ČLOVEK - NÁHODA EVOLÚCIE ALEBO BOŽIE STVORENIE?

Často sa stáva, že s priateľmi alebo príbuznými diskutujeme o pôvode sveta a človeka. Predstava, že človek je výsledkom náhodnej evolúcie, v rozpore s biblickým príbehom o stvorení Adama a Evy, sa bežne považuje za samozrejmosť. Pri bližšom pohľade však zistíme, že táto istota nie je až taká jednoznačná. V tomto zmysle je kniha kardinála Ernesta Ruffiniho (1888-1967) s názvom Teória evolúcie podľa vedy a viery (Centro Librario Sodalitium, Verrua Savoia 2023) významným prínosom pre tých, ktorí úprimne hľadajú pravdu o tejto téme.

Prvá časť knihy je venovaná pôvodu živých bytostí.

Prvá kapitola tejto časti obsahuje historický prehľad teórie evolúcie, počnúc gréckymi a latinskými mysliteľmi, cez Karla Linného (1707-1778), zástancu nemennosti druhov, až po prvých prírodovedcov, ako bol Georges-Louis Leclerc (1707-1788), ktorý hlboko ovplyvnil Erasma Darwina (1731-1802), starého otca Charlesa, Étienna Geoffroya Saint-Hilaireho (1772-1844) a Jean-Baptista de Lamarcka (1744-1829). Lamarck a Haeckel (1834-1919) predstavujú vrchol transformistického evolucionizmu, ktorý popiera tvorivé pôsobenie Boha. V tejto kapitole sa poukazuje na to, ako Charles Darwin (1809-1882), hoci v mladosti nikdy neuvažoval o evolúcii, vyvinul svoju teóriu na základe pozorovaní na Galapágoch a čítania Malthusa (1766-1834). Je však zaujímavé poznamenať, že vo svojej knihe O pôvode druhov sa na rozdiel od Huxleyho a Haeckela nikdy nedostal k téme pôvodu človeka.

V druhej kapitole Ruffini skúma a vyvracia hlavné dôkazy uvádzané na podporu evolúcie, pričom sa opiera o paleontológiu, embryológiu, porovnávaciu anatómiu a fyziológiu, biogeografiu, parazitológiu a genetiku. Vo všetkých týchto oblastiach sa ukazuje nemožnosť dokázať transformáciu jedného druhu na úplne iný druh.

V tretej kapitole autor vysvetľuje, že ani experimentálna genetika nikdy nenašla kľúč, ktorý by vysvetlil mechanizmus evolúcie (proces a príčiny). Lamarckova teória je považovaná za nedostatočnú, pretože nadobudnuté zmeny sa nededia. Podobne ani Darwinova teória „boja o život” nerieši tento problém, pretože „selekcia má iba schopnosť izolovať genotyp, ale nemá schopnosť vytvoriť niečo nové“. Aj teória mutácií zostáva obmedzená na „mikroevolúciu“, „t. j. na vznik nových rás a nanajvýš niekoľkých systematických druhov, ale nie viac. Mucha s mutáciami zostáva vždy muchou: úspešná mutácia mnohých génov, z ktorej by mohol vzniknúť nový poriadok, nový organizačný plán, je mimo súčasných možností genetiky“.

V štvrtej kapitole kardinál Ruffini načrtáva rôzne evolučné myšlienkové prúdy a posudzuje ich vo svetle učenia Cirkvi. Konkrétne rozlišuje medzi (a) materialistickým evolucionizmom, podľa ktorého „celý vesmír je výsledkom prirodzeného vývoja večnej hmoty a jeho osudom je neustály vývoj“, reprezentovaným Haeckelom; (b) absolútnym evolucionizmom, podľa ktorého Boh stvoril energetickú hmotu, schopnú vyvíjať sa a postupne vytvárať rôzne anorganické aj organické bytosti bez jeho zásahu; (c) biologickým evolucionizmom, obmedzeným na rôzne druhy, podľa ktorého všetky živé bytosti pochádzajú evolúciou z jedného alebo malého počtu elementárnych organizmov stvorených Bohom, ktorý reprezentuje Darwin; (d) umiernený evolucionizmus, podľa ktorého Boh stvoril určitý počet základných druhov, z ktorých sa organickou evolúciou vyvinuli všetky druhy okrem ľudského. Tento je podporovaný viacerými katolíkmi, medzi nimi aj otcom Agostinom Gemellim; (e) veľmi úzky evolucionizmus, podľa ktorého všetky druhy stvoril Boh a v rámci týchto druhov dochádza k diferenciáciám, označovaným ako variácie.

Na základe analýzy evolučných teórií kardinál Ruffini dochádza k záveru, že „vnútrodruhová variabilita je istá: nemožno poprieť vznik nových rás mutáciou a nových systematických druhov mutáciou a zároveň selekciou […]. Náboženstvo nie je vôbec zlučiteľné s materialistickým evolucionizmom, ale – ak pripustíme stvorenie všetkých vecí Bohom – nemá samo o sebe čo namietať proti rôznym teóriám, ktoré patria do oblasti, ktorú Všemohúci ponechal na ľudské skúmanie a diskusiu“.

Po tom, čo v piatej kapitole preskúmal rôzne interpretácie Hexameronu, Ruffini prechádza v druhej časti knihy k pôvodu človeka. Predstavuje tri hypotézy: človek ako konečný výsledok evolúcie hmoty; človek odvodený od zvierat v tele, ale nie v duši; človek ako bytosť odlišná ako v tele, tak aj v duši. Pre materialistov, ktorí nepovažujú človeka za duchovnú bytosť, platí prvá hypotéza. Tento postoj však jasne vyvracia doktrína Cirkvi, ktorú kardinál vysvetľuje v nasledujúcich kapitolách, vychádzajúc (a) z existencie ľudskej duše, stvorenej ex nihilo Bohom, a (b) z jedinečnosti ľudského druhu, ktorý pochádza z jedného páru. Konkrétne, tvrdenie evolucionistov, že človek (racionálny) pochádza zo zvierat (iracionálnych), nemožno dokázať a dokonca aj paleontológia „ponúka pozitívne údaje v prospech racionality najstaršieho človeka, ktorého dnes poznáme”.

Niektorí, ktorí chceli zosúladiť katolícku vieru a evolúciu pôvodu človeka, rozlišujú v človeku dve základné časti, pričom telo je výsledkom dlhej evolúcie, zatiaľ čo duša pochádza priamo od Boha. Na podporu nezlučiteľnosti takejto tézy s doktrínou Ruffini cituje dekrét Provinciálneho koncilu v Kolíne z roku 1860, schválený Svätou stolicou: „Predkovia boli stvorení priamo Bohom (Gn 2, 7). Vyhlasujeme teda za úplne protirečiace Svätému písmu a viere tvrdenie tých, ktorí sa odvažujú tvrdiť, že človek, pokiaľ ide o telo, pochádza zo spontánnej transformácie nedokonalého stvorenia, ktoré sa neustále zdokonaľovalo, až dosiahlo súčasnú ľudskú podobu“ (časť I, kap. 14). 

Vychádzajúc z postoja cirkevnej autority k historickému charakteru prvých troch kapitol knihy Genesis, Ruffini poukazuje na paradox tých, ktorí sa snažia zosúladiť evolucionizmus a katolícku vieru tým, že pripúšťajú, že Boh stvoril dušu človeka, ale jeho telo vytvoril zo zvieraťa. Aby zostala verná doktríne Cirkvi, táto pozícia je nútená uznať osobitný a bezprostredný božský zásah, ktorý je potrebný na to, aby sa telo zvieraťa stalo vhodným pre rozumovú dušu. Avšak práve tento nadprirodzený zásah popiera základný predpoklad evolucionizmu, a to vývoj výlučne podľa prírodných zákonov. Tak v snahe zosúladiť vieru a evolúciu nakoniec popierame evolucionizmus a vzdialime sa od katolíckej tradície, ktorá učí o priamom stvorení človeka.

Ruffini sám nalieha: „Naozaj nevidíme, ako by sa takýto názor mohol zhodovať s biblickým svedectvom, s výslovným učením otcov a teológov, so spoločným cítením veriacich, keďže nie je podložený rozumom a skutočnou vedou“. Posledné kapitoly sú preto venované dokázaniu neudržateľnosti tejto tézy z biblického, patristického, teologického a filozofického hľadiska a objasneniu vzťahu medzi vekom človeka navrhovaným vedou a biblickým príbehom.

Kniha je v konečnom dôsledku odporúčanou literatúrou pre tých, ktorí sa chcú bez ideologických predsudkov zaoberať touto veľmi dôležitou otázkou.

Fabio Fuiano

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!