LEV XIV. A OTÁZKA SYNODALITY

Pred tridsiatimi rokmi vydal francúzsky historik François Furet slávnu knihu (Minulost jedné iluze, Argo 2018), ktorá sa bezprostredne po rozpade Sovietskeho zväzu predstavovala ako záverečná bilancia komunizmu 20. storočia. Originalita diela spočívala v tom, že išlo o históriu komunizmu nie ako straníckeho či štátneho systému, ale ako príťažlivú myšlienku, ktorá sa ukázala ako ilúzia, a teda ako utópia.

Priebeh tejto utópie, ako napísal Furet, „je tajomnejší ako skutočná história komunizmu“. Jej rozšírenie vo svete bolo v skutočnosti oveľa rozsiahlejšie než rozšírenie komunistickej moci. Zánik takzvaného reálneho socializmu však znamenal stratu dôveryhodnosti historického sľubu, a teda aj jeho koniec, pretože komunizmus prestal pôsobiť ako žiarivá budúcnosť ľudstva. Odtiaľ pochádza názov Furetovej knihy: Minulosť ilúzie.

Môžeme však povedať, že minulosť ilúzie je skutočne minulosťou? Pokiaľ ide o 20. storočie, hoci chýba jednotné centrum, akým bol ZSSR, komunizmus prežíva ako systém moci, hoci v rôznych podobách, v Číne, v Rusku, v Severnej Kórei a na Kube. Ale to, čo prežíva predovšetkým, je komunistická idea, a to v oveľa širšom geopolitickom priestore, než aký vyjadrujú režimy, ktoré ju stelesňujú. Aj v spoločnostiach, ktoré sa neidentifikujú s komunistickými politickými systémami, pretrváva ideologická atmosféra, ktorá sa odvoláva skôr na to, čo by sa dalo nazvať základným omylom komunizmu, než ilúziou. Pojem ilúzia totiž označuje klamlivý, ale niekedy ušľachtilý sen, ktorý je odsúdený na to, aby sa rozbil o realitu. Omyl sa naopak prejavuje ako vytrvalé zotrvávanie vo falošnej predstave aj vtedy, keď ju realita vyvracia. Ilúzia je poháňaná nádejou na ideálnu spoločnosť, ktorá patrí do budúcnosti, zatiaľ čo omyl je motivovaný vzburou proti súčasnej realite.

Komunistická spoločnosť, ako ju opisujú Marx a Engels v Manifeste komunistickej strany (1848), je rovnostárska a bez tried. Ako vysvetľuje Nikolaj Bucharin v diele ABC komunizmu (1919), „odstráni rozdelenie ľudí na triedy, bohatých a chudobných, vládnucich a ovládaných“. Táto materialistická a egalitárska koncepcia je zjavne utópiou. Komunistická chyba však nespočíva toľko v návrhu pozitívneho modelu spoločnosti, ako skôr v tvrdohlavom popieraní akejkoľvek formy nerovnosti vo všetkých spoločenských vzťahoch: vládcovia a ovládaní, rodičia a deti, muži a ženy atď. Dnes sa tento egalitarizmus prelína s ďalšími ekologickými, feministickými, pacifistickými, antikolonialistickými, anti-západnými a „wokistickými“ naratívami. Komunizmus prestal byť teleológiou dejín a stal sa hlasom radikálneho protestu proti akémukoľvek poriadku, autorite a rozdielom, či už prírodným, alebo spoločenským.

Igor Safarevic ukázal, ako korene komunizmu siahajú až k stredovekým a protestantským herézam, ako boli katari, Bratia slobodného ducha, anabaptisti či sekty anglickej revolúcie (Socializmus ako celosvetový historický fenomén, La Casa di Matriona, Miláno 1980). Marxizmus preniesol egalitárske požiadavky týchto hnutí do politickej sféry a prezentoval sa ako „sekulárne náboženstvo“, čo je podľa autorov ako Eric Voegelin a Augusto Del Noce výrazom imanentizácie kresťanského eschatologického napätia. Dnes sme však svedkami opätovného prenesenia týchto chýb z politickej sféry do cirkevnej sféry v podobe egalitárneho „synodalizmu“, ktorý by sa, ak by sme obrátili výraz „sekulárne náboženstvo“, dal definovať ako „náboženský sekularizmus“. Už to nie je náboženské napätie, ktoré je absorbované politikou, ale politický egalitarizmus, ktorý je absorbovaný novým progresívnym náboženstvom.

Synodálna ideológia samozrejme nemá nič spoločné so starobylými a úctyhodnými cirkevnými synodami, ani s legitímnou formou spolupráce pápeža s kardinálmi a biskupmi prostredníctvom poradných orgánov, akými sú konzistóriá a synody. Synodálny proces, ktorý v roku 2019 zahájili nemeckí biskupi (Synodaler Weg) a ktorý teoreticky vypracovala ultraprogresívna teológia, treba naopak chápať ako nástroj demokratizácie Cirkvi, ktorý má premeniť jej monarchickú a hierarchickú ústavu na egalitárnu štruktúru, v ktorej pápež a cirkevná hierarchia prichádzajú o svoju moc. Táto moc sa prenáša na miestne spoločenstvá. Nová paradigma sa zakladá na predstave Cirkvi ako dobrovoľného spoločenstva veriacich (believer’s church), definovaného na základe zmluvy medzi rovnými. Podľa tohto modelu pôvodná rovnosť členov predchádza inštitúcii a legitimita vyplýva z vôle samotného spoločenského celku. Komunizmus uplatňuje túto voluntaristickú logiku na politický a ekonomický poriadok; synodalizmus ju uplatňuje na cirkevný poriadok, pričom Cirkev interpretuje skôr ako zmluvné spoločenstvo rovných než ako hierarchickú inštitúciu božského pôvodu. V synodálnom ponímaní sa cirkevná autorita nechápe ako moc, ktorá pochádza od Krista prostredníctvom nepretržitého reťazca hierarchickej postupnosti, ale ako mandát, ktorý vyplýva zo súhlasu spoločenstva veriacich, zhromaždených v trvalom a rozhodujúcom zhromaždení.

Táto egalitárska koncepcia bola ešte predtým, ako ju sformulovali protestantské sekty, implicitne obsiahnutá v tézach Marsilia z Padovy, ktoré odsúdil Ján XXII. v bule Licet iuxta doctrinam z 23. októbra 1327. Podľa téz Marsilia a Giovanniho di Janduna autorita v Cirkvi nespočíva v pápežovi, ale v spoločenstve veriacich (universitas fidelium), bez toho, aby existovala nadradenosť medzi duchovenstvom a laikmi, pretože všetci veriaci sú v podstate rovní. Proti týmto „synom Beliala“ Cirkev stanovila, že: „je heretické, mylné a v rozpore so Svätým písmom“ tvrdiť, že „všetci veriaci sú rovní v moci a duchovnej autorite“ a že „medzi kňazmi a laikmi nie je žiadny rozdiel, okrem rozdielu v ľudskom úrade“ (J.V. Lograsso, Ecclesiae et Status fontes selecti, Gregoriana, Rím 1952, s. 228-234).

Nemecká biskupská konferencia sa sama povolala, aby sa postavila na čelo „synodálnej cesty“, ktorej cieľom je rozšíriť na celosvetovú Cirkev „záväzné“ rozhodnutia ich „permanentej synody“, medzi ktoré patrí zrovnoprávnenie duchovenstva a laikov, vysvätenie žien do duchovného úradu, začlenenie homosexuálov do Cirkvi a sprístupnenie všetkých sviatostí, vrátane manželstva (Julio Loredo, José Antonio Ureta, Synodálny proces; Pandorina skrinka?, s predslovom Jeho Excelencie kardinála Raymonda Lea Burkeho, Asociácia Tradícia, Rodina a Majetok, Miláno 2023). Chyby komunistického egalitarizmu sa teda naďalej šíria po svete.

Svätá stolica už viackrát zasiahla, aby varovala nemeckých biskupov, a to už odvtedy, čo Mons. Filippo Iannone, ktorého v roku 2025 pápež Lev XIV. vymenoval za predsedu dikastéria pre biskupov, napísal ich predsedovi, kardinálovi Reinhardovi Marxovi, aby ho upozornil, že tieto kontroverzné témy „sa netýkajú Cirkvi v Nemecku, ale univerzálnej Cirkvi a až na pár výnimiek nemôžu byť predmetom diskusií alebo rozhodnutí partikulárnej Cirkvi“.

Nemeckí biskupi však opakovane ignorovali výzvy z Ríma. Ich cieľom, ako poznamenáva vatikánsky expert Nico Spuntoni v denníku „Il Giornale“ z 17. januára, sa zdá byť „vyvolať nemeckú epidémiu v celej Cirkvi“ Nájde synodálny neokomunizmus nový a radikálnejší výraz na záverečnom zasadnutí Synodaler Weg, ktoré sa bude konať v Štutgarte od 29. do 31. januára? Alebo revolučný proces nemeckých biskupov zaznamená strategický ústup? V každom prípade sa pápež Lev XIV. ocitne pred jednou z prvých rozhodujúcich otázok svojho pontifikátu.

Prof. Roberto de Mattei

 Zdroj: robertodemattei.substack.com

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!