Čakajúc na biely dym

Zdroj: commons.wikimedia.org

Čakajúc na biely dym nad Sixtínskou kaplnkou si kladieme otázku: Aké budú prvé slová, ktoré nový pápež vysloví z lodžie Baziliky svätého Petra? „Bratia a sestry, dobrý večer“ ako pápež František, alebo ‚Pochválený buď Ježiš Kristus‘ ako Ján Pavol II. Alebo formulu ako Benedikt XVI., ktorý po slovách: „Po veľkom pápežovi Jánovi Pavlovi II. kardináli zvolili mňa, jednoduchého a pokorného robotníka na Pánovej vinici“, dodal: „V radosti zo vzkrieseného Pána, s dôverou v jeho stálu pomoc, kráčajme vpred. Pán nám pomôže a Mária, jeho najsvätejšia Matka, bude na našej strane“?

Je isté, že slová a gestá, ktorými budúci pápež otvorí svoj pontifikát, už teraz odhalia trend a ponúknu prvý prvok rozlišovania sensus fidei katolíckeho ľudu. Nech už pontifik zvolený kolégiom kardinálov prijme akékoľvek meno, bude chcieť kráčať v stopách Františka alebo v diskontinuite s jeho pontifikátom, ktorý podľa mnohých predstavoval pre Cirkev katastrofu?

Kandidátura štátneho sekretára pápeža Františka, Pietra Parolina, predstavuje v tomto smere vážny problém. V modernej dobe – s výnimkou Pia XII. – sa totiž nestalo, že by sa štátny sekretár stal pápežom. Kardináli voliči totiž zvyknú voľbou nového pápeža zdôrazniť, že každý pontifikát je odlišný od toho predchádzajúceho. Zvoliť bývalého štátneho sekretára by naopak znamenalo najväčšiu možnú mieru kontinuity medzi starým a novým pápežom, vzhľadom na prirodzenú blízkosť medzi pápežom a jeho hlavným spolupracovníkom.

Ak by sa teda Parolin stal pápežom, konkláve by pravdepodobne prebehlo rýchlo. Ak by sa však jeho kandidatúra – ktorú podporujú aj veľké médiá – ukázala ako neúspešná, dá sa očakávať dlhé konkláve, počas ktorého by sa naplno prejavili rôzne prúdy a postoje, ktoré dnes v Cirkvi existujú.

Ako by médiá reagovali na konkláve, ktoré by trvalo 50 dní ako za Gregora XVI. alebo tri a pol mesiaca ako za Pia VIII.? Konkláve trvajúce len 36 dní, ako pri voľbe Pia VII. alebo dokonca 26 dní, ako pri voľbe Leva XII. by pravdepodobne stačilo na vyvolanie tlaku a mediálneho ovplyvňovania aj v Sixtínskej kaplnke. Ale Duch Svätý, ktorý je Duchom pravdy, kardinálov voličov nenáhli.  

Nech už bude novým pápežom ktokoľvek, prvou základnou otázkou, ktorú bude musieť riešiť, je spravodlivosť. Dôraz kladený na milosrdenstvo v pontifikáte pápeža Františka totiž viedol k tomu, že sa stratil nielen význam spravodlivosti, ale aj jej praktické uplatňovanie v Cirkvi.

Cirkev je sociálna realita, ktorá vyžaduje a postuluje vonkajšie pravidlá s vlastnosťami vlastnými právu. Súbor rôznych zákonov a pravidiel platných v Katolíckej cirkvi predstavuje kánonické právo, ktoré, samozrejme, nemá nič spoločné s právom demokratických poriadkov, pretože základ jeho moci i jej výkon sú odlišné.

Právo sa stavia proti svojvôli, ktorá je dôsledkom opustenia právneho charakteru Cirkvi. V koncilových a pokoncilových rokoch viedli protijustičný boj teológovia, ktorí tvrdili, že proti právu stavajú lásku. Ale „Cirkev lásky“, zbavená objektívnej opory práva, riskuje, že sa zvrhne na štruktúru, v ktorej prevláda silnejší. Príkladom je to, čo sa stalo za Františkovho pontifikátu v prípade mnohých rehoľných spoločenstiev. Po komisariáte často nasledoval dekrét o zrušení alebo úplnej reforme inštitútu, bez uvedenia primeraných dôvodov, v takzvanej „špecifickej forme“, teda s pápežským súhlasom, bez možnosti odvolania.

Aj proti jednotlivým kňazom sa často nepoužíva súdny proces, ale administratívne trestné konanie, ktoré zaviedol nový zákonník z roku 1983. Dôsledkom je justicialistická prax, v ktorej sa právo, ktoré by malo byť nástrojom pravdy, stalo nástrojom moci tých, ktorí ním vládnu. Z toho vyplývajú obvinenia voči pápežovi Františkovi, že moc vykonával svojvoľne.  

Problém spravodlivosti sa týka aj pápežovho pôsobenia v zložitej medzinárodnej situácii. Tvárou v tvár vojne sa vždy dvíhal hlas pápežov, aby sa dovolávali mieru, ale aby sa dosiahol skutočný mier, - učil Pius XII - národný a medzinárodný život „musí vychádzať z Krista ako svojho nevyhnutného základu, musí sa realizovať spravodlivosťou a korunovať láskou“ (encyklika Summi Pontificatus z 20. októbra 1939).

Všeobecné výčitky o vojne a abstraktné výzvy na mier nestačia. „Mier za každú cenu“, pripomenul opäť Pius XII. vo svojom rozhlasovom posolstve svetu z 24. decembra 1948, podporuje istotu tých, ktorí pripravujú agresiu. Magistérium Cirkvi učí, že hlboké a pravé príčiny vojny sú duchovné a morálne a siahajú k porušovaniu prirodzeného a kresťanského poriadku: jedným slovom, k opusteniu Božieho zákona. Iba rešpektovanie prirodzeného zákona a obrátenie ku Kristovi môže obnoviť mier vo svete a slávu Cirkvi.

„Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6, 31-33). Tieto slová evanjelia sú životným programom pre každého človeka a môžu byť také aj pre pontifikát. Božská spravodlivosť je poriadok vecí na zemi a v nebi, podľa ktorého sa všetko má vzťahovať na Boha a má byť usporiadané. Boh, samozrejme, nie je len nekonečne spravodlivý, ale aj nekonečne milosrdný a neexistuje božský súd, ktorý by nebol zbavený milosrdenstva, rovnako ako neexistuje prejav božského milosrdenstva, ktorý by nebol zbavený hlbokej spravodlivosti. Azda najkrajší príklad tohto objatia medzi spravodlivosťou a milosrdenstvom nám poskytuje sviatosť pokánia, v ktorej je hriešnik súdený a rozhrešený. Zdá sa, že najväčším záujmom pontifikátu pápeža Františka, vyjadreným v exhortácii Amoris laetitia, bolo pritiahnuť čo najviac ľudí k sviatosti Eucharistie. Teraz je potrebné vysvetliť význam sviatosti pokánia, ktorá predpokladá pokánie za svoje hriechy, bez ktorého nemožno pristúpiť k eucharistickému stolu.

To, čo najviac potrebujeme od budúceho pápeža, je svätosť, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou Cirkvi. V časoch všeobecnej malátnosti a zmätenosti, píše páter Garrigou-Lagrange vo svojom majstrovskom diele Tri obdobia duchovného života, je potrebné, aby každý z nás myslel na to jediné, čo je nevyhnutné, a prosil Pána o svätých, ktorí žijú len touto myšlienkou a ktorí sú veľkými hýbateľmi, ktorých svet potrebuje. Dom Prosper Guéranger sa nevyjadruje inak, keď v knihe Zmysel dejín píše, že Boh vo svojej nekonečnej spravodlivosti a milosrdenstve obdarúva svätými rôzne epochy, alebo sa rozhodne ich neudeliť, takže na meranie stavu normálnosti epochy alebo spoločnosti je potrebný teplomer svätosti. Svätosť pápeža však súvisí s výkonom jeho vlády. V tomto zmysle bol Celestín V. svätý, ale nie svätý pápež, na rozdiel od svätého Pia V., svätého Pia X. a mnohých ďalších pápežov, ktorí viedli im zverené univerzálne stádo s hrdinskými cnosťami.

Potrebujeme nekompromisného pápeža, celistvého v učení a morálke, schopného riadiť Cirkev s pevnosťou a nadprirodzeným duchom. Treba dúfať, že teplomer svätosti, chápaný v tomto zmysle, dosiahne v Sixtínskej kaplnke vysokú teplotu. Stačil by však plne katolícky pápež. Inak všetky problémy explodujú, počnúc prvými slovami nového pápeža z Loggie požehnania.

Prof. Roberto de Mattei

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!