CIRKEV, KTORÁ NAČÚVA, ALE NEPOČUJE

Zdroj: pixabay.com

„Synodálna Cirkev“ – takzvaná „načúvajúca Cirkev“ – ignoruje hlasy, ktoré nelichotia jej liberálnemu programu.

Jedným z módnych slov, ktoré v súčasnosti dominujú v Katolíckej cirkvi, je „načúvanie“. V synodálnej Cirkvi sú biskupi a duchovní vyzývaní, aby venovali osobitnú pozornosť tomu, čo veriaci hovoria o všetkých aktuálnych pálčivých otázkach. Týmto spôsobom budú údajne lepšie pripravení rozoznať, ktorým smerom „duch“ chce, aby sa Cirkev uberala.

Zdá sa však, že „duch“ sa k niektorým kľúčovým otázkam v dnešnej Amerike nechce jasne vyjadriť. Zdá sa, že laici nedokážu kričať dostatočne hlasno na to, aby preniklo k ušiam duchovných, ktorí sú pevne rozhodnutí nepočuť.

Problém nelegálneho masového prisťahovalectva

Nikde nie je tento rozpor medzi cirkevnou hierarchiou a veriacimi zreteľnejší ako v otázke americkej nelegálnej masovej prisťahovalectva.

Na jednej strane sa väčšina biskupov zhodne vyslovuje v prospech tejto asymetrickej invázie do Ameriky a hrubého porušenia jej suverenity. Týmto konaním vnucujú veriacim svoj mylný postoj spôsobom, ktorý je v úplnom rozpore so synodálnym duchom.

Značná väčšina katolíckych veriacich je proti nelegálnemu masovému prisťahovalectvu a požaduje primerané obmedzenia. Márne volajú, aby ich niekto vypočul, no pastieri ich naďalej ignorujú. Zdá sa, že „načúvajúca Cirkev“ – opäť vo veľmi nesynodálnom duchu – počúva len to, čo chce počuť, a svoju ľavicovú agendu poslušne pripisuje „duchu“ ako prostriedok na jej legitimizáciu.

V Cirkvi sa tak vytvára hlboká priepasť, pričom biskupi tvrdohlavo odmietajú počúvať kohokoľvek, kto netlieska ich názorom na túto dôležitú časť oficiálnej politiky USA.

Stavanie múrov, nie mostov

Výsledkom je situácia, v ktorej sa stretávajú dva pohľady. Ľavicovo orientovaní katolícki biskupi a duchovní sa v teoretickej rovine pridržiavajú abstraktného pohľadu na prisťahovalcov. Už len tým, že je človekom, je každý prisťahovalec považovaný za hodného akejkoľvek podpory či pomoci, a to aj v prípade, že do krajiny vstúpil nelegálne. Namiesto toho, aby bol nelegálny prisťahovalec vnímaný ako zločinec, ktorý neoprávnene vstúpil na cudzie územie, stáva sa z neho trpiaca, utláčaná obeť, ktorá dokonale zapadá do teológie oslobodenia, teda do „evanjelia podľa Marxa“. Žiaden iný faktor sa nepovažuje za dostatočný na to, aby tento pohľad zmenil. Hranice musia vpustiť „všetkých, všetkých, všetkých“, bez ohľadu na dôsledky.

Napospas sú ponechaní katolícki občania, ktorí čelia konkrétnym dôsledkom ľahkomyseľnej liberálnej imigračnej politiky, ktorá narúša pokoj v ich komunitách a pôsobí proti spoločnému dobru. Na ich pohľade nie je nič abstraktné. Hoci sú občanmi tejto krajiny, musia znášať utrpenie. Takýto masívny prílev nelegálnych prisťahovalcov preťažuje infraštruktúru komunít a kapacity súdnictva. Niekedy medzi nimi figurujú aj kriminálne živly. Takáto ľavicová politika, ktorá ničí národ, môže do krajiny priviesť aj množstvo radikálnych islamistov, komunistov a mnohých ďalších, ktorí sú ideologicky nepriateľsky naladení voči Cirkvi a Amerike.

Debata ako zbraň

Nie je prekvapením, že katolíci v kostolných laviciach čoraz viac uprednostňuju „zdravý rozum“ a v otázke nelegálneho prisťahovalectva sa posúvajú doprava. Mediálne správy potvrdzujú, že napríklad 50 percent katolíkov podporuje stavbu hraničného múru, zatiaľ čo len 27 percent je proti. Konferencia katolíckych biskupov USA (USCCB) však názor väčšiny ignorovala a v rokoch 2017, 2019 a opäť v roku 2023 vydala vyhlásenia proti výstavbe hraničného múru.

Toto jasné rozdelenie medzi biskupmi a laikmi v otázke nelegálneho prisťahovalectva potvrdzujú aj ďalšie štatistiky.

Katolícka ľavica tvrdí, že katolícki konzervatívci ignorujú cirkevné učenie v tejto veci a tým spochybňujú cirkevnú autoritu.

Nesprávne prirovnania

Massimo Faggioli dokonca prirovnal dnešné nelegálne masové prisťahovalectvo k antikoncepcii po vydaní encykliky Humanae vitae. Keď bola táto pápežská encyklika v roku 1968 zverejnená, niektorí laici sa vzbúrili proti morálnemu učeniu Cirkvi, podľa ktorého je antikoncepcia „vnútorne zlá“, a podľa Faggioliho sa dostali do „neformálnej schizmy“. Bolo to skutočne veľmi neformálne, keďže – tak vtedy, ako aj dnes – biskupi zriedka využívajú nedeľné kázne na to, aby veriacim v laviciach pripomenuli jednoznačné odsúdenie antikoncepcie zo strany Cirkvi.

Konzervatívni katolíci musia toto porovnanie odmietnuť. Cirkevné učenie o antikoncepcii predstavuje stanovisko morálnej náuky, ktoré sa nikdy nemôže zmeniť. Odpor voči masovému nelegálnemu prisťahovalectvu však nie je „vnútorne zlý“. Spôsob, akým sa má riešiť masové nelegálne prisťahovalectvo, si vyžaduje rozvážny úsudok. To dáva katolíckym veriacim – či už sú vo vláde, alebo mimo nej – právo postaviť sa proti nesprávnym politickým opatreniam, ktoré umožňujú masové nelegálne prisťahovalectvo. Toto právo sa stáva povinnosťou, keď takéto opatrenia ohrozujú spoločné dobro a spásu duší.

Dr. Faggioli tiež zarputilo spája týchto konzervatívnych katolíkov s postliberálnymi mysliteľmi, hoci je zrejmé, že väčšina z nich nemá ani potuchy o tom, čo si títo intelektuáli myslia.

Uplatnenie zdravého rozumu

Táto diskusia je z veľkej časti zle vymedzená ako súboj medzi masovým nelegálnym prisťahovalectvom a masovým deportovaním.

Existuje správny spôsob, ako riešiť otázku nelegálnych prisťahovalcov, ktorý rešpektuje lásku, s akou by sa k nim malo pristupovať, aj rozumné potreby a práva miestnych komunít.

Cirkev má na tieto problémy odpovede, a to bez toho, aby sa uchyľovala k naratívom teológie oslobodenia, založeným na triednom boji. Kľúčom je odstrániť ľavicový humbuk a propagandu, ktoré túto otázku obklopujú, a pristupovať k nej z pohľadu cností, akými sú spravodlivosť a láska – nie cez skreslenú ľavicovú optiku hnevu a revolúcie.

Učenie svätého Tomáša

Svätý Tomáš Akvinský teda jasne učí, že pri prisťahovalectve je potrebné mať na zreteli dve veci: jednotu národa a spoločné dobro. Blaho občanov je na prvom mieste, keďže práve oni riadia a financujú verejný poriadok. Stav, v ktorom je spoločnosť zavalená neusporiadaným prisťahovalectvom, nemožno z hľadiska spravodlivosti nikdy prijať.

Ak už k prisťahovalectvu dochádza, malo by mať za cieľ asimiláciu, nie segregáciu, a v žiadnom prípade nie „štát v štáte“. Prisťahovalec by nemal hľadať len výhody, ale aj povinnosti, ktoré so sebou prináša plnohodnotné začlenenie sa do národného spoločenstva. Získaním občianstva sa človek z dlhodobého hľadiska stáva súčasťou širokej rodiny, nie akcionárom akciovej spoločnosti, ktorý sleduje iba vlastné krátkodobé záujmy.

Primerané prisťahovalectvo bolo pre spoločnosť vždy zdravým javom, keďže vnáša do spoločenského organizmu nový život a nové kvality. Keď však stratí túto primeranosť a podkopáva účel štátu, ohrozuje blaho národa.

Vysvetlenie pocitu nepokoja

To vysvetľuje, prečo toľko Američanov pociťuje nepokoj spôsobený masovým, neprimeraným a nelegálnym prisťahovalectvom. Ľavicová imigračná politika umelo vytvára situáciu, ktorá ničí spoločné body jednoty a preťažuje schopnosť spoločnosti organicky začleňovať nové prvky do jednotnej kultúry. Takáto politika môže dokonca predstavovať samovražedné privítanie pre tých, ktorí nenávidia národ a usilujú sa o jeho zničenie. Spoločné dobro je pri tom ignorované.

Keď k tomu dôjde, bolo by dobré „načúvať“ múdrym radám svätého Tomáša Akvinského a biblickým zásadám. Národ musí voči všetkým, vrátane cudzincov, preukazovať spravodlivosť a lásku, predovšetkým však musí chrániť spoločné dobro a svoju jednotu, bez ktorých žiadna krajina nemôže dlho prežiť. Nemal by prepožičať sluch vrtkavým „duchom“, ktorí vyvolávajú rozdelenie a zle koncipované diskusie.

John Horvat II.

Zdroj: crisismagazine.com

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!