Jeho súcit, ktorý sa v ňom spontánne prebudil, sa začal rozširovať na všetky okolnosti ľudského údelu, ktoré vyvolávajú súcit. Bol prebudený – a začal sa dívať na biedy sveta. Čo videl? Videl zjavne vystavené víťazstvo smrti; videl zástup plačúcich – všetko, čo mohlo prebudiť zármutok, bolo prítomné, okrem toho, pre koho všetci plakali. On tam nebol – len kameň označoval miesto, kde ležal. Marta a Mária, ktoré Ježiš poznal a miloval v spoločnosti ich brata, teraz osamelé, prichádzali k Nemu – najprv jedna, potom druhá – v celkom inom rozpoložení než kedysi, v hlbokej bolesti a žiali. Vo viere a odovzdanosti, no predsa s akýmsi jemným nádychom výčitky, povedali: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol zomrel.“ Takýto súd, či skôr pochybnosť o Bohu, sa v srdci stvorenia opakuje v každom veku. Ľudia vidia okolo seba hriech a utrpenie, a či už vo viere, alebo v nevere, hovoria: „Keby si bol tu… keby si bol zasiahnuť, mohlo to byť inak.“ A tak tu stál Stvoriteľ, obklopený dielami svojich rúk, ktoré Ho síce uctievali, no zároveň akoby sa pýtali, prečo dopustil, aby sa Jeho vlastné stvorenie tak pokazilo. Tu bol Stvoriteľ sveta uprostred scény smrti, hľadiaci na dôsledok svojho láskavého diela.

Či sa mu myseľ nevrátila k hodine stvorenia, keď vyšiel z lona Otca, aby priviedol všetky veci k bytiu? Bol kedysi deň, keď sa zahľadel na dielo svojej lásky a videl, že je „veľmi dobré.“ Odkiaľ sa teda vzalo zlo? Ako sa stalo, že dobro sa premenilo na zlo, jemné zlato sa zakalilo? „Nepriateľ to urobil.“ Prečo to bolo dovolené a ako sa to stalo, bolo tajomstvom, ktoré poznal len On; tajomstvom, skrytým pred všetkými, ktorí stáli okolo Neho – tak, ako je tajomstvom aj pre nás dnes. V tej chvíli mal vo svojom srdci neprenosné myšlienky, ktoré mohol zdieľať iba so svojím večným Otcom. Nechcel im povedať, prečo sa to stalo; zvolil inú cestu, ako odstrániť ich pochybnosti a tiché výčitky. „Neotvoril ústa svoje,“ ale konal zázračne. To, čo urobil pre všetkých veriacich – zjavil svoju obetu zmierenia, hoci ju nevysvetlil –, to isté urobil aj pre Máriu a Martu: v tichosti išiel k hrobu, aby vzkriesil ich brata, kým ony sa mu žialom sťažovali, že mu bolo dovolené zomrieť. Tu teda, hovorím, boli hojné pramene Jeho zármutku (ak je nám dovolené ich vystopovať): v kontraste medzi Adamom v deň jeho stvorenia – nevinným a nesmrteľným – a človekom, akého z neho urobil diabol, plným jedu hriechu a dychu hrobu; a znovu aj v nežnej výčitke Jeho zarmútených priateľov, že takáto premena bola vôbec dopustená. A hoci sa chystal premeniť scénu smútku opäť na radosť, predsa len vedel, že Lazár jedného dňa opäť zomrie – len odkladal naplnenie vlastného zákona. Teraz na ňom ležal kameň, a hoci mal byť vzkriesený z hrobu, predsa podľa Jeho vlastného nevyspytateľného poriadku raz si doň opäť ľahne. Nebolo to oslobodenie od smrti, ale odklad; nie vzkriesenie, ale len dočasné pozdržanie smrti.

3. Tu sa objavuje ďalšia myšlienka, nad ktorou sa možno dlhšie zastaviť. Kristus prišiel vykonať skutok milosrdenstva, ktorý však bol tajomstvom ukrytým v Jeho vlastnom srdci. Všetka láska, ktorú cítil k Lazárovi, bola tajomstvom pred inými. Bol si plne vedomý, že ho miluje, no nik okrem Neho samého nemohol poznať, aká hlboká a vrúcna bola táto náklonnosť. Peter, keď bola jeho láska ku Kristovi spochybnená, našiel úľavu v odvolaní sa na samotného Pána: „Pane, Ty vieš všetko; Ty vieš, že Ťa milujem“ (Jn 21,17). Kristus však nemal na zemi priateľa, ktorému by sa v tejto veci mohol zveriť; a keď sa Jeho myseľ obracala k Lazárovi a Jeho srdce po ňom túžilo, nebol azda v podobnej situácii ako Jozef – ktorý, nie zo smútku, ale z plnosti svojej duše a osamelosti v pohanskej krajine, keď pred ním stáli jeho bratia, „hľadal miesto, kde by mohol plakať“; ako by vlastné slzy boli jeho najvernejšími spoločníkmi, ktoré v sebe niesli súcit, čo mohol zmierniť bolesť, o ktorú sa nemohol s nikým podeliť? A nebol azda ako rodič, ktorý sa skláňa nad nemluvňaťom a plače nad ním len pri pomyslení na jeho bezmocnosť a neschopnosť vnímať lásku, ktorá sa naň vylieva? No matka plače preto, že cíti svoju bezmocnosť, že ho nedokáže ochrániť; vie, že to, čo je teraz dieťaťom, raz vyrastie a pôjde vlastnou cestou, a že — či už pre dobro pozemské alebo nebeské — nebude závisieť od nej, ale od Stvoriteľa a od seba samého. Kristova úvaha bola iného druhu, no sprevádzali ju vlastné, osobité pohnútky. Myslím tým vedomie, že má moc Lazára vzkriesiť. Jozef plakal, lebo v sebe niesol tajomstvo nielen minulosti, ale aj budúcnosti — tajomstvo dobra, ktoré malo prísť, ako aj zla, ktoré sa už stalo; a zároveň dobra, ktoré mohol sám darovať. A náš Pán a Spasiteľ vedel, že napriek všetkej beznádeji, napriek slzám a nárekom svojich priateľov, napriek telu, ktoré už štyri dni ležalo v hrobe, napriek kameňu, ktorý ho uzatváral, má slovo, ktoré môže premôcť smrť — a že sa ho chystá vysloviť. A či existuje dojímavejší okamih, ako keď sa chystáte oznámiť dobrú zvesť priateľovi, ktorý bol práve zdrvený správou o nešťastí?

4. Ach, boli tu ešte aj iné myšlienky, ktoré vyvolali Jeho slzy. Tento zázračný dar, ktorý mal priniesť opusteným sestrám radosť, mal byť dosiahnutý za cenu Jeho vlastného života. Jozef vedel, že môže priniesť radosť svojim bratom, no bez akejkoľvek obety zo svojej strany. Kristus však prinášal život mŕtvemu – vlastnou smrťou. Učeníci Ho odhovárali od cesty do Judey, aby Ho Židia nezabili. A ich obava sa naplnila: šiel, aby vzkriesil Lazára, a práve sláva tohto zázraku sa stala bezprostrednou príčinou Jeho zatknutia a ukrižovania. Toto všetko vedel vopred; videl pred sebou celú budúcu scénu. Videl Lazára vzkrieseného, hostinu v dome Marty, Lazára sediaceho pri stole, radosť zo všetkých strán; videl Máriu, ako uctieva svojho Pána na tejto slávnostnej príležitosti, vylievajúc veľmi drahocenný olej na Jeho nohy; videl Židov, ktorí sa zhromažďovali nielen kvôli Nemu, ale aj kvôli Lazárovi; videl svoj slávnostný vstup do Jeruzalema; zástupy volajúce Hosanna; ľud, ktorý svedčil o vzkriesení Lazára; Grékov, ktorí prišli na sviatky uctievať Boha a horlivo túžili Ho vidieť; deti, ktoré sa pripájali k všeobecnej radosti; a potom — farizejov, ktorí proti Nemu snovali úklady, Judáša, ktorý Ho zradil, priateľov, ktorí Ho opustili, a napokon kríž, ktorý Ho prijal. Tieto veci — spolu s množstvom nevysloviteľných myšlienok — prechádzali Jeho mysľou. Cítil, že Lazár sa prebúdza k životu za cenu Jeho vlastnej obety; že On zostupuje do hrobu, z ktorého Lazár vychádza. Cítil, že Lazár má žiť a On má zomrieť; že poradie vecí sa obráti: hostina sa bude sláviť v dome Marty, no posledná Pascha utrpenia bude patriť Jemu. A vedel, že tento obrat bol celkom dobrovoľný z Jeho strany. Zostúpil z lona svojho Otca, aby sa stal krvavou obetou zmierenia za všetky hriechy, a tak vydobyl vzkriesenie pre všetkých veriacich, tak ako teraz ide vzkriesiť Lazára — no nie na čas, ale na večnosť. A teraz pred Ním stála trpká skúška, cez ktorú mal „otvoriť nebeské kráľovstvo všetkým veriacim.“

A keď rozjímal o plnosti svojho poslania, zatým čo práve konal jeden skutok milosrdenstva, povedal Marte: „Ja som vzkriesenie a život; kto verí vo mňa, aj keby zomrel, bude žiť; a nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“ (Jn 11,25–26) Prijmime tieto potešujúce myšlienky, keď rozjímame o vlastnej smrti alebo o smrti svojich blízkych. Kde je viera v Krista, tam je prítomný aj sám Kristus. Povedal Marte: „Veríš tomu?“ A všade, kde sa srdce odváži odpovedať: „Pane, verím,“ tam je Kristus prítomný. Tam — aj keď neviditeľne — stojí náš Pán: či už nad lôžkom zomierajúceho, alebo nad hrobom; či ide o nás samých, ktorí sa ponárame do smrti, alebo o tých, ktorých milujeme. Požehnané buď Jeho meno! Nič nám nemôže vziať túto útechu: s Jeho milosťou môžeme byť takí istí, že stojí nad nami v láske, ako keby sme Ho naozaj videli. Po tom, čo poznáme príbeh Lazára, už ani na okamih nezapochybujeme, že Pán má o nás starosť. On pozná začiatky našej choroby, hoci sa môže zdať, že zostáva vzdialený. Vie, kedy má zostať bokom a kedy sa priblížiť. Sleduje jej postup i jednotlivé štádiá. On pravdivo povie, kedy je Jeho priateľ Lazár chorý a kedy spí. Všetci to poznávame v tomto evanjeliovom príbehu; a odteraz, tak nech je, už sa nikdy nebudeme sťažovať na to, ako Boh vedie svojou prozreteľnosťou naše životy. Len Ho budeme prosiť o väčšiu vieru – o živšie uvedomenie si kliatby, pod ktorou svet leží, a tiež našich osobných vín; o hlbšie chápanie tajomstva Jeho kríža, o zbožnejšiu a bezvýhradnejšiu dôveru v jeho moc, a o pevnejšie presvedčenie, že nám nikdy neuloží viac, než dokážeme zniesť, a nikdy nedopustí na svojich bratov utrpenie, ak by to nebolo pre ich najvyššie dobro.

Sv. John Henry Newman - Kázeň č. 10

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!