AUGUSTO PINOCHET V ZRKADLE DEJÍN

Zatknutie a následné odvolanie venezuelského diktátora Nicolása Madura Trumpovou administratívou 3. januára 2026 možno posudzovať z viacerých hľadísk. Medzi mnohými pohľadmi, ktoré sa objavili v médiách a politických komentároch, bol aj ten, ktorý túto operáciu zasadzoval do kontextu neustálych zásahov vlády Spojených štátov do diania v Južnej Amerike v priebehu posledného storočia. 

Je to napríklad prípad historickej rekonštrukcie, ktorú ponúka neoficiálny denník Svätej stolice L’Osservatore Romano, ktorý v rámci „histórie zasahovania Spojených štátov do Južnej Ameriky“ spomenul aj prípad „Allendeho z Čile“. Týmto spôsobom v opise vojenského prevratu z 11. septembra 1973, ktorý ukončil režim Salvadora Allendeho (1908-1973), uviedol výroky doslovne prevzaté z vtedajšej sociálno-komunistickej propagandy, ako napríklad ten, že „demokraticky zvolený socialistický prezident Salvador Allende bol zvrhnutý štátnym prevratom podporovaným CIA a následne zavraždený“ (porov. Roberto Paglialonga, Gli Stati Uniti e il Sud America. Un secolo di ingerenze, v L’Osservatore Romano, 5. január 2026, s. 4).

V roku 1970 vyhrala voľby v Čile koalícia krajne ľavicových strán, ktorá zahŕňala socialistickú stranu pod vedením Allendeho, čilskú komunistickú stranu a revolučné hnutie MIR, ktoré sa inšpirovalo myšlienkami argentínskeho partizána Ernesta Che Guevaru, jedného z najväčších podporovateľov režimu Fidela Castra. Tento bol neskôr vyhnaný z Kuby a zomrel v Bolívii, kam odišiel preto, aby viedol ozbrojené povstanie proti vláde tejto krajiny. Hneď po zvolení za predsedu vlády Allende začal realizovať reformy sľúbené vo volebnej kampani, znárodnil ťažbu medi a dusičnanov, skonfiškoval veľké pozemky a začal realizovať „poľnohospodársku reformu“ založenú na vyvlastňovaní, ktorá bola tak radikálna a nejasná, že vyvolala nesúhlas samotných odborníkov poverených jej prípravou. Výsledkom týchto opatrení bolo, že inflácia v roku 1972 vyskočila na 150 % na ročnej báze a z obchodov zmizli aj potraviny potrebné na každodenný život. Začali sa množiť štrajky, násilné demonštrácie v uliciach a represie voči akémukoľvek druhu politickej opozície.

Prezident Allende, hoci bol demokraticky zvolený v roku 1970, počas nasledujúcich troch rokov svojej vlády doviedol infláciu k trojciferným číslam, vytvoril dlhé rady v potravinových obchodoch, spôsobil nedostatok základných potrieb, útek odborníkov, znárodnenie pôdy a priemyslu, čo viedlo k zrúteniu ekonomiky a exponenciálnemu rastu marxistických polovojenských skupín, ktoré sa svojím počtom a výzbrojou vyrovnali oficiálnej armáde. Allende potom na medzinárodnej úrovni začal politiku explicitného spojenectva s Castrovou Kubou, ako aj s ostatnými socialistickými krajinami v sovietskom orbite, ktoré boli v tom čase antagonistické voči „západnému bloku“. Zoznam obetí, ktoré si vyžiadali udalosti v Čile po páde Allendeho a nástupe diktatúry generála Augusta Pinocheta (1915-2006), je naozaj veľmi dlhý, ale zároveň treba pripomenúť, že mnohí z desaparecidos boli nažive a objavili sa dvadsať rokov po prevrate v kubánskych uniformách v Angole, v známych výcvikových táboroch zriadených na žiadosť ZSSR. 

Okrem toho v auguste 1973, niekoľko dní pred Pinochetovým prevratom, práve Congreso Nacional odsúdil chaos a systematické používanie svojvoľného zatýkania a mučenia zo strany Allendeho vlády, čím dostal demokraticky zvoleného predsedu vlády do menšiny a vyvolal zásah armády. 

Napriek tomu je Allende už viac ako pol storočia oslavovaný ako prvý (a jediný) prípad, keď sa sociálno-komunistická koalícia dostala k moci „legálnym spôsobom“. To isté by sa však dalo povedať aj o nástupe Adolfa Hitlera v Nemecku. Aj Führer bol totiž v roku 1933 demokraticky zvolený, ale čoskoro sa v dôsledku totalitného výkonu svojej vlády, ktorá sa rýchlo premenila na režim, stal nelegitímnym a tyranským diktátorom.

Pinochet, na rozdiel od Allendeho, sa naďalej nekriticky prezentuje ako záporná postava, hoci vládol so súhlasom čilského ľudu, ktorý mu pripisoval zásluhu za oslobodenie od útrap a násilia páchaného predchádzajúcim marxistickým režimom. Diktátor, ktorý, opakujeme, po dosiahnutí politickej stabilizácie a ekonomicko-finančnej obnovy Čile dobrovoľne odovzdal moc demokratickým stranám, tým istým, ktoré ho v roku 1973 odvolali, a zároveň umožnil výrazné obmedzenie úlohy armády v politickom a inštitucionálnom živote. 

Pinochetovi sa okrem iného pripisuje prijatie novej ústavy v roku 1980, ktorá v článku 19 zaviedla základný princíp ochrany života počatého dieťaťa („toho, kto sa ešte nenarodil“), čo umožnilo zavedenie úplného zákazu potratov v roku 1989, ktorý bol v Čile zrušený až dlho po skončení vojenskej diktatúry (2017).

Podľa sovietskej propagandy zo sedemdesiatych rokov, ktorú neskôr prevzali sociálno-komunistické strany a rôzne protieurópske publikácie, „Allendeho zabili Pinochetovi vojaci“ a následná vojenská represia „si vyžiadala približne 30-tisíc obetí“.

Vzhľadom na to, že Čile bolo až do roku 1970 najstabilnejšou krajinou Latinskej Ameriky, existuje viacero historických a politických dôvodov, ktoré robia uvedené tvrdenia problematickými a preto nie je vhodné ich publikovať. 

Predovšetkým to, že čilská armáda pred nástupom Allendeho nemala prax ani mentalitu „pučistov“, t. j. zasahovať do civilných záležitostí, keďže demokratický režim v krajine sa aspoň od roku 1952 osvedčil.

Keď sa Allende dostal k moci, aby si zaistil lojalitu aspoň časti ozbrojených síl, prijal do vlády niektorých z najvplyvnejších generálov, čo však pobúrilo revolučné hnutie spriaznené s MIR, ktoré v reakcii na to obsadilo niektoré štvrte hlavného mesta Santiago a bez súhlasu vlády začalo bez akýchkoľvek pravidiel rozdeľovať pôdu roľníkom. 

Ako druhú úvahu treba pripomenúť, že na začiatku roku 1973 sa Allende rozhodol znárodniť verejné školstvo a zaviedol školské programy, ktoré priamo urážali náboženské svedomie veľkej časti občanov. Do tej doby sa čilský klérus, ovplyvnený širokou vlnou podpory reforiem a v neposlednom rade teológiou oslobodenia, ktorá sa inšpirovala Druhým vatikánskym koncilom, nestaval proti Allendeho režimu. Keď však videl, že krajina upadla do chaosu a bola spochybnená jej samotná existencia, čilská cirkev prešla do opozície a odporu voči vláde.

Tretia úvaha: v apríli 1973, keď pracovníci najväčšej medennej bane v Čile (El Teniente) vyhlásili štrajk, Allende nezodpovedne reagoval vyhlásením výnimočného stavu. Vtedy sa parlament rozhodol obžalovať niektorých ministrov a nariadil Allendemu, aby dodržiaval ústavu. Nasledovala okupácia niektorých verejných budov členmi MIR, ktorí otvorene vyzývali políciu a hrozili, že sa táto polovojenská skupina stane „národnou gardou“. Jednotka armády pod velením Pinocheta bola preto nútená zaútočiť na prezidentský palác, kde sa nachádzal Allende, ktorý sa cítil odsúdený na smrť a úplne izolovaný (inflácia v septembri dosiahla 300 %). Allende nebol zabitý Pinochetovými vojakmi, ako uvádza Osservatore Romano, ale rozhodol sa spáchať samovraždu.

Na záver, po šestnástich rokoch vojenského režimu, by mal byť hlavný pôvodca pádu Allendeho vlády, generál Pinochet, pripomínaný ako jediný príklad diktátora, ktorý v dvadsiatom storočí dobrovoľne prenechal miesto demokracii. Stálo by preto za to, po toľkých rokoch od pádu Berlínskeho múru, vyvinúť úsilie „historicky zasadiť“ ideologický boj studenej vojny, umožniť minulosti Čile skutočne pominúť a zároveň uznať, že vojenská junta bojovala proti komunizmu a bránila – so všetkými obmedzeniami a zločinmi, ku ktorým napriek tomu došlo – slobodu a jednotu Západu.

„Národné referendum“, ktoré v Čile 5. októbra 1988 vypísal vojenský režim v súlade s prechodnými ustanoveniami ústavy z roku 1980, sa konalo s cieľom zistiť, či si ľud želá udeliť Pinochetovi ďalšie osemročné funkčné obdobie ako prezidentovi republiky.

Vyhralo „nie“, čo viedlo k vypísaniu spoločných demokratických volieb prezidenta republiky a parlamentu v decembri 1989, čo znamenalo koniec diktatúry. 

Od tej doby Chile žije podľa pravidiel a inštitucionálneho života usporiadanej demokracie. Dodnes je táto krajina považovaná za maják konkurencieschopnej demokracie a stability v celej Latinskej Amerike. Podľa niektorých komentátorov víťazstvo konzervatívca José Antonia Kasta v posledných prezidentských voľbách v roku 2025 by malo byť začiatkom procesu „očistenia pamäti“ a vyrovnania sa s diktatúrou Pinocheta, ktorý by tak dostal zadostiučinenie, keďže v roku 2004 bol po druhýkrát umiestnený do domáceho väzenia na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktorý ho súdil za vojenské a daňové zločiny (prepustený bol v januári 2006, niekoľko mesiacov pred smrťou).

Giuseppe Brienza

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!