PÔSTOM PROTI EVOLÚCII

Zdroj: wikimedia.commons.org

„Memento, homo, quia pulvis es, et in pulverem reverteris“ („Pamätaj, človeče, že si prach a na prach sa obrátiš“). Týmito slovami, ktoré vysloví kňaz pri sypaní popola na hlavy veriacich, sa v rímskom obrade na Popolcovú stredu začína pôst.

Pôvod tejto liturgickej formulácie siaha až do prvej kapitoly knihy Genesis, keď Pán po Adamovom hriechu povedal: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!" (Gn 3, 19).

Všetci cirkevní otcovia komentujú tento biblický úryvok a pripomínajú, že následkom Adamovho pádu sa ľudská prirodzenosť stala skazenou a smrteľnou, a táto skazenosť sa preniesla na ľudstvo práve preto, že Adam, ktorý sa stal smrteľným, splodil smrteľné deti. Sv. Augustín hovorí: „Smrť tela, ku ktorej dochádza, keď duša opustí telo, by človeka nepostihla, keby nezhrešil. Veď bolo povedané: Prach si a na prach sa obrátiš“ (De Genesi ad litteram VI, 25, 36). 

Človek, ktorý pochádza zo zeme, sa kvôli svojej vzbure do nej vracia. Text knihy Genesis obsahuje výzvu k pokore, pripomínajúc, že človek nie je stvoriteľom sám seba, a vyzýva, aby sa človek neviazal na hmotné veci, lebo slovo „prach“ poukazuje na pominuteľnosť všetkého pozemského. Svätý Ambróz z Milána takto komentuje verš z knihy Genezis: „Uvedom si, človeče, svoju povahu; nech sa tvoje telo nevyvyšuje. Zo zeme si a do zeme sa vrátiš“ (De Paradiso, XI, 51). Pokora pramení z uvedomenia si vlastného pôvodu: človek sám seba nestvoril, vo všetkom závisí od Boha.

Ten istý odkaz na pravdu o ľudskom údele zaznieva aj u veľkých majstrov stredovekej spirituality. Svätý Bernard z Clairvaux so svojou asketickou silou kladie človeku tri otázky, ktoré odhaľujú každú pýchu: „Quid fuisti? Quid es? Quid eris?“ („Kto si bol? Kto si? Kto budeš?“). Odpoveď je vždy len jedna: pulvis. Prach nie je len biologickým osudom tela, ale znakom radikálnej závislosti stvorenia. Človek nie je produktom spontánnej premeny hmoty, ale bol vytvorený z prachu zeme priamym Božím činom. A práve preto, že bol stvorený priamo Bohom, je jeho návrat do prachu v Písme prezentovaný ako dôsledok hriechu, nie ako prirodzená fáza evolučného procesu. Veta „Memento, homo, quia pulvis es, et in pulverem reverteris“ má teologickú hĺbku, ktorá ďaleko presahuje jednoduché morálne pripomenutie pominuteľnosti života. Obsahuje pohľad na pôvod človeka, ktorý je protikladom k evolucionistickému pohľadu.

V predchádzajúcich veršoch Sväté písmo opisuje stvorenie človeka takto: „Vtedy Pán, Boh, utvoril z prachu zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ (Gn 2, 7). Text je mimoriadne jasný: človek, zložený z duše a tela, nepochádza z primátov, opíc ani iných nižších foriem zvierat, ale bol stvorený priamo Bohom z prachu zeme. S týmto textom súvisí aj odsúdenie po hriechu: si prach a na prach sa obrátiš. Telo prvej ženy bolo vytvorené priamo Bohom, ktorý ho vytvoril z Adamovho rebra (Gn 2, 21-24) a ani v tomto prípade nie je možné prispôsobiť slová Písma evolučnému výkladu.

Kardinál Ernesto Ruffini vo svojej štúdii venovanej téme Teória evolúcie podľa vedy a viery (Centro Librario Sodalitium, Verrua Savoia 2023) uvádza množstvo citátov, ktoré potvrdzujú jednohlasný konsenzus cirkevných otcov v tejto otázke: od svätého Ireneja po svätého Cyrila Jeruzalemského, od svätého Gregora z Nyssy po svätého Jána Zlatoústeho, od svätého Hieronýma po svätého Augustína. Podľa posledného menovaného „Adam bol stvorený z prachu v dokonalej mužnosti“; to znamená ako hotový človek a nie v embryonálnom stave (De Genesi ad litteram 6, 18, 29). Svätý Tomáš Akvinský v diele Summa Theologiae (I, q. 91) vysvetľuje teologickú vhodnosť stvorenia človeka z prachu zeme, pričom zdôrazňuje, že tento čin zároveň vyjadruje pokoru hmoty a vznešenosť duchovnej formy vliatej Bohom. A jeho učiteľ svätý Albert Veľký, keď si položil otázku, „či by telo človeka mohlo byť stvorené niekým iným ako Bohom“, odpovedal: „Treba povedať, že telo prvého človeka, podľa slov svätých a podľa katolíckej viery, nemohlo byť stvorené nikým iným ako samotným Bohom“ (Summa Theologiae, II, Tract. XIII, q. 85).

Jednota tejto patristickej a scholastickej tradície sa prejavuje v nepretržitom učení Cirkvi o bezprostrednom pôvode tela prvého človeka. Dekrét Pápežskej biblickej komisie z 30. júna 1909 potvrdil podstatný historický charakter prvých kapitol knihy Genesis a vylúčil, že by sa dali zredukovať na čisto symbolický mýtus.

Evolucionisti popierajú biblické zjavenie o Adamovi a Eve ako jediných predkoch ľudstva a prijímajú evolučný polygenizmus, ktorý predpokladá súčasný vznik ľudí v rôznych častiach Zeme ako výsledok dlhého biologického vývoja z nižších druhov. Náuka Cirkvi naopak učí, že Adamovo telo nepochádzalo z nejakého už existujúceho biologického predchodcu, ale bolo stvorené priamo Bohom z prachu zeme a že Adam a Eva boli prvým a jediným párom, z ktorého pochádza celé ľudstvo. Popretím historickej existencie Adama a Evy, ktorých postavy sa zredukovali na kolektívnu metaforu, zaniká dedičný hriech a s ním aj potreba vtelenia Krista, Vykupiteľa ľudstva.

Prach z knihy Genesis nie je pozostatkom živočíšnej evolúcie, ale neživou hmotou, ktorú priamo vytvoril Stvoriteľ. Preto je teória evolúcie v rozpore s katolíckou vierou. A práve preto môžu byť slová pôstu: „Pamätaj, človeče, že si prach a na prach sa obrátiš“, považované za protievolučný manifest, ktorý nás vyzýva k zamysleniu sa nad pôvodom a osudom človeka.

Prof. Roberto de Mattei

 Zdroj: robertodemattei.substack.com

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!