OD VÝKRIKU ZATRATENIA K TICHU OBRÁTENIA
Zdroj: commons.wikimedia.com
Dnešný deň je osobitným dňom Cirkvi, v ktorom sa zastavujeme nad tajomstvom smrti a večnosti. Včera sme sa pozerali k nebu — na zástup svätých, ktorí už dosiahli cieľ svojej púte. Dnes sa však naše srdcia obracajú k dušiam, ktoré ešte putujú v očistci, očakávajúc plnosť svetla, a zároveň sa konfrontujeme s vážnosťou súdu, pred ktorým sa raz postaví každý človek.
Aby sme lepšie pochopili, čo znamená „večnosť“, a aké sú dôsledky života bez pokánia, Cirkev nám v starobylých legendách zachovala niektoré príbehy. Jeden z najznámejších pochádza z počiatku 11. storočia a úzko sa spája so svätým Brunom, zakladateľom kartuziánskeho rádu, ktorého sviatok sme slávili 6. októbra. Tento príbeh som osobne poznal už dlhší čas, mysliac si však, že je súčasť akýchsi zbožných legiend, bez historickej opory. Minulý mesiac som si dal námahu a dohľadal, že to nie je len zbožná legenda, ale Tradícia odovzdávaná mnohými svedkami v kronikách kartuziánskeho rádu, prijatých od samotného svätého Bruna (napríklad Acta Sanctorum Octobris, Tomus III, Antverpiae 1668, s. 538–539).
V meste Remeš žil vtedy významný profesor teológie, známy svojím umením reči a učenosťou. Volal sa Raimundus, alebo podľa niektorých rukopisov Doctor Parisiensis, keďže vyučoval aj v Paríži. Bol vážený medzi učencami, oslavovaný ako vzor vzdelanosti a zbožnosti. Keď zomrel, celé mesto sa zhromaždilo na jeho pohrebe: duchovenstvo, univerzitní profesori i študenti, všetci túžiac vzdať úctu slávnemu mŕtvemu.
Počas pohrebnej omše, keď kňaz vyslovil slová „Requiem aeternam dona ei, Domine“ – Odpočinutie večné daj mu, Pane – stalo sa niečo, čo všetkých prítomných ochromilo hrôzou. Z truhly, kde ležalo mŕtve telo učenca, sa ozval hlas, ktorý zvolal:
„Per justum Dei judicium accusatus sum!“
Podľa spravodlivého Božieho súdu som obžalovaný!
Následne keď sa opäť došlo k slovám „Requiem aeternam“, mŕtvy opäť prehovoril, ešte silnejším hlasom:
„Per justum Dei judicium judicatus sum!“
Podľa spravodlivého Božieho súdu som súdený!
Tretíkrát sa ozval hlas, ktorý sa niesol celým chrámom:
„Per justum Dei judicium condemnatus sum!“
Podľa spravodlivého Božieho súdu som odsúdený (zatratený)!
Ticho, ktoré potom zavládlo, bolo tichom smrti. Prítomní stáli ako skamenení, mnohí padli na kolená, iní v slzách prosili o milosrdenstvo.
Pre svätého Bruna, ktorý sa tejto udalosti stal svedkom, to bol okamih milosti — okamih prebudenia. Uvedomil si, že učenosť bez svätosti je márna, že sláva sveta je ničím, a že skutočná múdrosť spočíva v bázni pred Bohom. Odišiel z Remeša, opustil všetko, čo mal, a v horách neďaleko Grenoble začal nový život v tichu, modlitbe a pokání. Tak sa zrodila kartuziánska rodina.
Je to práve bázeň pred Bohom, dar Ducha svätého, ktorú mnohí naši dnešní súčasníci postrádajú. Mnohí kvôli tomu budú považovať takýto príbeh len za akúsi legendu na zastrašovanie, aby si tak mohli ďalej ospravedlniť možno ani nie tak hriešny, než skôr vlažný náboženský život. Mnohí z nich budú konať skutky zbožnosti, pomáhať v dielach Cirkvi, modliť sa a zastávať dokonca kresťanské hodnoty. Ale do ich duše a motívov ich úprimnosti vidí dokonale len Boh.
Za krásnymi múrmi sa môže nachádzať zanedbaná záhrada duchovného života, plná buriny, a krov, ktoré neprinášajú skutočné ovocie pred Božím zrakom. Sú to tieto častokrát skryté chyby a hriechy, ktoré vedú do stavu, že po smrti sa duša človeka musí očisťovať, skôr než definitívne predstúpi pred Božiu tvár. Ak sú tieto zanedbania veľké, je duša človeka, podobne ako v prípade tohto váženého učenca odsúdená do večného zatratenia.
Takéto príbehy boli v priebehu dejín kresťanstva silným zemetrasením na dušu jednotlivcov, aby sa spamätali, kým nebude neskoro. Podobne sme k tomu pozvaní aj my dnes, kedy sa modlíme za duše našich zosnulých, ktorí práve vďaka ľudským slabostiam a hriechom ešte nedosiahli úplné zjednotenie s Bohom v nebi a preto im pomáhame našou modlitbou a obetami.
Svätý Bruno bol natoľko otrasený práve touto udalosťou, že zvyšok svojho života zasvätil Bohu a dal rozkvet jednému z najdôležitejších rehoľných rádov v dejinách Cirkvi. Keďže kartuziáni žijú v skrytosti pred svetom, aj ovocie ich svätosti je pred očami tohto sveta skryté, podobne ako hrienšnosť učenca z Paríža. Ich modlitba je však tá, ktorá častokrát nahrádza nevernosti každého jedného z nás.
Nasledujme príklad svätého Bruna, každý kde sa nachádzame a hľadajme vnútorné ticho, kde Boh prehovára k našej duši. Svet okolo nás sa zmenil na nepretržitý hluk: reklamy, médiá, neustála činnosť, ktorá nám kradne pokoj a pozornosť. Kresťanské domovy majú byť oázami pokoja, miestami, kde človek znovu nachádza Božiu prítomnosť. Ak treba, zbavme sa televízora, mobilu, počítačov umlčme prebytočné hlasy, ktoré nás odvádzajú od modlitby.
Ticho nie je útek, ale návrat k Bohu, ktorý prehovára v tichu smrti, v tichu modlitby, v tichu očistca.
Nech je aj náš život odpoveďou na Božie volanie: aby sme sa v hluku sveta, v našej povrchnosti nestratili, ale v tichu srdca našli večnosť.
Nech nám všetky potrebné milosti vyprosí Žena ticha Golgoty, ktorá verila, že ticho smrti nie je koncom, ale bránou do svetla večnosti — do zjednotenia s jej ukrižovaným a osláveným Synom. AMEN.
otec Ľubomír
PS: Neváhajte sa na mňa obrátiť s Vašimi otázkami a postrehmi na info@oteclubomir.sk.
