Jean-Claude Larchet: Nové médiá a ochudobňovanie duchovného života - 1. časť

Zdroj: unsplash.com

V lete minulého roka známy pravoslávny patrológ a filozof Jean-Claude Larchet, PhD., na zasadnutí Medzinárodnej konferencie o digitálnych médiách a pravoslávnej pastorácii na Kréte (DMOPC18) vyslovil zarážajúci návrh. Pravoslávna cirkev by podľa neho mala oficiálne vyzvať svojich veriacich, aby sa počas pôstneho obdobia zdržali používania internetu vo všeobecnosti a najmä sociálnych sietí. Dr. Larchet uviedol: "V tejto súvislosti je potrebné, aby sme sa pýtali, či je možné venovať sa tejto téme: „Úplné odrezanie sa od médií akéhokoľvek druhu počas pôstneho obdobia je ideálnym riešením na nájdenie hesychie nevyhnutnej na prehĺbenie duchovného života, čo je práve hlavným cieľom pôstneho obdobia.“

Takáto výzva nebola vyvolaná jednoduchými luditskými sklonmi, ale vychádzala z aktuálneho výskumu účinkov nových médií na ľudskú psychiku a spoločnosť, ako aj z hlbokého pochopenia učenia Cirkvi o nepsis (bdelosti) a hesychii. Dr. Larchet je v skutočnosti sám autorom knihy práve na túto tému. Nedávno vydavateľstvo Holy Trinity Publications preložilo a vydalo toto dielo v anglickom jazyku pod názvom The New Media Epidemic: The Undermining of Society, Family, and Our Own Soul. Nižšie ponúkame krátky úryvok z tohto diela, ktoré rozvádza súvislosť medzi škodami spôsobenými našou posadnutosťou novými médiami a učením pravoslávnej cirkvi o duchovnom živote.

Tento výber pochádza zo str. 137, 145-153 tlačeného vydania. Všetky poznámky pod čiarou boli z tohto úryvku vynechané.

*****

„Len ak získame ich pozornosť, môžeme dúfať, že si získame aj ich srdcia a mysle.“
—Eric Schmidt, former CEO of Google

Nové médiá viedli k ochudobneniu duchovného života. Čoraz viac nahrádzajú tradičné náboženstvá a duchovné zvyklosti a zároveň menia a čiastočne ničia vnútorné a vonkajšie podmienky, ktoré sú priaznivé pre praktizovanie a rozvoj duchovného života.

*****

Komunikácia: náhrada za komúnio

Novým médiám, e-mailom, textovým správam a sociálnym sietiam sa pripisuje zásluha za budovanie vzťahov medzi ľuďmi a dokonca, najmä prostredníctvom Facebooku, za vytváranie priateľstiev... Mohlo by sa zdať, že tieto myšlienky sú v súlade s modernou personalistickou filozofiou, ako ju nachádzame v judaizme (Buber, Lévinas), katolicizme (Mounier) alebo dokonca ortodoxii (Berdiaev, Yannaras, Zizioulas), kde je človek definovaný ako bytosť vo vzťahu k ostatným, pričom vzťah je jediný spôsob, ako sa človek môže stať osobou.

Ako sme však videli v predchádzajúcej kapitole, vzťahy, ktoré vznikajú prostredníctvom nových médií, sú veľmi povrchné. Takzvaní priatelia na Facebooku, získaní jedným kliknutím myši, sú priateľmi len podľa názvu. Je riskantné zredukovať svojho suseda na „priateľa“ na Facebooku alebo „sledovateľa“ na Twitteri. Ako ukázal Peter Pilt, nahrádza to lásku k blížnemu, ktorá vždy znamená konkrétne činy spolu s úsilím a obetou, narozdiel od „lajkov“ vytvorených jednoduchým kliknutím myši. Týmto spôsobom je kresťanstvo nahradené tým, čo nazýva „klikistianstvo“. Pilt zdôrazňuje, že podobné riziko existuje aj pri zamieňaní aktivity na sociálnych sieťach so spiritualitou. Karikatúra zobrazuje muža, ktorý práve zomrel a prichádza do neba. Keď sa ho Boh opýta: „Čo si robil so svojím životom?“, on prekvapene odpovie: „Čože? Ty si nečítal moje tweety?“

Ukázali sme, že vzťahy vytvorené novými médiami majú virtuálny rozmer. Sú abstraktné, bez tela, bez hĺbky a komplexnosti. Chýbajú im nuansy a všetka vizuálna a emocionálna pestrosť konkrétnych vzťahov. Ani tie spojenia, pri ktorých sú tváre prítomné na obrazovke, nedokážu poskytnúť pocit skutočnej prítomnosti. To dokazuje poznámka, ktorú používatelia Skype často vyslovujú, bez toho aby si to uvedomovali: „Chýbaš mi!“

Paradoxne, takéto vzťahy môžu vzniknúť medzi osamelými jednotlivcami, ktorí sa nikdy nestretli a často by sa ani nechceli stretnúť zo strachu z odhalenia alebo sklamania. Sociálne médiá majú tendenciu nahrádzať skutočné komunity virtuálnymi komunitami. Niektorí sú s touto zmenou spokojní, ale je jasné, že virtuálne prostredie zo svojej podstaty nemá ľudskú ani duchovnú hĺbku konkrétneho prostredia.

V skutočnosti sa komunikácia stala náhradou za spoločenstvo, ktoré vo svojej duchovnej realite spočíva v účasti na jednom Tele a jednom Duchu v konkrétnej komunite.

Spojenie, ktoré konkuruje spojeniu s Bohom

Fakty ukazujú, že spojenie s novými médiami konkuruje spojeniu s Bohom, ktoré sa dosahuje účasťou na liturgických službách a osobnou modlitbou. Ako sme už mnohokrát povedali, nové médiá pohlcujú čas. Robí to televízia a ešte viac internet. Prostredníctvom svojich odkazov láka používateľa, aby prechádzal ďalej a ďalej, upútava jeho pozornosť a prinúti ho zabudnúť na plynutie času. Každý, kto používa internet, často zistil, že vyhľadávanie, ktoré malo byť rýchle, trvalo oveľa dlhšie, ako to plánoval.

V tejto súťaži medzi spojením s Bohom a spojením s médiami nové médiá jednoznačne víťazia. Napriek všetkej láske, ktorú k Nemu môžeme chovať, aby sme sa s Ním spojili, musíme vynaložiť úsilie, aby sme sa stiahli zo svojho prostredia a zo svojich vlastných myšlienok v najširšom zmysle (rozum, predstavivosť, spomienky, túžby atď.) a boli ostražití a pozorní; navigácia na internete je jednoduchá. Stačí sa nechať uniesť a ponoriť sa do príjemného sveta, ktorý vždy upokojuje naše túžby a vášne. Navyše, médiá vytvárajú pocit úplnej slobody, zatiaľ čo vzťah s Bohom si v rámci vážnej a úprimnej náboženskej praxe vyžaduje trvalú pravidelnosť a disciplínu.

Samotné kláštory sa dokázali vyhnúť invázii televízie, ale je pre ne ťažšie odolávať novým médiám. Stále viac mníchov má z rôznych viac či menej platných dôvodov prístup k počítaču. Stále viac z nich má mobilný telefón, ktorý je v dnešnej dobe zariadením, ktoré zahŕňa všetky ostatné médiá. V cenobitskom kláštore môže pravidlo zakazovať alebo obmedzovať používanie prenosných médií, ale pustovníci sa takejto kontrole vyhýbajú. Mnohí pustovníci trávia čas na internete, ktorý by mohli lepšie venovať modlitbe, a mnohí mnísi každý deň cez to malé okienko špehujú svet, ktorý opustili cez hlavné dvere.

******

Sebaprezentácia a jej extrémy: Nová oblasť pre praktizovanie sebalásky, márnivosti a pýchy

Televízia silne podporila túžbu po mediálnej publicite nielen medzi osobami verejného života (hercami, spevákmi a politikmi), ale aj medzi bežnými ľuďmi, ktorých fascinuje sláva, ktorú prináša už samotná účasť na televíznom programe. Internet prostredníctvom YouTube a Facebooku umožňuje, aby každý ukazoval obrovskému množstvu používateľov videá so svojimi najtriviálnejšími slovami a činmi alebo sa pochválil so svojím najdivokejším správaním, absurdnými a dokonca aj samovražednými výstrelkami.

Sociálne siete, ako Facebook a Twitter, diskusné blogy a fóra podporujú sebaprezentáciu a dokonca aj jej extrémne prejavy. Mnohí používatelia internetu bezstarostne opisujú svoje najtriviálnejšie činy. Zverejňujú naživo prúd vedomia, ktorý vyjadruje ich dojmy, pocity a myšlienky daného okamihu bez akéhokoľvek poriadku. Prostredníctvom videí a fotografií odhaľujú svoj osobný a rodinný život bez najmenšej skromnosti alebo zdržanlivosti. To odhaľuje ich túžbu pritiahnuť k sebe pozornosť ostatných. Prejavuje sa to narcizmom, ktorý sme už opísali. Jedným z jeho hlavných prejavov je selfie, fotografia seba samého zhotovená smartfónom, ktorá sa kontempluje ako v zrkadle alebo sa zverejňuje na sociálnych sieťach pred zrakmi verejnosti. Je zvláštne, že tieto príspevky fotografií alebo videí na sociálnych sieťach sa nazývajú „zdieľaním“, aj keď sú to činy založené na egoizme, spojené s márnivosťou a pýchou. Tento postoj je posilnený tým, čo nasleduje, keď sa úspech týchto „zdieľaní“ posudzuje podľa počtu „lajkov“, ktoré pritiahnu.

To, čo sa u dieťaťa môže javiť ako prostriedok na uvedomenie si svojej osobnej existencie, je u dospelého prejavom nekontrolovaného primárneho narcizmu. Dlho pred Freudom svätí askéti kresťanského východu identifikovali toto správanie a dali mu názov „filautizmus“ alebo egoistická láska k sebe samému. Považovali ho za hlboko zakorenenú vášeň, matku všetkých ostatných, ako je márnosť a pýcha, s ktorými je úzko spätá a ktoré patria medzi najhoršie vášne. Skrývanie sa za myšlienkami „komunikácie“ a „zdieľania“ ich ešte zhoršuje, pretože im dodáva falošný nádych altruizmu.

Pýcha a márnosť sú posilňované počítaním získaných „lajkov“ a tým, že človek môže nazbierať viac sledovateľov na Twitteri alebo „lajkov“ od takzvaných priateľov na Facebooku ako jeho sused. Tí, ktorí používajú Facebook, majú tendenciu prezentovať o sebe lichotivý obraz, ktorý presahuje realitu. Ich chyby sú zmazané a ich kvality prehnané. Dokonca si prisvojujú vlastnosti, ktoré nikdy nemali. To má zlý vplyv nielen na nich samotných, ale aj na ostatných, ktorí sa môžu cítiť ponížení tým, že vidia prehnané zveličovanie, ktoré považujú za pravdivé. Psychológovia dokonca zistili, že je to príčinou depresie, čo súhlasí s učením svätých askétov, ktorí považovali pýchu a márnosť za zdroje smútku a lenivosti, dvoch stavov, ktoré sa podobajú tomu, čo dnes nazývame depresiou.

Nové médiá si našli svoje miesto v modernej západnej kultúre, ktorú Christopher Lasch nazval „kultúrou narcizmu“. Silne podporili jej rozvoj, čím sa postavili proti kresťanskej kultúre sebazaprenia prostredníctvom skromnosti a pokory a úcty k blížnym prostredníctvom lásky a milosrdenstva.

pokračovanie v ďalšej časti

Zdroj: orthodoxlife.org

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!