Prvá homília Svätého Otca Leva XIV.

Zdroj: commons.wikimedia.org

Príhovor začnem v angličtine - a zvyšok bude v taliančine - ale chcem zopakovať slová z responzóriového žalmu: „Spievajme Pánovi pieseň novú, lebo vykonal veci zázračné.“ A skutočne, nielen so mnou, ale bratia kardináli, s nami všetkými. Keď dnes ráno celebrujeme, pozývam vás, aby ste si pripomenuli divy, ktoré Pán urobil, požehnania, ktoré Pán naďalej vylieva na nás všetkých. Prostredníctvom Petrovej služby - povolali ste ma, aby som niesol tento kríž a bol požehnaný týmto poslaním. A viem, že sa môžem spoľahnúť na každého z vás, že budete kráčať so mnou, keď budeme pokračovať ako Cirkev, ako spoločenstvo Ježišových priateľov, ako veriaci, v ohlasovaní dobrej správy, v ohlasovaní evanjelia.

„Ty si Kristus, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16). Týmito slovami vyjadril Peter, ktorého sa Majster spolu s ostatnými učeníkmi opýtal na vieru v neho, dedičstvo, ktoré Cirkev prostredníctvom apoštolskej postupnosti uchováva, prehlbuje a odovzdáva už dvetisíc rokov.

Ježiš je Kristus, Syn živého Boha: jediný Spasiteľ, ktorý jediný zjavuje tvár Otca.

V ňom sa nám Boh, aby sa stal blízkym a prístupným mužom a ženám, zjavil v dôveryhodných očiach dieťaťa, v živej mysli mladého človeka a v zrelých črtách muža (porov. Gaudium et spes, 22), aby sa nakoniec po vzkriesení zjavil učeníkom so svojím slávnym telom. Ukázal nám tak vzor ľudskej svätosti, ktorý môžeme všetci napodobňovať, spolu s prísľubom večného osudu, ktorý presahuje všetky naše hranice a schopnosti.

Peter vo svojej odpovedi chápe obidve tieto veci: Boží dar a cestu, ktorou sa má uberať, aby sa nechal týmto darom zmeniť. Sú to dva neoddeliteľné aspekty spásy, ktoré boli zverené Cirkvi, aby ich hlásala pre dobro ľudského rodu. Vskutku, sú zverené nám, ktorí sme ním boli vyvolení skôr, ako sme boli sformovaní v lone matky (porov. Jer 1, 5), znovuzrodení vo vodách krstu a, presahujúc naše obmedzenia a bez vlastných zásluh, sem prinesení a odtiaľ poslaní, aby sa evanjelium ohlasovalo každému stvoreniu (porov. Mk 16, 15).

Osobitným spôsobom ma Boh povolal vaším vyvolením za nástupcu kniežaťa apoštolov a zveril mi tento poklad, aby som s jeho pomocou bol jeho verným správcom (porov. 1 Kor 4, 2) pre dobro celého mystického tela Cirkvi. Urobil to preto, aby bola stále plnšie mestom postaveným na návrší (porov. Zjv 21, 10), archou spásy plávajúcou po vodách dejín a majákom, ktorý osvetľuje temné noci tohto sveta. A to ani nie tak prostredníctvom veľkoleposti jej stavieb alebo vznešenosti jej budov - ako monumentov, medzi ktorými sa nachádzame -, ale skôr prostredníctvom svätosti jej členov. My sme totiž ľud, ktorý si Boh vyvolil za vlastný, aby sme ohlasovali obdivuhodné skutky toho, ktorý nás povolal z temnoty do svojho obdivuhodného svetla (porov. 1 Pt 2, 9).

Peter však vyznáva vieru v odpovedi na konkrétnu otázku: „Za koho ľudia pokladajú Syna človeka?“ (Mt 16, 13). Táto otázka nie je bezvýznamná. Týka sa podstatného aspektu našej služby, a to sveta, v ktorom žijeme, s jeho obmedzeniami a možnosťami, s jeho otázkami a presvedčeniami.

„Za koho ľudia pokladajú Syna človeka?“ Ak sa zamyslíme nad uvažovanou situáciou, môžeme nájsť dve možné odpovede, ktoré charakterizujú dva rôzne postoje. Po prvé, je tu odpoveď sveta. Matúš nám hovorí, že tento rozhovor medzi Ježišom a jeho učeníkmi sa odohráva v krásnom meste Cézarea Filipova, plnom prepychových palácov, zasadenom do nádhernej prírodnej scenérie na úpätí hory Hermon, ale aj mieste krutých mocenských hier a dejisku zrady a nevery. Toto prostredie nám hovorí o svete, ktorý Ježiša považuje za úplne bezvýznamnú osobu, nanajvýš za niekoho s nezvyčajným a nápadným spôsobom reči a konania. A tak, keď sa jeho prítomnosť stane nepríjemnou kvôli jeho požiadavkám čestnosti a prísnym morálnym požiadavkám, tento „svet“ ho neváha odmietnuť a odstrániť.

Potom je tu ďalšia možná odpoveď na Ježišovu otázku: odpoveď obyčajných ľudí. Pre nich Nazaretský nie je šarlatán, ale čestný muž, ktorý má odvahu, dobre hovorí a hovorí správne veci, podobne ako iní veľkí proroci v dejinách Izraela. Preto ho nasledujú, aspoň dovtedy, kým to môžu robiť bez väčšieho rizika a nepríjemností. Napriek tomu je pre nich len človekom, a preto ho v čase nebezpečenstva, počas jeho utrpenia, aj oni opúšťajú a odchádzajú sklamaní.

Na týchto dvoch postojoch je pozoruhodná ich aktuálnosť v súčasnosti. Stelesňujú pojmy, ktoré by sme ľahko našli na perách mnohých mužov a žien v našej dobe, aj keď sú v podstate totožné, ale vyjadrené iným jazykom.

Aj dnes existuje mnoho prostredí, v ktorých sa kresťanská viera považuje za absurdnú, určenú pre slabých a neinteligentných. Sú to okolnosti, v ktorých sa uprednostňujú iné istoty, ako napríklad technika, peniaze, úspech, moc alebo pôžitok.

Sú to prostredia, kde nie je ľahké hlásať evanjelium a svedčiť o jeho pravde, kde sa veriacim vysmievajú, odporujú im, opovrhujú nimi alebo ich v lepšom prípade tolerujú a ľutujú. Práve preto sú to však miesta, kde je naša misijná pomoc veľmi potrebná. Nedostatok viery je často tragicky sprevádzaný stratou zmyslu života, zanedbávaním milosrdenstva, hrozným porušovaním ľudskej dôstojnosti, krízou rodiny a mnohými ďalšími ranami, ktoré trápia našu spoločnosť. Aj dnes existuje mnoho prostredí, v ktorých sa Ježiš, hoci je oceňovaný ako človek, redukuje na akéhosi charizmatického vodcu alebo nadčloveka. Platí to nielen medzi neveriacimi, ale aj medzi mnohými pokrstenými kresťanmi, ktorí tak na tejto úrovni končia v stave praktického ateizmu. Toto je svet, ktorý nám bol zverený, svet, v ktorom, ako nás toľkokrát učil pápež František, sme povolaní svedčiť o našej radostnej viere v Ježiša Spasiteľa. Preto je nevyhnutné, aby sme aj my opakovali spolu s Petrom: „Ty si Kristus, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16). Je nevyhnutné, aby sme to robili predovšetkým v našom osobnom vzťahu s Pánom, v našom záväzku na každodennej ceste obrátenia. Potom robiť to ako Cirkev, spoločne prežívať našu vernosť Pánovi a prinášať dobrú zvesť všetkým (porov. Lumen gentium, 1). Hovorím to predovšetkým sebe ako Petrovmu nástupcovi, keďže začínam svoje poslanie rímskeho biskupa a podľa známeho vyjadrenia svätého Ignáca Antiochijského som povolaný v láske predsedať univerzálnej Cirkvi (porov. List Rimanom, Prológ). Svätý Ignác, ktorý bol v reťaziach privedený do tohto mesta, miesta svojej blížiacej sa obety, napísal tamojším kresťanom: „Vtedy budem naozaj učeníkom Ježiša Krista, keď svet už neuvidí moje telo“ (List Rimanom, IV, 1). Ignác hovoril o tom, že ho v aréne zožerú divé šelmy - a tak sa aj stalo -, ale jeho slová sa vzťahujú všeobecnejšie na nevyhnutný záväzok pre všetkých, ktorí v Cirkvi vykonávajú službu autority. Ide o to ustúpiť nabok, aby mohol zostať Kristus, urobiť sa malým, aby mohol byť spoznaný a oslávený (porov. Jn 3, 30), vydať zo seba maximum, aby ho všetci mali možnosť spoznať a milovať.

Nech mi Boh udeľuje túto milosť dnes a vždy na príhovor Márie, Matky Cirkvi.

Svätý Otec Lev XIV.

Zdroj: aletheia.org

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!