Od Jalty po Moskvu, 1945-2025

Zdroj: commons.wikimedia.org

Nad Európou sa vznáša prízrak Jaltskej konferencie, zatiaľ čo medzinárodní pozorovatelia si kladú otázku o možnosti ukončenia vojny medzi Ruskom a Ukrajinou a o obsahu možného prímeria.

Je ešte predčasné zaoberať sa podstatou prebiehajúcich rokovaní medzi USA a Ruskom, ale zdá sa, že analógia s Jaltskými dohodami z roku 1945 sa skôr ako geopolitického aspektu týka psychologického vzťahu medzi zúčastnenými stranami. Stará esej francúzskeho historika Arthura Conteho, Jalta ou le partage du monde. 11 février 1945 (Robert Laffont, 1964, tr. it, Gherardo Casini, 1967) nám pomáha pochopiť určitú podobnosť medzi súčasnými rokovaniami a tými, ktoré sa uskutočnili pri Čiernom mori pred osemdesiatimi rokmi.

Josif Stalin, Leninov starý spolubojovník, ktorý sa stal pánom celého Ruska, bol nesporným protagonistom stretnutia, ktoré sa uskutočnilo na Kryme v dňoch 11. až 14. februára 1945 medzi vodcami troch víťazných mocností: Spojených štátov, Anglicka a Ruska. Stalin bol človek, ktorý celý svoj život strávil sprisahaniami, ich vymýšľaním alebo ich marením. „Banálny a nebezpečný ako kaukazská dýka,“ povedal o ňom revolučný spisovateľ Victor Serge. Ruský diktátor považoval Západ za chorý svet, ktorý smeruje k úpadku a smrti podľa Marxových teórií o vývoji spoločnosti. Napriek svojej chorobe však bol kapitalistický nepriateľ schopný konečných kŕčov a Stalin presvedčený o potrebe vytvoriť reťaz nárazníkových štátov okolo hraníc svojej krajiny. Dogma obkľúčenia ho posadla. Z toho vyplýval cieľ získať na hraniciach ZSSR čo najviac ochranných zón, ktoré by tak či onak kontrolovali väčšinu strednej a východnej Európy.

Stalin sa Churchilla obával a mal svojho privilegovaného partnera v americkom prezidentovi Franklinovi Delano Rooseveltovi, ktorý prišiel na Jaltu chorý a oslabený. Roosevelt bol slabý, pretože vo veľmi mladom veku ho postihla detská obrna. Pochádzal z bohatej rodiny, bol to narcis, ktorý nikdy nemal žiadne finančné starosti a v honbe za mocou sa nikdy hlbšie nezaoberal dôležitými otázkami svojej doby. Na Jaltu prišiel ovládaný dvoma myšlienkami: čo najskôr ukončiť vojnu a zorganizovať trvalý mier. Nadovšetko pestoval sen o tom, že sa stane „mužom mieru“, a teda najväčším mužom všetkých čias. Bol presvedčený, že jediným spôsobom, ako dosiahnuť mier, je založenie Organizácie Spojených národov, ktorej by prítomnosť ZSSR a USA dodala autoritu, ktorá v 30. rokoch 20. storočia chýbala nešťastnej Spoločnosti národov. Roosevelt bol pripravený zaplatiť akúkoľvek cenu, aby Stalina presvedčil, aby sa pripojil k jeho projektu. Jeho povrchná mienka o kremeľskom autokratovi je zrejmá z netrpezlivej odpovede, ktorú dal veľvyslancovi Williamovi Christianovi Bullittovi, ktorý sa ho snažil varovať: „Bill, nespochybňujem logiku tvojich úvah. Len mám dojem, že Stalin nie je taký človek. Harry [Hopkins] hovorí, že nie je a že nechce nič iné ako bezpečnosť pre svoju krajinu, a ja si myslím, že ak mu dám všetko, čo mu môžem dať, a nebudem za to nič žiadať, noblesse oblige, nebude sa usilovať o anexie a bude so mnou pracovať pre svet demokracie a mieru“. Harry Hopkins, vysoký hodnostár slobodomurárstva, bol Rooseveltovým hlavným spolupracovníkom a tvrdil: „Niet pochýb, že Rusi milujú americký ľud. Milujú Spojené štáty. Dôverujú Spojeným štátom viac ako ktorejkoľvek inej mocnosti na svete“.

Roosevelt sa vrátil z Jalty presvedčený, že sa mu podarilo Stalina skrotiť. Stalinove zámery však boli jasné: pobaltské krajiny už boli neoddeliteľnou súčasťou sovietskeho impéria, sotva skrýval, že chce sovietizovať Fínsko a Juhosláviu, mal v rukách Bulharsko a v Rumunsku sa chystal prevrat. Na Jalte si medzinárodný komunizmus uvedomil naivitu Západu. Sovietizácia východnej Európy, víťazstvo Mao Ce-tunga v Číne, pád Kórey a Indočíny, Berlínsky múr, dobytie Kuby, to všetko podľa Arthura Conteho pramenilo zo Stalinovho víťazstva na Jalte. A v jaltských dohodách treba hľadať aj príčinu a inšpiráciu veľkých povojnových kampaní Ruska v prospech pacifizmu.

Trumpova povaha a jeho politický projekt sa určite líšia od Rooseveltovho. Čo si však máme myslieť o realitnom developerovi Stevovi Witkoffovi, ktorému americký prezident zveril začiatok chúlostivých rokovaní medzi Ruskom a Ukrajinou? Witkoff poskytol 21. marca 2025 rozhovor Tuckerovi Carlsonovi, v ktorom hovoril o svojom stretnutí s ruským prezidentom, ktoré sa uskutočnilo týždeň predtým v Moskve. Počas rozhovoru Witkoff pred takmer dojatým Carlsonom uviedol, že Putin si u najlepšieho ruského umelca objednal krásny portrét Trumpa a odovzdal mu ho, aby ho odniesol prezidentovi, ktorý bol ním dojatý. Putin mu tiež povedal, že po útoku v Pensylvánii 14. júla sa išiel za Trumpa pomodliť do kostola. Pre Trumpovho vyslanca Putin „nie je zlý človek“ a „nechce ovládnuť celý starý kontinent“, naopak, povedal, že je to „veľký“ vodca, ktorý sa snaží ukončiť prebiehajúci trojročný konflikt medzi Moskvou a Kyjevom. „Páčil sa mi. Myslel som si, že je ku mne úprimný,“ zopakoval Witkoff.

Pri počúvaní rozhovoru človeka zarazí optimizmus a neskúsenosť Trumpovho vyslanca tvárou v tvár starému líšiakovi KGB, akým je Vladimir Putin. To však neznamená, že americký prezident zdieľa dojmy svojho spolupracovníka. Je veľmi ťažké preniknúť do Trumpovej mysle, akokoľvek je oveľa zhovorčivejší a extrovertnejší ako Putin. Stratégia kremeľského vodcu má však tú výhodu, že je jasná, pretože sa za posledných pätnásť rokov opakovane vyjadrila. V rozhovore s Tuckerom Carlsonom 9. februára 2024 sám Putin po dlhej lekcii histórie tvrdil, že Ukrajina bola od svojho vzniku historickou súčasťou „veľkého Ruska“ a bude ňou aj naďalej. Pri iných príležitostiach poukázal na Stalina ako na svoj vzor, ktorého považoval za vlastenca, ktorý vyhral „veľkú vlasteneckú vojnu“ v druhej svetovej vojne a obnovil jednotu Ruska a jeho úlohu veľmoci. Na dosiahnutie tohto cieľa bolo potrebné, aby Stalin rozptýlil akékoľvek obavy Anglosasov z jeho revolučných zámerov. Okrem iného preto rozhodol, že Internacionála už nebude národnou hymnou. V novej hymne, zhudobnenej Alexandrom Alexandrovom na slová Sergeja Michalkova a Gabriela El-Registana a prvýkrát odvysielanej v ruskom rozhlase 1. januára 1944, sa spieval refrén: „Sláva ti, naša slobodná vlasť - istá bašta priateľstva národov - od víťazstva k víťazstvu vlaje sovietska zástava, národná zástava! Melódiu, ktorá bola zrušená po páde sovietskeho režimu v roku 1991, Putin v roku 2000 znovu prijal ako hymnu Ruskej federácie a vyjadruje jej vôľu k moci.

Bývalý šéf KGB v Moskve, generál Jevgenij Savostjanov, ktorý je teraz v exile, v rozhovore pre denník Corriere della Sera 25. marca vysvetlil: „Putin pristúpi na úplné prímerie len vtedy, keď si bude istý, že môže dosiahnuť svoje veľké ciele. Rozhodne sa chce zapísať do histórie ako 'Veľký zhromažďovateľ ruských krajín', ten, ktorý zvrátil rozpad impéria, ktorý sa začal v roku 1867 predajom Aljašky Spojeným štátom. Nie je len sám za seba. Začlenenie Ukrajiny a Bieloruska do jedného štátu by mu umožnilo zvýšiť počet „svojich“ obyvateľov na približne 188 miliónov, pričom by sa rozšírili mobilizačné zdroje, domáci spotrebiteľský trh a zamestnanecké štruktúry . Bola to teória drahá starému KGB: čím menšie je Rusko, tým je neovládateľnejšie. Európa sa musí zobudiť,“ uzatvára Savostjanov. Toto varovanie však platí aj pre Američanov.

Prof. Roberto de Mattei

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!