RIMANIA, BARBARI A TRETÍ HRÁČ

Počas dlhého úpadku Rímskej ríše rímske légie bránili hranice pred barbarmi. Vďaka svojim organizačným a vojenským schopnostiam sa im podarilo udržať ich na uzde.

S úpadkom Ríma sa však udržiavanie kontroly stávalo čoraz ťažším. Občania už nechceli bojovať, radšej sa oddávali hodovaniu. Rímski úradníci často uzatvárali spojenectvá s okolitými barbarskými kmeňmi, aby bojovali proti agresívnejším hordám, ktoré ohrozovali ríšu.

V určitom momente Rimania otvorili svoje hranice a postavili mosty cez Dunaj. Pozvali najpriateľskejšie kmene barbarov dovnútra, aby im pomohli brániť ríšu. Ale barbari, ako to už býva, neboli na takú úlohu spoľahliví. Ako Rimania neskôr zistili, takéto dohody nemávajú dobrý koniec.

Voľná analógia

Nick Fuentes, vodca fenoménu Groyper, vidí konzervatívne hnutie v situácii, ktorá je voľne analogická s tou rímskou. To znamená, že ide o nedisciplinovaný dav, ktorý sa chce pripojiť k uvedenému hnutiu.

Konzervatívci „starého typu“ správne veria v obranu hodnôt, ktoré sú dôležité pre náboženstvo, rodinu a vlasť. Uznávajú existenciu morálneho zákona. Títo konzervatívci však trpia korozívnym úpadkom spoločnosti, ktorý stále viac oslabuje ich rady. Bez urážky, ale týchto konzervatívcov by sme mohli prirovnať k starým Rimanom, ktorí zápasili o prežitie.

Na druhej strane je tu táto zmätená masa nových konzervatívcov, ktorí majú málo spoločného a žiadny jasný cieľ. Spájajú sa okolo predstáv o identite ako prostriedku prežitia. Nemôžu sa zaoberať morálnymi nuansami. Iní na nich útočia a oni musia reagovať. Sú ochotní uzatvárať spojenectvá, porušovať pravidlá a používať surové metódy. Bez urážky, ale týchto konzervatívcov by sme mohli prirovnať k tým priateľskejším barbarom. Niektorí groyperi by túto nálepku dokonca radi prijali.

Konzervatívci aj groyperi, teda Rimania aj barbari, sa zhodujú v tom, že čelia spoločnej hrozbe, ktorú predstavujú radikáli z ľavice, ktorí útočia na celú spoločnosť. Aktivisti z ľavice sa totiž snažia presadiť agendu woke, ktorá všetko vymazáva bez ohľadu na okolnosti. Woke ľavicu možno porovnať s nepriateľskými hordami, ktoré útočili na impérium zvonku. Ak im dovolíme vyhrať, zničia Ameriku.

Existenciálna otázka v kontexte spoločných potrieb

Veľkou otázkou je, ako bojovať proti tejto hrozbe ľavice s množstvom zmätených ľudí, ktorí sú k dispozícii. S takouto pestrosťou príslušníkov konzervatívneho hnutia sa toto hnutie ocitá pred existenčnou otázkou, čo to vlastne znamená byť konzervatívcom. Vzhľadom na to, že súčasný poriadok sa rúca, táto otázka nadobúda naliehavý charakter. Pokušením je obrátiť sa na kohokoľvek, kto je ochotný brániť túto vec.

V skutočnosti je v tejto chvíli kľúčovou otázkou: pustíme barbarov dnu? Nie je to ľahká otázka, na ktorú by sa dalo odpovedať, pretože niektorí barbari už sú vnútri. Na druhej strane, každá časť konzervatívneho hnutia má niečo, čo druhá časť potrebuje, a každá má aj niečo, čo druhá časť nemôže akceptovať.

Obe skupiny však majú spoločné potreby. Rímski konzervatívci majú poriadok, aj keď v rámci dekadentnej spoločnosti. Je to sterilný a sekulárny poriadok, ktorý je výsledkom niektorých liberálnych doktrín. Určitý poriadok však treba brániť, pretože alternatíva je neprijateľná.

„Poriadok je prvou potrebou duše,“ napísal Russell Kirk. „Bez poriadku nemôžeme byť slobodní,“ pokračoval Kirk. „Sloboda, spravodlivosť, zákon alebo cnosť sú všetky nesmierne dôležité, ale poriadok je prvou a najzákladnejšou potrebou.“

Vzdanie sa poriadku v mene politickej účelovosti je kontraproduktívne a nebezpečné. Vonkajšie múry musia byť zachované.

Na druhej strane, konzervatívni barbari, najmä stúpenci z radov bežných ľudí, majú bojovného ducha a energiu, ktoré by mohli byť, ak by boli správne nasmerované, účinné proti chaotickým a agresívnym hordám.

Odlišnosti a podobnosti

Existuje aj mnoho vecí, ktoré odlišujú tieto dva národy. Rimania majú tendenciu držať sa svojho sterilného poriadku, zatiaľ čo barbari ho chcú zničiť. Rimania uctievajú umierajúce božstvá (ako materializmus a individualizmus) a nedokážu sa dobre zosúladiť s viac kmeňovými a barbarskými bohmi (ako nacionalizmus, falošný mysticizmus alebo anarchizmus).

Navyše Rimania považujú barbarské zvyky a viery (ako rasizmus, anarchia, nemravnosť, vulgárnosť atď.) za neprijateľné. Barbari odsudzujú rímsky imperializmus, samoľúbosť a etiketu ako tabu, ktoré treba zničiť.

Situáciu komplikuje prekrývanie sa týchto dvoch skupín, čo často sťažuje ich oddelenie. Konzervatívne hnutie sa tak ocitá v slepej uličke, keďže sa musí rozhodnúť, či je vhodné prijať (ďalších) barbarov. Odtiaľ pramení búrlivá kontroverzia.

Východisko: vstup ďalšieho hráča

Jednoduchá odpoveď na túto otázku je nie. Zmiešať tieto dve veci a predstierať, že sú jedno a to isté, je istý recept na katastrofu. Barbari nie sú tímoví hráči. Akýkoľvek pokus o umelé zjednotenie môže vyústiť do brutálnej politiky moci. Pád do chaosu bude vždy favorizovať barbarov.

Obaja môžu a musia naďalej tvrdo bojovať proti spoločnému nepriateľovi, chaotickému davu. Nemajú však rovnaké ciele a to je potrebné vyjasniť. Ak totiž chceme nájsť riešenie, musí presahovať kategórie Rimanov a barbarov. Musí apelovať na niečo, čo v politickej diskusii chýba a čo môže slúžiť ako spojovací bod.

Obe strany majú spoločného viac ako len spoločného nepriateľa. S rozpádom súčasného poriadku trpia významné sektory oboch strán dusivou duchovnou prázdnotou a hľadajú zmysel, ktorý presahuje osobné záujmy a uspokojenie. Spája ich nespokojnosť, ktorú často zakrýva zhon moderného života. Táto prázdnota vyvoláva depresiu, smútok a beznádej, ktoré postihujú všetky zainteresované skupiny. Presahuje politické a ekonomické systémy.

Potrebujeme niečo tak silné, čo by mohlo vyplniť túto medzeru a znegovať kategórie týchto dvoch skupín. Potrebujeme nový rámec, do ktorého by sme mohli začleniť skutočnú transformáciu, ktorú Amerika potrebuje, a nie len náplasť, ktorá udrží veci tak, ako sú.

Vráťme sa k rímskej analógii a pripomeňme si, že s rozpadom ríše sa objavil ďalší hráč. V čase úpadku civilizácie tento vtedy politicky bezvýznamný hráč vniesol do demoralizovaných Rimanov novú energiu a skrotil srdcia barbarov, bez toho aby im odobral ich dynamiku. Na troskách upadajúceho impéria tento hráč zjednotil dve časti, Rimanov a barbarov, a vybudoval slávnu civilizáciu.

Samozrejme, hráčom, ktorý vtedy vstúpil do hry, je Boh prostredníctvom svojej Cirkvi, ktorý realizoval to, čo by si nikto s takými obmedzenými zdrojmi nedokázal predstaviť.

Niečo sa deje

Táto duchovná premena, ktorá prekonáva ideológie, je to, čo dnes potrebujeme. Je to tak odvážny návrh, že prekvapuje a dokonca desí skeptický a cynický svet.

Existujú však náznaky, že niektorí konzervatívci, rímski aj barbari, spochybňujú niektoré liberálne predpoklady a vyjadrujú túžbu po veľkom návrate k milosti a Bohu, aby zaplnili prázdnotu vytvorenú svetom bez krásy a pravdy.

Mladí ľudia, a najmä mladí muži, myslia nekonvenčne a v kostoloch sa objavujú v počte, ktorý prekvapuje pozorovateľov aj skúsených cirkevných predstaviteľov. Aj tí, ktorí pochádzajú z nepriateľského prostredia, sú touto výzvou dojatí a radikálne menia svoj život.

Ľudia sa obracajú na vieru. Nie sú to ešte obrovské čísla, ale niečo sa deje.

Niekto pôsobí

Možno ešte dôležitejšie je, že niekto, kto môže zmeniť všetko, pôsobí. V nespočetných dušiach Boh koná takmer bez ľudského zásahu kvôli apokalyptickej kríze vnútri Cirkvi. Tí, ktorých sa dotkla milosť, sa objavujú z ničoho nič napriek úplnej absencii evanjelizácie. Sú to chudobné duše, ktoré volajú so svätým Augustínom: „Príliš neskoro som ťa miloval, ó Krása taká stará a taká nová! Príliš neskoro som ťa miloval!“

V takýchto prejavoch nadšenia a radosti sa staré modly, moderné i postmoderné, rúcajú. Nič sa nezdá nemožné. Na myseľ mi prichádza scéna podobného „nemožného“ obrátenia, ktoré sa udialo pred dávnymi časy a dalo začiatok kresťanstvu.

Na Vianoce roku 496 svätý Remigius, biskup z Remeša, povedal Chlodovikovi, pohanskému kráľovi Frankov, keď ho krstil: „Uctievaj to, čo si spálil, a spáľ to, čo si uctieval.“

Dnešní Rimania a barbari by sa mali zjednotiť pod touto rezolúciou. Je to dobrý východiskový bod pre návrat k poriadku. Politika a ekonomika môžu prísť neskôr. Najprv uspokojme túžbu toľkých duší hľadajúcich zmysel.

John Horvat

Zdroj: aftp.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!