Kardinál Sarah: „Tradícia nie je relikt – je živou silou Cirkvi“

Zdroj: agentúra Romano Sicilliani

Kardinál rozpráva o tom, že mal „privilegium poznať a spolupracovať s niektorými svätými: myslím na svätú Teréziu z Kalkaty alebo na svätého Jána Pavla II. Potom aj s poslednými pápežmi: Benediktom XVI. a Františkom. A dnes s veľkou dôverou vzhliadam k pápežovi Levovi XIV.“ Kardinál Robert Sarah nesie rovnaké meno ako nový pápež. Desať rokov je medzi nimi vekový rozdiel: prvý pápež amerického pôvodu oslávi v nedeľu sedemdesiatku; emeritný prefekt Dikastéria pre Boží kult a disciplínu sviatostí dovŕšil osemdesiat rokov v polovici júna. Práve včas, aby sa mohol zúčastniť na konkláve, ktoré zvolilo kardinála Roberta Francisa Prevosta O.S.A. na Petrov stolec. „Pápež Lev XIV. – vysvetľuje pre denník Avvenire kardinál pôvodom z Guiney, komentujúc prvé štyri mesiace pontifikátu – nanovo zdôrazňuje neodmysliteľnú ústrednosť Krista, evanjeliové vedomie, že ,bez Neho nemôžeme nič urobiť‘: ani budovať mier, ani stavať Cirkev, ani zachrániť našu dušu. Okrem toho sa mi zdá, že prejavuje inteligentnú pozornosť voči svetu, v duchu počúvania a dialógu, vždy s rozvážnym ohľadom na Tradíciu.“ A hneď dodáva: „Tradícia je ako motor dejín: tak všeobecných, ako aj dejín Cirkvi. Bez živej Tradície, ktorá umožňuje odovzdávanie Božieho zjavenia, by Cirkev vôbec nemohla existovať. Všetko je to v dokonalej kontinuitete s učením Druhého vatikánskeho koncilu.“

Nebezpečné je preto vykladať smerovanie pápeža Leva XIV. napríklad len na základe mozetty, ktorú si nový pápež obliekol hneď od začiatku a ktorá sa stala predmetom komentárov vnútri aj mimo Cirkvi. „Nechápem rozruch vyvolaný týmto gestom – uzatvára kardinál Sarah. – Mozetta je znamením, ktoré označuje jurisdikciu pápeža, ale aj biskupov. Možno rozruch vznikol z toho, že pápež František ju v deň zvolenia nemal. No to sa mi nezdá byť dostatočný dôvod na taký úžas.“

Kardinálsky klobúk kardinála Roberta Saraha spája sever a juh sveta. Korene kardinála sú v Afrike, kde sa stal kňazom a kde bol menovaný za arcibiskupa; potom jeho pôsobenie v Rímskej kúrii: svätý Ján Pavol II. ho chcel za sekretára Kongregácie pre evanjelizáciu národov; pápež Benedikt XVI. ho ustanovil za predsedu Pápežskej rady „Cor Unum“ a kreoval ho kardinálom; pápež František ho vymenoval za prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Tento úrad zastával až do roku 2021. Po zvolení pápeža Leva XIV. vzbudilo veľký ohlas rozhodnutie pápeža poveriť ho ako svojho osobitného vyslanca predsedaním liturgickým sláveniam, ktoré sa konali na konci júla v sanktuáriu svätej Anny v Sainte-Anne-d’Auray (vo Francúzsku), pri príležitosti 400. výročia zjavení svätej Anny. „Myslím, že každý deň nechýbajú správy, ktorým je potrebné a správne venovať pozornosť. A medzi tie určite nepatria tie, ktoré sa týkajú mojej osoby,“ zdôrazňuje kardinál Sarah.

Eminencia, pápež Lev XIV. často hovorí o jednote Cirkvi. Je to naliehavé?

Treba prekonať ideologický prístup, ktorý podporoval dve vízie Cirkvi, živiace sa navzájom proti sebe. Na jednej strane sú tí, ktorí by chceli zrušiť a zaprieť Tradíciu v mene bezpodmienečného otvorenia sa svetu a jeho kritériám. Na druhej strane sú tí, ktorí považujú Tradíciu za niečo skamenené a mumifikované, vytrhnuté z každého plodného procesu dejín. Poslanie Cirkvi je jediné a ako také ho treba plniť v duchu spoločenstva. Rozličné sú charizmy, ale poslanie je jedno a predpokladá jednotu.

Pápež Lev XIV. žiada ohlasovať „Krista jasne a s nesmiernou láskou“. Je dnes ohlasovanie „slabé“?

Ohlasovanie je vždy to isté a iné nemôže byť. Človek opúšťa Cirkev alebo vieru, keď zabudne na seba samého, keď umlčí svoje základné otázky. Cirkev nikdy človeka neopustila a nikdy neopustí. Niektorí kresťania – na akejkoľvek úrovni hierarchie – však mohli ľudí opustiť vždy, keď neboli sami sebou, teda vždy, keď sa hanbili za Krista, keď mlčali o dôvode svojej kresťanskej identity a keď redukovali pastoráciu na sociálnu pomoc.

Vaša posledná kniha sa volá Boh existuje? (Edizioni Cantagalli, 312 s., 25 eur). Stratila Západná civilizácia zmysel pre transcendentno?

Na Západe prevládol názor, že možno žiť bez Boha. Toto je doba, keď si človek, ktorý zosadil Boha, sadá na jeho miesto a vytvára nový poriadok vecí, ktorý zjavne popiera poriadok stvorený Bohom – poriadok rozpoznateľný aj pre neveriaceho. Etsi Deus daretur („žiť, akoby Boh existoval“): toto je pozvanie, ktoré na začiatku svojho pontifikátu adresoval Benedikt XVI. všetkým, veriacim i neveriacim. Západ ignoruje, alebo predstiera, že ignoruje Božiu prítomnosť vo svete, Slovo, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami.

Prečo ste sa rozhodli napísať knihu ako odpoveď na otázky o Bohu, ktoré vám položilo vydavateľstvo Cantagalli?

Boh sa stal cudzím v našom živote a jeho miesto obsadili modly všetkého druhu. Súčasný človek sa akoby vzdal hľadania zmyslu svojej existencie: života, smrti, radosti, utrpenia. Všetko sa javí, akoby vznikalo náhodou; žiť, trvať a skončiť akoby len náhodou. Nové modly sú samy deťmi náhody: úspech, bohatstvo, moc, majetok vecí a dokonca aj ľudí. Ale Boh nie je idea, nie je osobné presvedčenie, či už racionálne, alebo emotívne. Boh je istota: istota, že Syn človeka skutočne existoval a stále prebýva medzi nami. Pravda existuje. Vtelenie sa stalo. Ako pred dvetisíc dvadsiatimi piatimi rokmi ho niektorí stretli a spoznali, aj dnes je možné ho stretnúť, rozpoznať, nasledovať a zomrieť pre Neho.

Pápež František chcel hlbokú reformu Rímskej kúrie. Pápež Lev XIV. povedal, že kúria zostáva, zatiaľ čo pápeži odchádzajú. Ako čítate tieto slová?

Cirkev je veľmi rozvetvená inštitúcia a každá jej zložka je nevyhnutná na naplnenie jej poslania. V konečnom dôsledku Cirkev patrí Kristovi Zmŕtvychvstalému a pápež je len jeho pokorným služobníkom. Konkrétne to bolo aj povzbudenie, aby Rímska kúria napravila niektoré objektívne trhliny z minulosti.

Synodalita bola v centre pontifikátu pápeža Františka a bola predmetom jedného z dubia. Čo očakávate?

Myslím, že synodálny rozmer treba prehĺbiť a objasniť. Možno by sa mal teologicky podložiť pojmom spoločenstvo, omnoho starším a bohatším, aj preto, aby sa predišlo ideologickým sklonom, ktoré by stavali proti sebe dve ekleziológie: synodálnu a komunitnú. Spoločenstvo je cieľ; synodalita je prostriedok, ktorý treba preveriť. Spoločenstvo je hierarchické, pretože takto chcel Ježiš svoju Cirkev; synodalita, ako pripomenul pápež Lev XIV., je skôr štýl.

Pápež František viackrát zasahoval do otázky tradičnej svätej omše, presnejšie používania Missale Romanum z roku 1962. Treba sa priblížiť tým, ktorí sú k nej pripútaní?

V Cirkvi sú všetci pokrstení súčasťou jej spoločenstva, ak zdieľajú jej vieru a z nej vyplývajúcu morálku. Po stáročia rozmanitosť obradov jedinej eucharistickej obety nikdy nerobila problém autorite, pretože jednota viery bola jasná. Naopak, považujem za veľké bohatstvo rozmanitosť obradov v katolíckom svete. Obrad sa navyše netvorí za stolom, ale je ovocím vrstvenia a usadzovania teologicko-kultového vývoja. Pýtam sa, či možno „zakázať“ tisícročný obrad. A napokon, ak je liturgia aj prameňom pre teológiu, ako zakázať prístup k „starým prameňom“? Bolo by to ako zakázať štúdium svätého Augustína tomu, kto by chcel správne uvažovať o milosti alebo o Trojici.

Viaceré episkopáty vyjadrili pochybnosti o vyhlásení Fiducia supplicans [o pastoračnom zmysle požehnaní, pozn. red.], ktoré sa týka požehnávania „neusporiadaných“ párov, medzi nimi aj rovnakopohlavných. Čo teraz očakávate?

Dúfam, že sa podarí lepšie objasniť a možno aj preformulovať obsah vyhlásenia Fiducia supplicans. Dokument je teologicky slabý a preto neodôvodnený. Ohrozuje jednotu Cirkvi. Je to dokument, na ktorý treba zabudnúť.

Vašich osemdesiat rokov vás stavia do pozície „mosta“ medzi kontinentmi.

Neviem, či som „most“. Snažím sa byť svedkom: pripomienkou pre sever „nasýtený a zúfalý“ a hlasom nádeje pre juh, ktorý nestratil dôvody žiť a zomierať, bojovať a milovať, ale ktorý brzdia problémy, často riešiteľné, no zdá sa, že ich nik naozaj nechce riešiť pre skryté záujmy.

Ktoré chvíle si pamätáte s osobitnou nehou?

Z nezaslúženého daru Božej prozreteľnosti je moja cesta bohatá na skúsenosti, ktoré ďaleko presiahli aj tú najživšiu predstavivosť. Ak mám spomenúť jeden z najkrajších okamihov, určite to bola milosť narodiť sa v kresťanskej rodine. A potom dar povolania a kňazskej vysviacky. Tam sa všetko zmenilo. Začal sa definitívny príbeh lásky, ktorý sa nikdy neskončí, a zároveň nesmierne náročná, ale fascinujúca úloha: byť alter Christus a ipse Christus. So slovami „Toto je moje telo“ a „Toto je moja krv“ kňaz nesie obrovskú zodpovednosť a milosť, ktorú musí vždy nanovo obnovovať.

Čo môže Afrika priniesť univerzálnej Cirkvi?

Africké cirkvi môžu ponúknuť tú sviežosť viery, tú opravdivosť a to nadšenie, ktoré sa niekedy na Západe neprejavujú. Nikdy nezabúdajme na vysokú cenu, ktorú platia v podobe násilného mučeníctva: táto krv bude určite plodná, semenom nových kresťanov.

Zdroj: avvenire.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!