MÁRIA A TAJOMSTVO SPOLUVYKÚPENIA

Zdroj: unsplash.com

S láskavým súhlasom organizátorov uverejňujeme prejav, ktorý vo štvrtok 8. októbra predniesol kardinál Gerhard L. Müller na medzinárodnej konferencii „De Maria numquam satis“, ktorá sa konala v Ríme v patristickom inštitúte Augustinianum.

1. Zásadný rozdiel medzi katolíckym a protestantským chápaním Božej milosti a ľudskej spolupráce

Jedným z najväčších teológov 19. storočia a popredným predstaviteľom katolíckej tübingenskej školy bol Johann Adam Möhler (1796 – 1838). Vo svojom hlavnom diele Symbolik (1832) pripisoval početné vieroučné rozdiely medzi katolíkmi a protestantmi odlišnému chápaniu kresťanskej antropológie. Išlo o učenie o prirodzenom a nadprirodzenom obraze Boha v človeku, o dedičnom hriechu, ktorý buď úplne kazí ľudskú prirodzenosť, alebo ju iba zraňuje, a o ospravodlivení hriešnika prostredníctvom milosti Krista, Vykupiteľa (Symbolik, Úvod 18). Jednota západného kresťanstva sa rozpadla práve na otázke subjektívneho ospravodlivenia hriešnika a jeho vzťahu k objektívnemu vykupiteľskému dielu Ježiša Krista. Zásadná otázka znie: Nespôsobil azda Adamov hriech okrem straty nadprirodzenej milosti pre celé ľudstvo aj úplné narušenie ľudskej prirodzenosti, stvorenej na Boží obraz a podobu?

Na prvú časť otázky odpovedajú katolíci aj protestanti zhodne kladne. V Adamovi sme stratili nadprirodzenú milosť, vďaka ktorej sme sa svojím duchom a vôľou vnútorne podobali Bohu, a môžeme ju znovu nadobudnúť jedine Kristovou milosťou, pretože on je jediným Spasiteľom sveta. Na druhú časť otázky protestanti podľa svojich vierovyznaní odpovedajú, že v ľudskej prirodzenosti nezostalo nič dobré a Bohu milé. Hriešnik vo svojej úplne porušenej prirodzenosti údajne nie je schopný ani zachovávať prikázania prirodzeného mravného zákona (Rim 2, 15), ani rozumom rozpoznať existenciu Boha, ďakovať mu a milovať ho (Rim 1, 20). V dôsledku Adamovho hriechu má byť naša vôľa úplne zlá a má nenávidieť Boha. Podľa protestantského učenia ani vykupiteľská milosť nedokáže obnoviť, uzdraviť a povzniesť prirodzený obraz Boha v stvorenom človeku tak, aby sa na základe božsko-ľudskej jednoty Krista uskutočnil v človeku zväzok prirodzenosti a milosti. Podľa protestantských tvrdení som ospravodlivený vo viere jedine tým, že dôverujem Kristovi. Kristus ma, obrazne povedané, nevyťahuje z jamy levovej, v ktorej mi hriech, diabol a smrť hrozia smrteľným nebezpečenstvom, ale iba priebežne odháňa levy, ktoré na mňa útočia. Pokiaľ žijem na zemi, som v neustálom boji proti svojej prirodzenosti, ktorá sa protiví Bohu. Istotu mám iba vtedy, keď sa v úkone viery stále a výlučne spoliehám na Krista, aby ma držal ďaleko od hriechu, diabla a smrti (simul iustus et peccator – zároveň spravodlivý i hriešnik).

Katolík naproti tomu verí, že milosť vykúpenia a ospravodlivenia nielen uskutočňuje nadprirodzené zbožštenie človeka, ale obnovuje aj jeho prirodzenosť a jej duchovné a mravné schopnosti v ich pôvodnej dobrote, čím mu umožňuje milovať Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého. Náklonnosť k hriechu, ktorá sa protiví Bohu a dobru – žiadostivosť –, už sama osebe nie je hriechom, ale iba zostávajúcou slabosťou prirodzenosti, ktorá bola úplne a dokonale uzdravená. Ospravodlivený človek nehreší tým, že koná dobro (DH 1481). Pokrstený človek podľa katolíckej viery hreší iba vtedy, keď slobodne privolí pokušeniu. Pokušenie totiž v človeku ospravodlivenom a znovuzrodenom v Kristovi vôbec nie je hriechom. Náklonnosť k hriechu nám bola ponechaná preto, aby sme proti nej bojovali s pomocou milosti a aby sme prostredníctvom modlitby, pôstu, duchovných cvičení a skutkov lásky rástli v láske k Bohu a blížnemu, budovali Božie kráľovstvo a napokon boli za svoje zásluhy pri konaní dobra, v súlade s Božou všeobecnou spásnou vôľou, odmenení večným životom.

Práve v tomto bode sa rozhoduje o pravdivosti katolíckej viery a prejavuje sa jej osobitosť, ktorú máme prijať, brániť a ohlasovať. Medzi Bohom a človekom neexistuje nijaký vzťah súperenia. Už svätý Irenej Lyonský to tvrdil proti gnostikom svojej doby i všetkých čias: Boh nič nezískava ani nestráca tým, že osobné stvorenia necháva mať účasť na svojom nekonečnom Bytí, svojom Duchu a svojej nevyčerpateľnej dobrote. Božia milosť sa nestáva väčšou tým, že si o človeku myslíme menej. Jeho Majestát nás nedrví do prachu. Naopak: Syn, ktorý je jednej podstaty s Otcom, prijíma našu nízkosť a stáva sa nám ľuďom podobným až po smrť na kríži, aby nás vo svojej osobe povýšil na slávu Boha Otca. Jeho dokonalosť sa prejavuje v tom, že nás tvorí bez nás a z čírej milosti nás vykupuje z dedičného hriechu i z osobných hriechov.

2. Katolícke chápanie spolupráce s milosťou

Boh nás zo svojho vykupiteľského diela nevylučuje, ale naopak, zahŕňa nás doň a umožňuje nám mať účasť na diele vykúpenia a zdokonaľovania ľudstva v spoločenstve Otca, Syna a Ducha Svätého. Spolupráca človeka s Bohom teda predstavuje najvyššiu dôstojnosť, ktorú Boh môže človeku udeliť. Stvorená prirodzenosť, požehnaná Bohom, totiž nachádza svoje naplnenie v duchovných úkonoch poznávania Boha a zdokonaľuje sa v mravnom konaní prostredníctvom slobodnej príčinnosti. Tomáš Akvinský toto chápanie zhrnul do stručnej formulácie. Rozlišuje medzi rovinou, na ktorej Boh koná sám zo svojej prirodzenosti, a spôsobom, akým na úrovni stvorenia udeľuje človeku milosť spolupráce, takže aj ľudia sa môžu stať spolupôsobiacimi príčinami vykúpenia a ospravodlivenia hriešnikov, keď vystupujú ako druhotné príčiny a prostriedky prvej príčiny. Ako sa píše v 1 Kor 3, 9: „My sme Boží spolupracovníci.“ Anjelský učiteľ tvrdí: „Nie je to spôsobené nedostatkom Božej moci, ale tým, že Boh používa sprostredkujúce príčiny, aby sa zachovala krása poriadku vo veciach a aby stvoreniam udelil aj dôstojnosť príčinnosti – ut etiam creaturis dignitatem causalitatis communicet.“ (S.th. I, q. 23, a. 8, ad 2).

Musíme pochopiť, že spolupráca stvorenia na Božom pláne spásy je vrcholom našej ľudskej dôstojnosti. Práve v tom spočíva zásadný rozdiel medzi katolíckou vierou a protestantizmom. Svätý Tomáš píše: „Nie je to spôsobené nedostatkom Božej moci, ale tým, že používa sprostredkujúce príčiny, aby sa vo veciach zachovala krása poriadku a aby stvoreniam udelil aj dôstojnosť príčinnosti.“ (S.th. I, q. 23, a. 8, ad 3).

3. Mariológia ako kritérium katolíckej pravovernosti

Práve preto je mariológia vrcholom katolíckej antropológie a kritériom katolíckej pravovernosti, pretože celé vykúpenie závisí od toho, že Boh udelil Márii dignitas causalitatis – dôstojnosť príčinnosti – pri uskutočňovaní svojej všeobecnej spásnej vôle. Samotný akt vtelenia je výlučným dielom Boha, pretože večný Syn Otca prijal od Márie ľudskú prirodzenosť a dal jej subsistovať vo svojej božskej osobe. Ľudská prirodzenosť Matky Bohočloveka totiž nie je abstraktnou filozofickou predstavou, ani obyčajným nástrojom čisto biologického počatia, ba ani pasívnym nástrojom, ale duchovnou prirodzenosťou slobodnej osoby. Preto jej „Fiat“ nie je iba poslušným vykonaním rozkazu nadriadeného, ako je to vo vojenskom prostredí. Boh naopak zjavuje veľkosť svojej milosti v láske, ktorá neláme vôľu stvorenia násilím, ale uskutočňuje spásu tým, že sa podriaďuje jeho slobodnému súhlasu – consensus. Boh podmienil uskutočnenie svojej spásnej vôle vo vtelení, v kríži a vo vzkriesení svojho Syna slobodným súhlasom jedinej ženy, a tak jej v jej panenskom a materinskom srdci zveril spásu celého ľudstva. Keby odmietla svoje „Fiat“, všetci by sme zostali navždy stratení. Boh však nič nenechal na náhodu, ale od večnosti si vyvolil Máriu, aby sa stala Matkou jeho Syna. Preto bola už od prvého okamihu svojho počatia uchránená aj od dedičného hriechu, a to vzhľadom na vykúpenie sveta prostredníctvom jej Syna. Jej slobodné „áno“ preto nebolo svojvoľnou voľbou medzi dvoma rovnocennými možnosťami, ale zavŕšením jej najčistejšej lásky, ktorá ju spája s Duchom Svätým, ako jeho Nevestu.

Keď jej anjel zvestoval, že sa stane Matkou Božieho Syna, ktorý bude počatý v jej lone, bude v ňom nosený a z neho sa narodí, odpovedala v sile predchádzajúcej milosti a svojej slobody od Adamovho hriechu:: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Mária vyjadruje svoju ochotu, v slobode uskutočňovanej milosťou, dať sa do služby všeobecnej Božej spásnej vôli a spolupracovať na jej historickom uskutočnení až po Kristov kríž a vzkriesenie. Je to ten istý Duch Svätý, ktorý v jej tele a vôli uskutočnil vtelenie Slova a ktorý pri svojom eschatologickom vyliatí na Ježišových učeníkov robí z Márie Pannu, ktorá prijíma každú milosť, a Matku veriacich. Preto je Mária jedinečným spôsobom vnútorne a podstatne spojená s Kristovým spásnym dielom. Tým, že bola uchránená od dedičného hriechu vzhľadom na zásluhy Prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, ktorý z jej lona a na základe jej slobodného „áno“ prijal našu ľudskú prirodzenosť, predstavuje Mária vo svojej osobe a ako archetyp celého vykúpeného ľudstva novú jednotu milosti a prirodzenosti. Milosť totiž nezostáva prirodzenosti cudzia, ale ju zbožšťuje a ukazuje nám dobrotu a slávu Nového človeka v Kristovi. Kristus vo svojej ľudskej prirodzenosti, narodenej z Márie – ktorá je však hypostaticky spojená s jeho božstvom, a preto je Mária Božou Matkou –, je Vykupiteľom a Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. A preto je v tomto zmysle aj Mária prostredníctvom svojej podstatnej spolupráce na vtelení nerozlučne a dôverne spojená s dielom vykúpenia. Ak Mária svojím „Fiat mihi secundum verbum tuum“ podstatným spôsobom spolupracovala na vtelení, zahŕňa to – v mene celého ľudstva – aj jej spoluprácu na vykúpení prostredníctvom kríža jej Syna, pri ktorom stála a kde jej dušu prenikol meč bolesti. Telo, ktoré viselo na kríži a v ktorom sa Kristus obetoval Otcovi za spásu sveta, je totiž tým istým telom, ktoré sa z nej narodilo na spásu sveta.

4. Typológia Eva – Mária

Mesiášska spása sa začína Kristom a vierou a ochotou Márie dovoliť, aby sa Božie vtelenie uskutočnilo v jej lone. To nás prirodzene vedie k tomu, aby sme v nadväznosti na pavlovskú typológiu Adam – Kristus postavili proti sebe Evinu neposlušnosť (= dobrovoľný nedostatok viery) a Máriinu poslušnosť a vieru (Lk 1, 38; Gn 3; Rim 5, 19). Eva sa svojou neposlušnosťou a nedostatkom viery stala príčinou smrti, zatiaľ čo Mária sa stala príčinou života. Mária je v pravom zmysle „matkou žijúcich“ (Gn 3, 20), pretože tak ako smrť prišla prostredníctvom oboch pohlaví, aj život mal prísť prostredníctvom Krista, muža, a Márie, ženy. Mária stojí na začiatku dejín viery nového ľudstva, teda Cirkvi novej zmluvy, znovuzrodenej vo viere. Svojou vierou je ako panna predobrazom Cirkvi, ktorá prijíma spásu od Boha, a zároveň typologickým zhrnutím samotnej podstaty Cirkvi. Cirkev totiž svojím ohlasovaním a spásnym poslaním neustále rodí, mocou viery a krstu, nových členov Kristovho tela, ktorým je Cirkev. Z pohľadu náuky o vykúpení, rozvíjanej vo svetle vtelenia, sa Mária javí ako Kristova spoločníčka a pomocnica (socia Christi), a vo vzťahu k Cirkvi a ľuďom je preto tou, ktorá sa za nich prihovára a pomáha im (adiuvatrix).

Máriina spolupráca sa však nevzťahuje na to, že by podporovala Kristovo dielo ako pôvodcu nového ľudstva. Stavia sa skôr na stranu Cirkvi, ktorá prijíma spásu, a svojou milosťou obdarenou spoluprácou a vlastným príkladom napomáha tomu, aby sa Cirkev a jej jednotliví členovia nechali vo viere a láske zjednotiť s Kristom, svojou Hlavou, podľa vzťahu, ktorý jestvuje medzi ženíchom a nevestou a v ktorom sa vyjadruje osobný vzťah Krista k Cirkvi a Cirkvi ku Kristovi (porov. Ef 5, 23).

Teologická kategória Evinnej neposlušnosti, typologicky postavená do protikladu k Máriinej poslušnosti a viere, o ktorej svedčia už svätý Justín Mučeník a Tertulián, nachádza presvedčivé vyjadrenie u svätého Ireneja Lyonského: „Pán prišiel viditeľne do svojho vlastníctva; bol prinesený svojím vlastným stvorením, ktoré je ním nesené; vďaka svojej poslušnosti na dreve vykonal zjednotenie neposlušnosti, ktorá bola spáchaná prostredníctvom dreva, a zvádzanie, ktorého obeťou sa biedne stala Eva, panna podriadená svojmu manželovi, bolo rozptýlené pravdou, ktorú anjel veľkolepo zvestoval Márii, panne, ktorá už bola v moci svojho manžela. Vskutku, tak ako bola tá prvá zvedená slovom anjela, aby utiekla od Boha a porušila Jeho slovo, tak aj táto prijala radostnú zvesť prostredníctvom slova anjela, aby priviedla Boha tým, že poslúchla Jeho slovo; a tak ako sa tá prvá nechala zlákať, aby neposlúchla Boha, tak aj táto sa dala presvedčiť, aby bola Bohu poslušná, aby sa Panna Mária stala orodovníčkou panny Evy; a ako bol ľudský rod spútaný smrťou prostredníctvom panny, tak bol od nej oslobodený prostredníctvom panny, lebo neposlušnosť jednej panny bola vyvážená poslušnosťou druhej panny. Hriech prvého človeka bol teda napravený správnym konaním Prvorodeného a prefíkanosť hada bola prekonaná prostotou holubice a boli prerušené putá, ktoré nás spájali so smrťou...“

Zostáva teda pravdou, že „Mária sa svojou poslušnosťou stala príčinou spásy pre seba i pre celé ľudské pokolenie“. Na základe historickej skutočnosti jej poslušnosti Božiemu slovu, ktorého vtelené Slovo prijalo z nej telo na spásu všetkých ľudí, je Mária zároveň vzorom a kritériom človeka dokonale zjednoteného s Bohom. Ona je plná milosti, veriaca par excellence, a teda úplne vykúpená.

5. Rozvoj mariologickej dogmy

Práve tu vidíme aj to, že dva základné pojmy „milosť – viera“, ktoré spolu súvisia ako dva ohniskové body, predstavujú princíp dejín mariologických dogiem. Budúce vieroučné výpovede o Márii, ktoré sa postupne vyhraňujú vo vedomí viery Cirkvi, preto neprejavujú iba izolovaný záujem o Máriinu osobu. V priebehu dejín viery sa v zrkadle základných mariologických výpovedí postupne odhaľovali črty kresťanského obrazu človeka.

Keď sa teda Mária v katolíckej zbožnosti a teológii nazýva „Spoluvykupiteľkou“, nejde o zavádzajúce prisudzovanie tohto titulu ani o prehnané nadšenie, ale o pravdu objektívne obsiahnutú v Zjavení. Tento titul sa nesmie zamlčiavať len preto, že ho protestanti odmietajú. Tí totiž na základe svojho učenia o ospravodlivení chápu vykúpenie bez slobodnej účasti človeka, a tým ho redukujú. Tento titul si však vyžaduje vysvetlenie v širšom kontexte celého božsko-ľudského vykupiteľského diela Krista, Božieho Syna a Márie.

Aj kristologické tituly sa analogicky vzťahujú na nás. Kristus je Boží Syn jednej podstaty s Otcom, ale aj my sme z milosti adoptívneho synovstva Božími synmi. Označenie „Boží synovia“ nijako nespochybňuje jedinečnosť Kristovho božského synovstva v Najsvätejšej Trojici a vo vtelení, ale práve vyjadruje jeho univerzálny účinok. Tomáš Akvinský uvádza ďalší príklad: Kristovi jedinečným spôsobom patrí soteriologický titul jediného Prostredníka medzi Bohom a ľuďmi (1 Tim 2, 5). Aj kňazov – biskupov a presbyterov – však možno nazývať prostredníkmi medzi Bohom a ľuďmi, pretože sú služobníkmi Veľkňaza a Prostredníka novej zmluvy a ako Kristovi zástupcovia udeľujú ľuďom spásne sviatosti. Kňazskú a prostrednícku službu však nevykonávajú „prvotným a dokonalým“ spôsobom, ale iba „podriadeným a prípravným“ spôsobom (S.th. III, q. 26, a. 1). A každý pokrstený je povolaný a povinný spolupracovať v Máriinom duchu na tom, aby sa všetci ľudia stali účastníkmi Kristovho vykúpenia.

Kto pozná pravidlá katolíckej teológie, nemôže preto v analogickom používaní kristologických a soteriologických titulov nájsť nijaký dôvod na pohoršenie. Ani v ekumenickom dialógu nejde o falošný irenizmus, ktorý by ohrozoval čistotu katolíckej náuky, ale o hlbšie pochopenie pôvodného zmyslu a jeho správne pojmové a jazykové vyjadrenie. Ani v prípade hierarchie právd, o ktorej hovorí dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme, nejde o mechanické rozdelenie na dôležité a menej dôležité doktríny, ale o ich analogický vzťah k základu kresťanskej viery, ktorým je Božia vôľa, aby boli všetci ľudia spasení a dospeli k poznaniu pravdy prostredníctvom jediného Prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, človeka Krista Ježiša, Syna Márie, ktorá sa prostredníctvom vtelenia a svojho „Fiat“ stala Božou Matkou.

Princíp numquam satis de Maria („O Márii nikdy dosť“) nemá nič spoločné s mariologickým maximalizmom, ktorý by bolo potrebné diplomaticky a pedagogicky vyvažovať mariologickým minimalizmom. Tento princíp vyjadruje iba základnú pravdu katolíckej viery proti gnosticizmu. Podľa katolíckej viery sa človek stáva tým väčším v myslení a konaní, čím viac sa necháva podopierať milosťou a viesť k Božím výšinám. V Márii, Matke Božieho Syna, Kristovej Cirkvi a všetkých veriacich, rozpoznávame typologicky a exemplárne to, čo platí pre všetkých: „Slávou Boha je živý človek a životom človeka je videnie Boha“ (Irenej Lyonský, Adv. haer. IV, 20, 7).

6. Zjavená pravda obsiahnutá v titule Mária Spoluvykupiteľka

Neobstojí ani námietka, podľa ktorej sa tento titul objavil až v neskorom stredoveku. Skutočnosť, že určitá pravda viery je obsiahnutá v Zjavení, totiž nesmieme zamieňať s jej pojmovým vyjadrením. Kresťania od samého začiatku verili vo vtelenie Božieho Syna, zatiaľ čo učiteľský úrad Cirkvi vyjadril toto tajomstvo formuláciou o jednote božskej a ľudskej prirodzenosti v osobe Božieho Syna, teda hypostatickým spojením, až oveľa neskôr. Podobne aj Máriino ustavičné panenstvo a Božie materstvo, jasne dosvedčené v Biblii, majú svoj úplný počiatok vo vyvolení Bohom; rovnako jej počatie bez poškvrny dedičného hriechu a zavŕšenie vo vzatí tela i duše do neba.

Tak ako sú všetky tajomstvá kresťanskej viery vnútorne prepojené analógiou viery (analogia fidei) a navzájom sa vysvetľujú, ani dogmatická náuka o Márii nie je subjektívnou zbierkou rôznorodých prvkov, ale vyjadrením jej pôvodu v jedinom tajomstve Božieho sebadarovania v Kristovi, jeho Synovi, ktorý je pravdou a životom každého človeka, ktorý spolu s Matkou veriacich hovorí: „Hľa, služobník Pána.“ Anjelský učiteľ sa vo svojom diele Expositio in Salutationem Angelicam (Výklad anjelského pozdravenia – Zdravas’, Mária) pýta, prečo je Mária požehnaná medzi ženami, a odpovedá: „Mária priniesla požehnanie a otvorila bránu neba. Preto jej prislúcha meno Mária, ktoré sa prekladá ako ‚hviezda morská‘. Tak ako námorníkov vedie do prístavu hviezda morská, tak aj kresťania sú Máriou vedení k sláve.“

Card. Gerhard Ludwig Müller

Zdroj: lanuovabq.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Previous
Previous

RÍMSKE REQUIEM. NAD ROMÁNOM DRAGONS, O RÍMSKOM KOLÉGIU A JEDNEJ ZABUDNUTEJ EPOCHE DEJÍN TEOLÓGIE

Next
Next

EURÓPA V PLAMEŇOCH: NÁSILIE, CHAOS A ROZPAD AUTORITY