TROJICA, KTORÚ BRÁNILI SVÄTÍ PÄSŤOU AJ PEROM
Zdroj: wikimedia.commons.org
V súvislosti s dnešnou slávnosťou Najsvätejšej Trojice sa každému z nás vybaví pred očami oltárny obraz rímskeho kostola Ss. Trinità, zasväteného pod patrocínium dnešnej slávnosti. Ide o dielo jedného z najvýznamnejších maliarov svojej doby, Guida Reniho. Keď povieme, že dnes je sviatok Najsvätejšej Trojice, ťažko si vieme predstaviť, o čo vlastne ide. Tento obraz však dokonalým spôsobom vyjadruje jej podstatu.
V strede vidíme Boha Otca, zobrazeného ako staršieho, no silného muža vyžarujúceho majestátnosť a autoritu, ktorý s pohnutím hľadí na ukrižovaného Krista. Jeho telo však nie je zlomené utrpením, ale nesie svoju obetu so všetkou dôstojnosťou. Je víťazný, nie zúfalý. Napokon sa nad nimi vznáša Duch Svätý v podobe holubice – nenápadnej, ale spájajúcej skutočnosti. Anjeli a cherubíni na obraze znázorňujú nielen postoj celého neba, ale aj nám ukazujú, aký má byť náš postoj: tichá adorácia a kontemplácia trinitárneho tajomstva.
Dnešná slávnosť poukazuje na kľúčový aspekt našej kresťanskej viery. Monoteizmus sa tu zjavuje ako tajomstvo jedného Boha v troch osobách, čo nás podstatne odlišuje od akejkoľvek inej formy monoteistického náboženstva. Táto slávnosť zároveň dokonale syntetizuje všetky liturgické slávenia uplynulých mesiacov: Ježiš, ktorý sa obetuje na dreve kríža za spásu sveta, následne vystupuje do neba, kde sedí po pravici Otca, a zosiela svojim učeníkom prisľúbeného Tešiteľa – Ducha Svätého – napĺňajúc svoj prísľub zotrvať s nimi po všetky dni.
Napriek náročnosti racionálneho uvažovania o tajomstve Najsvätejšej Trojice bol každý z nás pokrstený „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Každá naša modlitba začína i končí v mene Najsvätejšej Trojice a znakom kríža, ktorý je stredobodom zjavenia Božieho srdca – reality Trojice –, pretože „nik nemá väčšiu lásku, ako ten, čo dáva svoj život za priateľov“ (porov. Jn 15,13). „Boha nik nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten ho zjavil“ (Jn 1,18). Kristus napokon prikázal učeníkom ako stredobod ich poslania ohlasovanie tejto viery, ktorú prijali: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19).
Po tom, čo učeníci prijali na Turíce dar Ducha Svätého, sa Cirkev stáva viditeľnou realitou. Počas prvých storočí svojej existencie postupne definuje neomylným spôsobom to, čo vyznáva ako súčasť Božieho zjavenia, prijatého od svojho Zakladateľa.
Keď Cirkev v 4. storočí čelila zmätku a bludom, ktoré spochybňovali božstvo Ježiša Krista, zhromaždila sa na Prvom nicejskom koncile v roku 325, aby jasne vyznala pravú vieru. V tom čase niektorí tvrdili, že Ježiš je len najvznešenejšie stvorenie – podobný Bohu, ale nie Boh. Koncil však, vedený Duchom Svätým, slávnostne vyhlásil, že Kristus je „Boží Syn, splodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otcom“.
Tak Cirkev prvýkrát slávnostne sformulovala učenie o Najsvätejšej Trojici: že Boh je jednej podstaty, ale v troch osobách – Otec, Syn a Duch Svätý. Otec plodí Syna vo večnosti a Duch Svätý vychádza z Otca i Syna ako Láska medzi nimi.
Odvtedy až dodnes, vždy keď sa modlíme „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“, hlásime sa k tejto viere – viere Cirkvi, viere svätcov, viere Nicejského koncilu.
Keď študujeme priebeh tohto koncilu, išlo o všeličo možné, len nie o pokojné, akademické debaty. Boli tu vášnivé diskusie, výmeny názorov. Známy je obraz biskupa svätého Mikuláša, ako dokonca neváhal Áriovi uštedriť jednu „vzduchom chladenú“.
V súčasnosti, keď sa často strácame v diskusiách o elementárnych témach, ktoré by mali byť jasné každému zdravouvažujúcemu človeku – akými je aj debata o súčasných snahách o zmenu ústavy –, sú nám naši predkovia vo viere hlbokou inšpiráciou. Ich láska ku Kristovi ich viedla k náročným a vášnivým debatám, a keď išlo o čistotu viery, neváhali o ňu bojovať s veľkým nasadením.
Aj my dnes prosme Pána slovami svätého Hilára, aby sme zostali verní viere, ktorú sme vyznali pri krste, keď nám Cirkev dala účasť na živote Trojice:
„Zachovaj nepoškvrnenú túto pravú vieru, ktorá je vo mne, a až do môjho posledného dychu mi rovnako daj tento hlas môjho svedomia, aby som zostal vždy verný tomu, čo som vyznal pri svojom znovuzrodení, keď som bol pokrstený v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“
(Sv. Hilarius z Poitiers, De Trinitate, XII, 57, CCL 62/A, 627)
otec Ľubomír
PS: Neváhajte sa na mňa obrátiť s Vašimi otázkami a postrehmi na info@oteclubomir.sk.
