Najsvätejšie srdce Ježišovo: Božie spojivo naprieč dejinami
Zdroj: commons.wikimedia.org
Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu je hlbokým a podstatným aspektom katolíckej spirituality, ktorá zahŕňa Kristovu lásku a súcit s ľudstvom. Hovorí o hĺbkach Ježišovho srdca, ako to výstižne vyjadruje liturgia, v ktorej sa používa 3. kapitola Listu Efezanom: „Preto zohýnam kolená pred Otcom, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.“ Šírka a dĺžka, výška a hĺbka jeho lásky sú skutočne nezmerateľné.
Táto pobožnosť sa zameriava na Božie milosrdenstvo, ktoré nemožno pochopiť oddelene od jeho spravodlivosti. Keď človek v rámci spravodlivosti skutočne pochopí, aký ťažký je hriech, a potom je svedkom hlbokej lásky, ktorú mu Ježiš prejavuje, keď žiada o odpustenie, začne chápať hĺbku tejto lásky - niečo, čo posudzovační démoni nikdy nemôžu pochopiť. Tí zvažujú všetky naše hriechy a požadujú za ne zaplatenie pri súde, ale ak sme sa spoľahli na milosrdenstvo, ktoré nám Boh preukazuje, podobne ako krv, ktorá vyteká z Kristovho boku, keď ho prebodne Longinov meč, vtedy a len vtedy môžeme byť spasení a zakúsiť hlbokú Božiu lásku k nám.
Ako všetky pobožnosti, aj pobožnosť k Najsvätejšiemu Srdcu je spojená s vôľou a srdcom človeka. Je to skutočná pobožnosť, ktorá sa zaoberá srdcom človeka a srdcom Božím, takmer ako cor ad cor loquitur („srdce hovorí k srdcu“). Táto pobožnosť sa spája najmä so zjavením Najsvätejšieho Srdca svätej Margite Márii Alacoque v roku 1673, kde Ježiš zjavil svoje srdce ako symbol svojej božskej lásky. Hlbší historický a duchovný kontext však vyvstane, keď sa na túto udalosť pozrieme spolu so zázračným eucharistickým fenoménom z Lanciana, ktorý sa odohral takmer o tisícročie skôr v roku 600.
Zázrak v Lanciane: Prelúdium
V roku 600 istý kňaz v talianskom Lanciane slávil svätú Eucharistiu, keď prežíval hlbokú krízu viery v súvislosti s reálnou prítomnosťou Krista v Eucharistii. Keď vyslovil slová konsekrácie, chlieb a víno sa premenili na skutočné telo a krv. Tento zázrak, uznaný Cirkvou, bol vedecky preskúmaný a potvrdený, pričom sa ukázalo, že kúsok mäsa je srdcového pôvodu, čo ho priamo spája s Ježišovým srdcom. Tento eucharistický zázrak sa odohral ešte predtým, ako sa islam rozšíril po celom svete, čím sa zdôraznila nevyhnutnosť opätovného potvrdenia kresťanskej viery uprostred výziev, ale aj ilustrácia toho, ako Boh prijal našu ľudskosť.
Aby sme hlbšie pochopili dôsledky úcty k Najsvätejšiemu Srdcu, musíme vziať do úvahy historické pozadie kristologických diskusií, najmä monofyzitskú herézu z roku 446. Táto heréza tvrdila, že Kristus má len jednu prirodzenosť, ktorá je božská, čím sa v skutočnosti znižoval význam jeho ľudskosti. Chalcedónsky koncil v roku 451 rozhodným spôsobom reagoval na toto učenie a potvrdil, že Kristus je plne božský aj plne ľudský, teda dve prirodzenosti v jednej osobe. Toto chápanie je rozhodujúce, pretože zdôrazňuje bohatstvo Kristovej lásky a obety, ktorá sa plne realizuje v jeho ľudskej skúsenosti.
Toto teologické napätie sa odráža v islamskej koncepcii Boha, ktorá neuznáva božstvo Krista a považuje predstavu Boha, ktorý by prijal ľudskú prirodzenosť, za nemožnú. V islame zostáva Boh vzdialený. Táto perspektíva rezonuje s deizmom, ktorý sa objavil v 18. storočí, v ktorom sa Boh vníma ako neosobný stvoriteľ, vzdialený od dôverného vzťahu, ktorý sa ponúka prostredníctvom Najsvätejšieho Srdca.
Skutočnosť, že sa krátko pred objavením islamu objavuje zázrak z Lanciana a že sa Sväté srdce objavuje krátko pred vznikom slobodomurárskeho deizmu v 18. storočí, teda nie je náhoda. Aby sme hlbšie pochopili úlohu súkromného zjavenia v priebehu dejín, musíme pochopiť, aké dôležité je Zjavenie (ktoré vnímame ako Písmo i Tradíciu) pre historia salutis (históriu spásy). Kristus sa predsa vtelil „v plnosti času“ (Gal 4, 4) a plody jeho diela pokračujú v Cirkvi, ktorú založil, Kristovom tele a chráme Ducha Svätého. Duch Svätý naďalej vedie Cirkev v dejinách a zázraky, ako bol ten v Lanciane, alebo zjavenia, ako bolo zjavenie Najsvätejšieho Srdca svätej Margite Márii, sú súčasťou Božieho zásahu do dejín Cirkvi a ľudstva v záujme spásy duší.
Zjavenie svätej Margite Márii
Presunieme sa na koniec 17. storočia: v roku 1673 dostala svätá Margita Mária Alacoque, francúzska mníška z rádu Navštívenia, sériu zjavení od Ježiša. V týchto videniach jej zjavil svoje Najsvätejšie Srdce a pozval ju i celý svet, aby kontemplovali hĺbku jeho lásky a milosrdenstva. Toto hlboké zjavenie prišlo v čase duchovnej núdze, len sto rokov pred Francúzskou revolúciou, v období poznačenom prevratmi a spochybňovaním viery a autority.
Na prehĺbenie tejto oddanosti Ježiš žiadal osobitné praktiky vrátane prvopiatkovej pobožnosti, pri ktorej katolíci prijímajú sväté prijímanie v prvý piatok deviatich po sebe nasledujúcich mesiacov. Cieľom tejto praxe je odčiniť hriechy spáchané proti Kristovmu Srdcu a umožňuje veriacim priblížiť sa k nemu. Ježiš sľúbil svätej Margite Márii, že tým, ktorí absolvujú deväť prvých piatkov, udelí dvanásť zvláštnych a mocných milostí:
1. Všetky milosti potrebné ich stavu;
2. pokoj v rodinách;
3. útechu vo všetkých protivenstvách;
4. ochranu v živote, ale osobitne v hodine smrti;
5. požehnanie na všetky podujatia;
6. žriedlo a nekonečné more milosrdenstva v Božskom srdci pre hriešnikov;
7. horlivosť vlažným dušiam;
8. horlivým dušiam pokrok v dokonalosti;
9. požehnanie domom, v ktorých uctievajú obraz Božského Srdca;
10. kňazom veľké milosti pri práci na spáse duší;
11. tým, čo rozširujú pobožnosť Božského Srdca, istotu, že budú zapísaní v samom Srdci Ježišovom.
12. Sľubujem v prehojnom milosrdenstve svojho Srdca, že tým, čo si vykonajú pobožnosť deväť po sebe nasledujúcich prvých piatkov, dám milosť kajúcnosti, že nezomrú bez mojej milosti, ani bez prijatia svätých sviatostí a moje Srdce im bude bezpečným útočišťom v hodinu smrti.
Tieto prisľúbenia vyjadrujú Ježišovu nesmiernu lásku a túžbu po blízkom vzťahu s ľuďmi.
Symboly Najsvätejšieho srdca
Obraz Najsvätejšieho Srdca Ježišovho je bohatý na symboliku. Odhalené Srdce, často zobrazované s tŕňovou korunou, predstavuje Ježišovo utrpenie a jeho nesmiernu lásku k ľudstvu. Plamene vychádzajúce zo Srdca znamenajú premieňajúcu a očisťujúcu silu jeho lásky, zatiaľ čo kríž nad Srdcom pripomína jeho vykupiteľskú obetu za hriechy celého sveta. Rana na boku Srdca predstavuje ranu, ktorú mu spôsobil rímsky vojak i všetci ľudia svojimi hriechmi.
Historický kontext a metajazyk
Význam týchto udalostí nie je len chronologický; rezonujú s myšlienkou „metaxy“, termínom, ktorý vyslovil Platón a ktorý neskôr skúmal svätý Augustín vo svojich Vyznaniach. Augustín načrtol štyri významy času: psychologický, fyzický, morálny a historický. Pri skúmaní vzťahu času a večnosti svätý Augustín tvrdil, že minulosť, prítomnosť a budúcnosť sú vždy „ s nami spoluprítomné“. Tento psychologický pohľad naznačuje, že sa neustále nachádzame na priesečníku týchto časových bodov.
V XI. knihe Vyznaní svätý Augustín dokazuje, že budúcnosť, minulosť a prítomnosť existujú v duši prostredníctvom psychických úkonov. To je ozvenou Platónovho pojmu „metaxy“, ktorý Eugene Webb opisuje ako „skúsenosť ľudskej existencie ako ‚medzi‘ dolným a horným pólom: človekom a božstvom, nedokonalosťou a dokonalosťou, nevedomosťou a poznaním“. V tomto kontexte možno udalosti okolo zjavenia Najsvätejšieho Srdca a zázraku v Lanciane považovať za kľúčové momenty v ľudskej skúsenosti, ktoré prepájajú božské a pozemské, nadprirodzené a historické.
Zjavenie Najsvätejšieho Srdca prišlo len niekoľko rokov pred anglickou slávnou revolúciou (1688) a vládou Petra Veľkého v Rusku (1689) - kritickými okamihmi, ktoré formovali priebeh moderných dejín. Každá z týchto udalostí nám pripomína, že Boh sa aktívne zapája do vývoja ľudských dejín, vedie a pripravuje srdcia na hlbšie pochopenie svojej lásky.
Pápežské schválenie pobožnosti
Katolícka cirkev už dlho podporuje úctu k Najsvätejšiemu Srdcu. V roku 1856 blahoslavený pápež Pius IX. rozšíril sviatok Najsvätejšieho srdca na univerzálnu Cirkev, pretože si uvedomoval jeho hlboký význam. Pápež Lev XIII. a pápež Pius XII. túto úctu ďalej podporovali svojimi encyklikami Annum Sacrum, resp. encyklikou Haurietis Aquas, v ktorých zdôrazňovali Ježišovu mocnú lásku a dôležitosť zasvätenia sa jeho Najsvätejšiemu Srdcu. Okrem toho pápež svätý Ján Pavol II. vášnivo hovoril o Najsvätejšom Srdci a vyzýval veriacich, aby prijali túto úctu ako prostriedok na plnšie prežívanie Božej lásky.
Zhrnutie
Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu je svedectvom Božej lásky, ktorá presahuje a preniká čas a okolnosti. Boh nie je vzdialený. Je veľmi zapojený do nášho života, do našich dejín. Spojením zjavenia svätej Margity Márie a eucharistického zázraku v Lanciane odkrývame hlboký príbeh, ktorý hovorí o podstate vzťahu ľudstva k božstvu. Pri rozpoznávaní metajazyka týchto udalostí vidíme, ako sa Božia láska neustále pretína s ľudskými dejinami a pozýva nás, aby sme na dar jeho Srdca odpovedali darovaním svojho vlastného.
Francesco Giordano, STD
Zdroj: catholicexchange.com
Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
