Rozjímanie počas Veľkého týždňa

Zdroj: unsplash.org

Pravá zbožnosť musí preniknúť celú ľudskú dušu, a preto musí prebúdzať a podnecovať citovosť.

Zbožnosť však nie je len cit, ani nie je primárne citom. Zbožnosť pramení z inteligencie seriózne formovanej dôkladným katechetickým štúdiom, z presného poznania našej viery, a teda aj právd, ktorými sa musí riadiť náš duchovný život. Zbožnosť spočíva aj vo vôli. Musíme úprimne túžiť po tom dobre, ktoré poznáme. Nestačí nám napríklad vedieť, že Boh je dokonalý. Musíme milovať Božiu dokonalosť, a preto musíme sami túžiť po niečom z tejto dokonalosti: to je túžba po svätosti. „Túžiť“ neznamená len pociťovať neurčité a neplodné túžby. Niečo vážne chceme len vtedy, keď sme ochotní priniesť všetky obete, aby sme získali to, čo chceme. O svoje posvätenie teda vážne stojíme len vtedy, keď sme ochotní priniesť všetky obete na dosiahnutie tohto najvyššieho cieľa. Bez tejto dispozície je všetko „chcenie“ len ilúziou a klamstvom. Môžeme pociťovať najväčšiu nežnosť pri rozjímaní o nejakej pravde alebo tajomstve Náboženstva; ale ak z toho nevyvodíme vážne a účinné predsavzatia, táto naša zbožnosť nám bude nanič. Platí to najmä počas Veľkého týždňa. Nemá zmysel len s nehou sprevádzať jednotlivé epizódy utrpenia; to je síce výborné, ale nestačí to. Počas týchto dní musíme dať nášmu Pánovi úprimné dôkazy našej oddanosti a lásky. Tieto dôkazy mu dajme tým, že si dáme predsavzatie zmeniť svoj život a zo všetkých síl bojovať za svätú Katolícku cirkev.

Cirkev je mystické telo Kristovo. Keď náš Pán vypočúval svätého Pavla na ceste do Damasku, opýtal sa ho: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Šavol prenasledoval Cirkev. Náš Pán mu hovoril, že prenasleduje jeho samého.

Ak sa prenasledovanie Cirkvi rovná prenasledovaniu Ježiša Krista a ak je aj dnes prenasledovaná Cirkev, aj dnes je prenasledovaný Kristus. Kristovo utrpenie sa istým spôsobom opakuje aj v našich dňoch.

Ako je Cirkev prenasledovaná? Útokmi na jej práva alebo snahou o odvrátenie duší od nej. Každý čin, ktorým sa duša odstraňuje z Cirkvi, je činom prenasledovania Krista. V Cirkvi je každá duša živým členom Cirkvi. Odtrhnúť dušu od Cirkvi znamená v istom zmysle urobiť nášmu Pánovi to, čo by nám urobili, keby nám vytrhli zreničky z očí.

Ak teda chceme smútiť za utrpením nášho Pána Ježiša Krista, rozjímajme o tom, ako veľmi trpel, ale nezabúdajme na všetko, čo sa ešte stále deje, len preto, aby bolo zranené jeho božské Srdce.

Najmä preto, že náš Pán počas svojho umučenia predvídal všetko, čo sa stane v budúcnosti. Predvídal teda všetky hriechy všetkých vekov a tiež hriechy našich dní. Predvídal naše hriechy a vopred za ne trpel. Boli sme prítomní v Olivovej záhrade ako mučitelia a ako takí sme krok za krokom sledovali umučenie až na vrchol Golgoty.

Preto sa kajajme a plačme.

Trpiaca, prenasledovaná, očierňovaná Cirkev stojí pred našimi ľahostajnými alebo krutými očami. Stojí pred nami ako Kristus pred Veronikou. Oplakávajme jej utrpenie. Svojou nehou utešujme svätú Cirkev za všetko, čo jej spôsobuje utrpenie. Môžeme si byť istí, že takýmto spôsobom poskytneme samotnému Kristovi útechu totožnú s tou, ktorú mu poskytla Veronika.

Nevera

Začnime vierou.

Niektoré pravdy o Bohu a našom večnom osude môžeme spoznať prostým rozumom. Iné poznáme, pretože nás ich naučil Boh. Boh sa vo svojej nekonečnej dobrote zjavil ľudstvu v Starom a Novom zákone a naučil nás nielen to, čo náš rozum nedokázal objaviť, ale aj mnohé pravdy, ktoré by sme mohli poznať rozumom, no ktoré ľudstvo, žiaľ, už v skutočnosti nepoznalo.

Cnosťou, vďaka ktorej veríme v Zjavenie, je viera. Nikto nemôže vykonať skutok viery bez nadprirodzenej pomoci Božej milosti. Túto Milosť Boh dáva všetkým stvoreniam a v hojnej miere aj členom Katolíckej cirkvi. Táto Milosť je podmienkou ich spásy. Nikto, kto odmieta vieru, nemôže získať večnú blaženosť. Skrze Vieru Duch Svätý prebýva v našich srdciach. Odmietnuť Vieru znamená odmietnuť Ducha Svätého, znamená to vyhnať Ježiša Krista zo svojej duše.

Teraz vidíme okolo seba, koľko katolíkov odmieta vieru. Boli pokrstení, ale časom stratili vieru. Stratili ju zavinene, pretože nikto ju nestratí bez viny, ba bez smrteľnej viny. A tu sú, ľahostajní alebo nepriateľskí, myslia, cítia a žijú ako pohania. Sú to naši príbuzní, naši susedia, možno naši priatelia! Ich nešťastie je obrovské. V nich zostáva nezmazateľné znamenie krstu. Sú poznačení pre nebo, ale kráčajú do pekla. Na ich vykúpených dušiach je vyryté pokropenie Kristovou krvou, ktoré nikto nemôže zotrieť. V istom zmysle je to samotná Kristova krv, ktorú znesväcujú, keď v týchto vykúpených dušiach prijímajú zásady, maximy, normy, ktoré sú v rozpore s učením Cirkvi. Katolík-odpadlík má niečo z kňaza - odpadlíka: vlečie za sebou zvyšky vlastnej veľkosti, profanuje ich a degraduje sa nimi; ale nestráca ich.

A čo my? Záleží nám na tom? Trpíme? Modlíme sa za obrátenie týchto duší? Robíme pokánie? Robíme apoštolát? Kde sú naše rady? Kde sú naše argumenty? Kde je naša láska? Kde je naša hrdá a energická obhajoba právd, ktoré popierajú alebo urážajú?

Sväté Srdce krváca, krváca pre ich odpadlíctvo a pre našu ľahostajnosť. Ľahostajnosť, ktorá je dvojnásobne odsúdeniahodná, pretože je namierená voči blížnemu a najmä voči nášmu Bohu.

Sprisahanie

Koľko duší na celom svete stráca vieru? Spomeňte si na nespočetné množstvo bezbožných novín a vysielania, ktorých je svet zvyčajne plný. Pomyslime na nespočetné množstvo satanových pracovníkov, ktorí od svojich stolov, z domovov, z miest zhromaždení či zábavy šíria bezbožné myšlienky. Kto by mohol tvrdiť, že všetko toto úsilie nič neprináša? Účinky toho všetkého ležia pred nami. Každý deň sa inštitúcie, zvyky a umenie odkresťančujú, čo je nepopierateľným znakom toho, že svet sám stráca kontakt s Bohom.

Nebude v tom všetkom veľké sprisahanie? Nebudú všetky tieto navzájom koordinované snahy, jednotné v metódach, cieľoch a vývine, len náhodou? Kde a kedy by sa vôbec podarilo nesúrodým náhľadom koordinovane vytvoriť najmohutnejšiu ideologickú ofenzívu, akú sme v dejinách videli, najkomplexnejšiu, najusporiadanejšiu, najrozsiahlejšiu, najgeniálnejšiu, jednotnú vo svojej podstate, vo svojich cieľoch, vo svojom vývoji?

Nepremýšľame o tom, ba dokonca to ani nevnímame. Celý deň spíme v nečinnosti svojho života. Prečo nie sme ostražitejší? Cirkev trpí všetkými mukami, ale zostáva sama. My zostávame ďaleko, ďaleko od nej. Opakuje sa scéna z Olivovej záhrady.

Cirkev vlastne nikdy nemala toľko nepriateľov a paradoxne ani toľko „priateľov“. Nepriatelia Cirkvi hovoria, že nevedú vojnu proti žiadnemu náboženstvu, a už vôbec nie proti katolicizmu. Ich život však od rána do večera nie je nič iné ako sprisahanie proti Cirkvi. Hoci majú pery pripravené na bozkávanie, v mysli sa už dávno rozhodli vyhubiť Božiu Cirkev.

Ostych

A čo je medzi nami?

Tá viera, za ktorú sa toľko bojovalo, ktorá bola prenasledovaná a zradená, nám vďaka Bohu patrí. Aký z nej máme úžitok? Milujeme ju? Chápeme, že naše najväčšie šťastie v živote spočíva v tom, že sme členmi svätej Cirkvi, že našou najväčšou slávou je titul kresťana?

Ak áno - a ako vzácni sú tí, ktorí môžu s čistým svedomím odpovedať kladne! - sme pripravení priniesť akúkoľvek obetu pre zachovanie viery?

Neodpovedáme áno, v sentimentálnom výbuchu. Sme pozitívni. Chladne vidíme fakty. Nestojí pri nás kat, ktorý nás stavia do alternatívy medzi krížom a odpadnutím od viery? Ale zachovanie viery si každý deň vyžaduje naše obete. Prinášame ich?

Je naozaj pravda, že v záujme zachovania viery sa vyhýbame všetkému, čo ju ohrozuje? Vyhýbame sa čítaniu, ktoré by ju mohlo uraziť? Vyhýbame sa spoločnostiam, ktoré ju vystavujú riziku? Vyhľadávame prostredie, v ktorom prekvitá a zapúšťa korene? Alebo skôr pri hľadaní svetských a pominuteľných pôžitkov žijeme v prostredí, v ktorom viera slabne a hrozí jej zánik?

Každý človek má na základe svojej spoločenskosti tendenciu prijímať názory iných. Dnes vo všeobecnosti prevládajú protikresťanské názory. Vo veciach filozofie, sociológie, histórie, exaktných vied, umenia, skrátka vo všetkom, ľudia zmýšľajú v rozpore s Cirkvou. Naši priatelia nasledujú tento prúd. Máme odvahu postaviť sa mu? Chránime svojho ducha pred akýmkoľvek prienikom bludných myšlienok? Myslíme vo všetkom v súlade s Cirkvou? Alebo sa skôr ľahostajne uspokojujeme s tým, že prežívame a prijímame všetko, čo nám vštepuje duch doby, a to len preto, že nám to vštepuje?

Možno sme nevyhnali nášho Pána z našich duší. Ako však zaobchádzame s týmto božským Hosťom? Robíme z neho predmet všetkej našej pozornosti? Staviame ho do centra nášho intelektuálneho, morálneho a citového života? Zaobchádzame s Ním ako s Kráľom? Alebo mu skôr vyhradzujeme malý priestor, v ktorom ho tolerujeme ako druhoradého, bezvýznamného, možno trochu nevýznamného hosťa?

Keď Božský Majster počas umučenia stonal, plakal a potil sa krvou, netrápili ho len fyzické bolesti, dokonca ani utrpenie spôsobené nenávisťou tých, ktorí ho vtedy prenasledovali. Istotne Ho trápilo všetko, čo sa v nasledujúcich storočiach bude diať proti Cirkvi; plakal nad nenávisťou všetkých zlých, nad Ariom, Nestoriom, Lutherom. Ale plakal aj preto, že pred sebou videl nekonečný zástup vlažných duší, ľahostajných duší, ktoré ho síce neprenasledovali, no ani ho nemilovali tak, ako si zasluhuje. Videl nespočetné zástupy tých, ktorí prežijú život bez nenávisti aj bez lásky a ktorí, podľa Danteho, skončia v predsieni Pekla, pretože ani tam pre nich nie je vhodné miesto.

Patríme do tohto zástupu?

To je veľká otázka, na ktorú musíme s Božou milosťou odpovedať v dňoch spomienok, zbožnosti a pokánia, do ktorých dnes vstupujeme.

Prof. Plínio Corrêa de Oliveira

Zdroj: aftp.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!