NENÁVISŤ K SEBE SAMÝM: SLOVENSKÁ DIAGNÓZA?
Patrí k podstate nás Slovákov nenávisť k sebe samým? Takto zneli slová prof. Emílie Hrabovec počas včerajšej prednášky, ktorá sa uskutočnila v trnavskej knižnici na tému vzniku samostatnej Slovenskej cirkevnej provincie. Prednášala pani profesorka, jediná Slovenka pôsobiaca v Pápežskom výbore pre historické vedy vo Vatikáne a medzinárodne uznávaná výskumníčka v oblasti vatikánskych archívov, za účasti mimoriadne početného publika.
Kým pani profesorka pravidelne reprezentuje Svätú stolicu na významných medzinárodných fórach, na Slovensku v oblasti histórie stále dominujú postavy starých komunistických kádrov. Títo ľudia sa zo dňa na deň premenili z agentov ŠtB na bojovníkov za slobodu a demokraciu – aspoň podľa stránok červených denníkov. V tejto súvislosti si spomínam na slová nedávno zosnulého prof. Ctirada Václava Pospíšila, o ktorom som pred niekoľkými dňami písal. Vyjadril, že takíto ľudia, aj keď nosia kleriku, ostávajú vnútorne poznačení komunistickou mentalitou a nemali by zastávať zodpovedné funkcie. Hoci to povedal o kňazoch, jeho slová platia aj o tých, ktorých poslaním je hľadanie historickej pravdy.
Pani profesorka vo svojej prednáške poukázala na zložitú genézu samostatnej Slovenskej cirkevnej provincie, ktorá bola výrazne ovplyvnená geopolitickými okolnosťami, najmä po rozpade monarchie. Z jej výkladu zároveň jasne vyplynulo, koľko výnimočných osobností pôsobilo na našom území, o ktorých dnes takmer nič nevieme. Prvým, kto si uvedomil dôležitosť samostatnej provincie pre život Cirkvi, bol Andrej Radlinský. Ako začínajúca výskumníčka našla prof. Hrabovec v archíve rakúskeho ministra Bacha Radlinského memorandum z 5. augusta 1859, ktoré predstavuje zrejme prvú artikuláciu tejto požiadavky.
Ďalší vývoj tejto myšlienky ovplyvnilo nielen vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov, ale aj výslovná nevraživosť Eduarda Beneša voči Slovákom a katolicizmu, za ktorú ho napomenul aj vtedajší apoštolský nuncius Clemente Micara 9. septembra 1920. Micara vtedy pripomenul, že Cirkev prežila aj väčšie búrky, než bola Československá republika.
Myšlienka samostatnej provincie odzrkadľovala nielen potrebu rešpektovania nového štátneho usporiadania po zániku monarchie, ale aj duchovnú odlišnosť Slovákov, ktorí mali iný náboženský charakter a citlivosť než Česi. Do vtedajšieho územného členenia Cirkvi patrilo Slovensko pod Ostrihomskú arcidiecézu, ktorá pre turecké vpády sídlila takmer 300 rokov v Trnave. Presťahoval ju tam slovenský primas Alexander Rudnay – nie s cieľom maďarizovať, ale preto, že vtedajší Ostrihom bol podľa všetkého slovenskejší než Trnava.
Arcibiskup ako hlava novej provincie by bol prirodzeným a viditeľným princípom jednoty, ktorý by napomohol aj národnopolitickej emancipácii Slovenska v rámci spoločného štátu. Významnú úlohu pri šírení tejto myšlienky zohrávali nielen niektorí biskupi ako Kmeťko či Vojtaššák, ale aj kňazi a laici v slovenskom exile. Pani profesorka predstavila návrh listu adresovaného pápežovi Pavlovi VI., ktorého autorom bol Štefan Náhalka – významný slovenský kňaz, prvý rektor Pápežského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme a bývalý tajomník biskupa Jána Vojtaššáka.
Slovenský exil finančne podporoval aj vplyvný slovenský laik Štefan Roman, podnikateľ z Kanady a vlastník uránových baní, ktorý sa na pozvanie pápeža Pavla VI. zúčastnil ako jeden z mála laických audítorov Druhého vatikánskeho koncilu.
Smerovanie k vzniku provincie bolo ešte zdĺhavé. Zaujímavá bola poznámka pani profesorky, že dokonca aj komunistický prezident Gustáv Husák považoval vznik Slovenskej cirkevnej provincie za dôležitejší než vznik samostatného štátu. Uvedomoval si totiž, že pre ochranu štátneho územia sú primerané cirkevné hranice rozhodujúce. Nakoniec pápež Pavol VI. vyhlásil 30. decembra 1977 samostatnú Slovenskú cirkevnú provinciu s metropolitným sídlom v Trnave prostredníctvom apoštolských konštitúcií Praescriptionum sacrosancti a Qui divino.
Hoci pápež in pectore menoval trnavského administrátora Mons. Gábriša arcibiskupom ad personam, tento titul bol zverejnený až po jeho smrti. Na význam jeho postavenia poukazovala aj prítomnosť vatikánskeho diplomata Mons. Achille Silvestriniho, neskoršieho kardinála. Prvým oficiálne menovaným arcibiskupom a metropolitom sa stal až Mons. Ján Sokol 26. júla 1989.
Myslím, že všetci prítomní si s veľkým záujmom vypočuli fundovaný výklad pani profesorky Hrabovec, ktorý neostal len pri vymenúvaní faktov, ale ponúkol aj ich hlbšiu interpretáciu v duchu katolíckej viery. Tá je neoddeliteľnou súčasťou pohľadu každého katolíka na dejiny a pomáha rozlišovať medzi plevou a pšenicou.
Pamäť je koreňom identity. Ak si nevážime vlastné dejiny, ako môžeme očakávať, že ich budú rešpektovať iní?Slová pani profesorky Hrabovec preto neostávajú len akademickým príspevkom, ale stávajú sa výzvou – výzvou k duchovnému uzdraveniu nášho národa a prekonaniu tej sebazničujúcej nenávisti, ktorá tak často deformuje náš vzťah k vlastným dejinám.
otec Ľubomír
PS: Neváhajte sa na mňa obrátiť s Vašimi otázkami a postrehmi na info@oteclubomir.sk.
