POKÁNIE, ZADOSŤUČINENIE, VEČNOSŤ: NEPOHODLNÁ ALE JASNÁ REČ LEVA XIV. V LURDOCH

Zdroj: unsplash.org

V Lurdoch v túto nedeľu zazneli niektoré z najvýraznejších katolíckych vyhlásení počas cesty Leva XIV. do Francúzska. Pred biskupmi, chorými a približne 150 000 pútnikmi pápež hovoril o hriechu, pokání, zadosťučinení a večnom živote; obhajoval posvätnosť života proti prúdom, ktoré sa snažia prehodnotiť jeho hodnotu v kontexte choroby alebo staroby; vyzval Cirkev, aby sa nevzdala svojho hlasu vo francúzskej spoločnosti, a na záver dňa predstavil Pannu Máriu ako „novú Evu“, ktorej príhovor „nie je niečím vedľajším“ v boji proti zlu. Pre pápeža to bola plnohodnotná nedeľa v Lurdoch a zároveň deň, v ktorom sa spojilo viacero tém, ktorými sa zaoberal už od svojho príchodu do Francúzska. Obrana života, o ktorej už hovoril v Elyzejskom paláci, sa teraz objavila v kontexte chorých; obavy z nárastu počtu konverzií sa opäť premenili na výzvu k doktrinálnej formácii; a debata o francúzskej sekularizácii vyústila do priamej výzvy biskupom: Cirkev má právo evanjelizovať, vychovávať, verejne sláviť bohoslužby a preukazovať milosrdenstvo v mene Ježiša Krista.

Cirkev, ktorá nezmizne z verejného priestoru

Ráno sa začalo stretnutím Leva XIV. s francúzskymi biskupmi. Pápež uznal, že vzťahy medzi Cirkvou a republikou dosiahli po búrlivej histórii určitú rovnováhu, varoval však, že by mohli byť opäť spochybnené, ako sa to deje aj v iných častiach Západu.

Nežiadal od francúzskych katolíkov, aby sa v tejto situácii stiahli. Práve naopak. Od biskupov požadoval „odvahu, smelosť a misijnú tvorivosť“ a trval na tom, že slovo Cirkvi má plnohodnotné miesto vo verejnej diskusii, aj keď ho nikto nepočúva v otázkach, ktoré sa týkajú samotných základov civilizácie.

Lev XIV. uviedol ako príklad diskusie o konci života. Dva dni predtým varoval Emmanuela Macrona pred eutanáziou, surogátnym materstvom a genetickými manipuláciami. V Lurdoch povzbudil biskupov, aby naďalej konali a spolupracovali s tými, ktorí obhajujú rovnaké hodnoty.

Rovnakú jednoznačnosť požadoval aj v súvislosti s katolíckym vzdelávaním. Školy môžu prijímať žiakov, ktorí nezdieľajú túto vieru, a dôsledne rešpektovať ich slobodu svedomia, zdôraznil, nemôžu však kvôli tomu upustiť od výchovného projektu zameraného na Krista. V katolíckej škole, dodal, musí byť prirodzené, že existujú príležitosti na stretnutie s Ježišom Kristom a na počúvanie jeho slova.

Vrátil sa aj k tématickému nárastu krstov dospelých a mladých ľudí vo Francúzsku. Vzhľadom na pokušenie oslavovať čísla a potom nechať nových veriacich osamotených vyzval k vytváraniu živých spoločenstiev a k solídnej doktrinálnej formácii, ktorá bude schopná reagovať na pochybnosti a námietky. Bolo to nadviazanie na to, čo povedal v sobotu v Paríži, keď požadoval, aby novokrstenci dostávali biblickú, teologickú, doktrinálnu, morálnu a liturgickú formáciu.

„Obrátiť sa treba dnes – nie zajtra“

Najvýraznejší tón však posolstvo z Lúrd získalo počas svätej omše. Pred približne 150-tisíc pútnikmi zhromaždenými na lúke pri svätyni Lev XIV. nezameral kázeň na neurčitú výzvu k nádeji. Hovoril o obrátení a priamo prevzal výzvu Panny Márie svätej Bernadete: „Pokánie! Pokánie! Pokánie!“

„Obrátiť sa treba dnes – nie zajtra,“ povedal pápež. A položil otázku, ktorá nie je práve príjemná: či sa kresťania nepovažujú príliš ľahko za oslobodených od hriechu a či dostatočne konajú pokánie.

Obrátenie, vysvetlil, znamená opustiť cesty omylu a nasmerovať život k jeho pravému cieľu. Lurdy tak pripomínajú to, na čo spoločnosť sústredená na pokrok a hmotnú pohodu môže zabudnúť: ľudský život je povolaný k večnosti.

Odtiaľ vyplynula jedna z ústredných pasáží dňa. Lev XIV. sa odvolal na „súčasné prúdy, ktoré si opovážlivo trúfajú prehodnocovať hodnotu ľudského života tvárou v tvár chorobe, utrpeniu či starobe“, a postavil proti nim svedectvo bohostánku.

„Lurdy sú požehnané miesto vyznania viery v krásu a posvätnosť života,“ povedal.

Invalidné vozíky, barly, choroba a slzy tu nie sú životmi odloženými nabok, lebo stratili užitočnosť alebo sebestačnosť. Pre Leva XIV. sú práve svedectvom dôstojnosti, ktorá so slabosťou nezaniká.

Pokánie a zadosťučinenie, aj vo vnútri Cirkvi

Pápež šiel o krok ďalej. Pokánie nepredstavil iba ako cvičenie osobného zdokonaľovania, ale ako odpoveď lásky Bohu a ako zadosťučinenie: lásku, ktorou chceme „napraviť ranu jeho Srdca spôsobenú našimi hriechmi“, a lásku k tým, ktorí obrátenie odmietajú.

Ani Cirkev z tohto skúmania nevynechal. „Táto požiadavka obrátenia zaväzuje samotnú Cirkev na jej pozemskej púti. Predovšetkým ona musí mať odvahu žiť toto obrátenie,“ povedal.

Lev XIV. hovoril o „hlbokých ranách, nevernostiach a bolestných omyloch spáchaných v jej lone“ a žiadal, aby sa Cirkev pokorne postavila pod očisťujúci pohľad Pána.

Jeho slová onedlho prestali byť abstraktnými. V biskupskej rezidencii pápež prijal sedem obetí zneužívania, ktorého sa dopustili členovia kléru a Cirkvi vo Francúzsku. Boli to štyria muži a tri ženy. Lev XIV. si individuálne vypočul ich príbehy, utrpenú bolesť i ich návrhy, ako zabrániť, aby ďalší ľudia prešli tou istou skúsenosťou. Niektoré svedectvá zahŕňali aj „spoluúčasť alebo mlčanie“ tých, ktorí mohli pomôcť.

Potom ich zhromaždil a zopakoval svoj záväzok, aby sa „prežité zlo neopakovalo“. S niektorými obeťami predtým strávil chvíle v modlitbe.

„Čo je legálne, nemusí hneď znamenať aj mravné“

Medzi svätou omšou a týmto stretnutím pápež navštívil Accueil Notre-Dame. Tam, pred chorými a zdravotníckymi pracovníkmi, nadobudla obrana života, ktorú vyslovil ráno, ešte konkrétnejšiu podobu.

„Čo je legálne, nemusí hneď znamenať aj mravné,“ pripomenul Lev XIV.

Veta mierila priamo na možnosť, že zákon urobí právne dovoleným to, čo ostáva mravne neprípustné. Proti „súcitu“, ktorý nakoniec likviduje trpiaceho, pápež obhajoval medicínu zameranú na liečenie, sprevádzanie a zmierňovanie bolesti.

Preto hovoril o paliatívnej starostlivosti, výskume a sprevádzaní a zdravotníckych pracovníkov vyzval, aby boli „vášnivými služobníkmi života“. Dôstojnosť človeka nezávisí od jeho zdravia ani sebestačnosti a nie je ani k dispozícii zákonodarnej väčšine.

Tento dôraz nebol vo Francúzsku náhodný. Otázka konca života zaznievala veľkou časťou návštevy a pápež využil veľmi odlišné prostredia – Elyzejský palác, Biskupskú konferenciu a Lurdy – aby ten istý princíp vyslovil z rôznych perspektív.

Rodiny, ktoré opäť dajú kňazov a rehoľníkov

Kríza povolaní sa objavila aj pred biskupmi. Lev XIV. vyjadril znepokojenie nad poklesom kňazských a rehoľných povolaní a zvlášť nad zatváraním starobylých mníšskych spoločenstiev, ktoré po stáročia mali značný vplyv.

Odpoveď, ktorú navrhol, nebola v prvom rade organizačná. Aby sa opäť objavili kňazi, tvrdil, kňaz musí byť očakávaný, prijatý a milovaný, a jeho identita utváraná podľa Krista sa musí jasne prejavovať pred Božím ľudom.

Otázka nevyhnutne viedla k rodinám. Predošlý večer pred Massabielskou jaskyňou žiadal rodiny „veľkodušne otvorené životu“ o nové kňazské a rehoľné povolania. V nedeľu trval na tom, že viera skutočne zakorenená v domácom ohnisku je jedným z kľúčov k odpovedi na viaceré krízy Cirkvi a spoločnosti.

Mária, „nová Eva“

Keď padla noc, Lurdy sa vrátili k svojmu najznámejšiemu obrazu. Tisíce pútnikov prešli svätyňou so sviecami a modlili sa ruženec v tradičnom sviečkovom sprievode (aux flambeaux). Lev XIV. vtedy pripomenul žiadosť Panny Márie svätej Bernadete: „Nech sem prichádzajú v sprievode.“

Jeho záverečný príhovor sa neobmedzil na nábožné povzbudenie. Pápež hovoril o Nepoškvrnenom počatí a predstavil Máriu ako „novú Evu“, uchránenú od dedičného hriechu pre zásluhy Kristovho utrpenia a zmŕtvychvstania. V nej, vysvetlil, sa nanovo začínajú dejiny vykúpeného ľudstva.

Z tohto tvrdenia vyvodil dôsledok pre kresťanský život: podpora a príhovor Panny Márie „nie sú niečím vedľajším“ pre toho, kto chce prijať milosť Vykúpenia a bojovať proti zlu.

Napokon Lev XIV. siahol po starobylom obraze Hviezdy morskej (Stella maris). Mária, Hviezda morská, vedie kresťana, keď ho búrky ohrozujú vychýlením z cesty. A týmto obrazom zakončil nedeľu v Lurdoch, ktorá sa začala rozhovorom s biskupmi o mieste Cirkvi v sekularizovanom Francúzsku a skončila sa pri sviecach a pútnikoch pohľadom na realitu, ktorú pápež pripomínal celý deň: ľudský život nekončí blahobytom, chorobou ani smrťou, ale je povolaný k večnosti.

Luigi Casalini

Zdroj: blog.messainlatino.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!