PLAMEŇ, KTORÝ SPAĽUJE, ABY PREMENIL - SV. JOHN HENRY NEWMAN, NOVÝ UČITEĽ CIRKVI O OČISTCI

Svätý John Henry Newman sa už ako pätnásťročný vydal na dlhú cestu, ktorá trvala celé desaťročia – v duchu svojho motta ex imaginibus et umbris in veritatem („Z obrazov a tieňov do pravdy“). Po mnoho rokov svojej teologickej púte Newman stál na strane učenia 39 článkov viery Anglikánskeho spoločenstva, vrátane toho, ktorý opisuje očistec ako „škodlivé“ učenie. Avšak po dlhých modlitbách, intenzívnom štúdiu celého posolstva Svätého písma a po presvedčivom svedectve Otcov Cirkvi napokon napísal jedno z najvznešenejších diel o očistci – The Dream of Gerontius („Sen Gerontiov“) – ktoré sa hĺbkou a krásou vyrovná Dantovmu poňatiu očistca v Božskej komédii. Toto dielo je možno najznámejšie vďaka nádhernému hymnu Praise to the Holiest („Chvála Najsvätejšiemu“), ktorý citoval pápež Benedikt XVI. vo svojej homílii pri Newmanovom blahorečení.

V Newmanovej básni duša človeka prežíva posledné chvíle života a snaží sa pochopiť ich zmysel – sprevádzaná svojím Anjelom strážcom. Umierajúci nechápe, prečo sa cíti tak pokojný tvárou v tvár skúsenosti, ktorej sa predtým desil. Anjel mu vysvetľuje, že modlitby kňaza a priateľov, ktorí ho obklopujú, mu dodali dôveru, a že „pokoj a radosť, čo v tvojej duši povstávajú, sú prvotinou tvojej odmeny, začiatkom neba“.

Keď človek postupne slabne a stráca zmysly, Anjel ho utešuje: „Až kým neuzrieš Blažené videnie, budeš slepý; lebo aj tvoj očistec, ktorý prichádza ako oheň, je ohňom bez svetla.“

Duša sa posilnená touto nádejou podriaďuje Božej vôli a prosí, aby mohla aspoň na okamih uvidieť Božiu tvár, než vstúpi do procesu očisťovania. Anjel jej sľubuje, že ju skutočne uzrie – „na záblesk oka“ –, ale varuje: „Pohľad na Najkrajšieho ťa poteší, ale aj prebodne.“

Táto duša sa teraz naučí, že „plameň Večnej Lásky spaľuje ešte skôr, než premení“. Je pripravená predstúpiť pred Pána na súde, ktorého pohľad „rozžehne v tvojom srdci všetky nežné, milostivé a úctivé myšlienky“.

A aké sú to myšlienky? Najlepšie nech prehovorí samotný Newman, ktorého srdce – podľa jeho kardinálskeho motta cor ad cor loquitur („srdce hovorí k srdcu“) – dokáže najlepšie vyjadriť tieto pocity:

„Budeš chorý z lásky a budeš po Ňom túžiť,

a budeš cítiť, že by si Ho len ľutoval,

že taký sladký sa dal do nevýhody,

aby bol tak zneužitý bytosťou takú nízku, ako si ty.

Z Jeho zamyslených očí bude žiariť prosba,

ktorá ťa prebodne až do hĺbky a znepokojí ťa.

A budeš sa nenávidieť a hnusiť si seba;

lebo hoci už bez hriechu, budeš cítiť, že si hrešil,

ako nikdy predtým, a budeš túžiť

utiecť a skryť sa pred Jeho pohľadom.

A predsa budeš stále túžiť prebývať

v kráse Jeho tváre.

A tieto dve bolesti, tak protikladné a tak prenikavé –

túžba po Ňom, keď Ho nevidíš,

a hanba zo seba, keď naňho pomyslíš –

budú tvojím pravým, najostrejším očistcom.“

Keď človek pristupuje k Božiemu tribunálu, je ohromený, že počuje pozemské hlasy – znovu sa ozývajú modlitby kňaza a priateľov, ktorí sa za neho modlia slovami Subvenite („Príďte mu na pomoc, svätí Boží“). V týchto modlitbách prichádza aj „Anjel agónie“, ktorý posilnil Krista v Jeho posledných hodinách, aby sprevádzal túto dušu do večnosti.

Tam tento „milovník Boha“ „letí k drahým nohám Emmanuela“, no nikdy sa k nim celkom nepriblíži, pretože svätosť Najsvätejšieho ho spaľuje a znehybňuje „pred strašným trónom“. A predsa môže Anjel zvolať: „Ó, šťastná, trpiaca duša! Lebo je v bezpečí, spálená, a predsa oživená Božím pohľadom.“

A duša súhlasí – paradoxne je „šťastná vo svojej bolesti“ a túži odísť z Božej prítomnosti, aby mohla urýchliť deň, keď sa vráti k plnému a trvalému zážitku lásky. Túži sa ponáhľať do toho, čo Anjel nazýva „zlatým väzením“ očistca. Duša s istotou hovorí: „Tam budem spievať svojmu neprítomnému Pánovi a Láske – vezmi ma preč, aby som skôr mohol povstať a ísť hore, a vidieť Ho v pravde večného dňa.“

Anjel splní túto svätú túžbu. Počujme, ako Newman zakončuje toto veľkolepé dielo – zároveň imaginatívne i teologické, realistické i poetické –, keď dáva posledné slovo Božiemu poslovi:

„Ticho a nežne, duša draho vykúpená,

v náručí lásky ťa teraz objímam,

a nad vodami trestu, keď sa valia,

ťa držím, spúšťam a opatrujem.

A opatrne ťa ponáram do jazera,

a ty, bez vzlyku či odporu,

prechádzaš záplavou rýchlym tokom,

klesajúc hlbšie, ešte hlbšie, do tmavej diaľky.

Anjeli, ktorým je zverená táto úloha,

ťa budú opatruvať, kolísať a tíšiť,

a omše na zemi a modlitby v nebi

ti pomôžu pri tróne Najvyššieho.

Zbohom, no nie navždy, brat drahý,

buď statočný a trpezlivý na lôžku bolesti;

tvoja noc skúšky tu rýchlo pominie

a ja prídem a zobudím ťa zajtra.“

Dušičky tak v sebe spájajú mnohé kľúčové témy kresťanskej teológie: Božiu spravodlivosť i milosrdenstvo; ľudskú zodpovednosť i dôstojnosť; solidaritu v modlitbe a utrpení; život videný z perspektívy večnosti – v Cirkvi a v Pánovi, ktorí nás zjednocujú v tom tajomnom Tele, skutočnom spoločenstve svätých, ktorého putá smrť neprerušuje, ale posilňuje.

Kto by teda nemohol byť naplnený nádejou a radosťou pri takých veľkých a potešujúcich pravdách? A vážnosť liturgie tohto dňa je ako samotný okamih očistca – dôstojný úvod do slávy tisíckrát tisíc rokov, keď budeme vlastniť Lásku a budeme ňou vlastnení naveky.

Áno, Pane, dnes sa modlíme za všetkých, ktorí milujú a túžia po Tvojej očisťujúcej láske: urob ich – i nás – cum sanctis tuis in aeternum, quia pius es („so svojimi svätými naveky, lebo Ty si milosrdný“).

A nech má posledné slovo samotný kardinál Newman, v dvoch jeho nádherných modlitbách:

„Nech nás Pán podopiera po celý deň, kým sa tiene nepredĺžia, večer nepríde, svet sa neutíši, horúčka života nepominie a naša práca sa neskončí. Potom nech nám vo svojom milosrdenstve dá bezpečný príbytok, svätý odpočinok a pokoj na konci.“

A ešte:

„Ó môj Pane a Spasiteľu, posilňuj ma v tej hodine vo svojich mocných náružiach sviatostí a sviežou vôňou svojich potešení. Nech nado mnou zaznejú rozhrešujúce slová, nech svätý olej zapečatí moju dušu, nech Tvoje vlastné Telo je mojím pokrmom a Tvoja Krv mojím pokropením. Nech na mňa dýchne moja sladká Matka Mária, nech mi môj Anjel pošepne pokoj a moji slávni svätí sa na mňa usmejú, aby som v nich všetkých a skrze nich prijal dar vytrvania a zomrel – tak, ako túžim žiť – vo Tvojej viere, v Tvojej Cirkvi, v Tvojej službe a v Tvojej láske. Amen.“

Vdp. Peter M.J. Stravinskas

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!