RÍMSKE REQUIEM. NAD ROMÁNOM DRAGONS, O RÍMSKOM KOLÉGIU A JEDNEJ ZABUDNUTEJ EPOCHE DEJÍN TEOLÓGIE

Zdroj: Obálka knihy. Joseph Carola SJ: Dragons: A Roman Requiem. Sophia Institute Press, 2026. www.amazon.it

28. augusta 1876, pred 150 rokmi, v jezuitskom dome Sant'Andrea al Quirinale zomiera v povesti svätosti páter Giovanni Perrone (1794 – 1876), profesor teológie Rímskeho kolégia. Deväť rokov neskôr prichádza na tú istú katedru dogmatickej teológie vyučovať francúzsky jezuita Louis Billot SJ (1846 – 1931), neskorší kardinál. 13. septembra 2027 si pripomenieme 100 rokov odvtedy, čo do rúk Pia XI. zložil kardinálsku hodnosť pre svoje sympatie k Action française, ktorú ten istý pápež odsúdil 29. decembra 1926. Dvaja z najväčších jezuitských teológov 19. a začiatku 20. storočia. Dvaja synovia svätého Ignáca. Jeden, Perrone, nazývaný „knieža teológov“, začína; druhý, Billot, považovaný za najväčšieho teológa až po súčasnosť, uzatvára nateraz poslednú etapu rímskej teologickej školy, ktorá sa viaže na dejiny Rímskeho kolégia. Tej školy, ktorej vplyvu sa na Druhom vatikánskom koncile postavil dominikán Yves Congar, ktorý zápas s jej teológmi pokladal za svoje poslanie.

23. novembra 1876 zorganizovali v rímskom kostole svätého Ignáca žiaci pátra Perroneho pohrebnú slávnosť, ktorej sa zúčastnila celá cirkevná elita vtedajšieho Ríma. Pohrebnú reč predniesol P. Giovanni Bonelli OFM, farár baziliky XII. apoštolov a duchovný syn pátra Perroneho. Zosnulého označil za jednu z najväčších ozdôb teologickej vedy. Vyjadril taktiež nádej, že Cirkev jeho odchodom získala nového orodovníka v nebi. „Hľa, predstavujem vám knieža teológov našich čias ako lampu, ktorá žiari jasnosťou svojho učenia. Celé toto učenie oživovala vrúcna, stála a činorodá láska k Cirkvi Ježiša Krista a k jej najvyššiemu pontifikátu. Lucerna lucens et ardens – lampa, ktorá svieti a horí.“ (G. A. Bonelli, Onori funebri renduti al Padre Giovanni Perrone della Compagnia di Gesù nella Chiesa di S. Ignazio presso al Collegio Romano, il giorno 23 novembre 1876, Roma, Tipografia del Commercio, 1876, p.9)

Korunou života tejto horiacej lampy bola vrúcna mariánska úcta, prameniaca z veľkej lásky k Matke Božskej lásky. Práve tá ho viedla k tomu, že jeho dielo malo kľúčový podiel na dogmatickom definovaní pravdy o Nepoškvrnenom počatí.

Práve teraz, keď si pripomíname 150 rokov od odchodu na večnosť tohto dnes takmer neznámeho teológa, vychádza pod názvom „Dragons“ v anglickom jazyku historický román odohrávajúci sa v Rímskom kolégiu v revolučnom 19. storočí. Dielo nesie podnázov Rímske requiem (Joseph Carola SJ, Dragons: A Roman Requiem, Manchester, NH: Sophia Institute Press, 2026), pretože je zároveň rozlúčkou s jednou veľkou historickou epochou.

Autorom románu je páter Joseph Carola SJ, jezuitský patrológ a vyučujúci na Pápežskej Gregoriánskej univerzite, ktorá je pokračovateľkou niekdajšieho Rímskeho kolégia. Nadväzuje tak na svoju odbornú prácu o používaní náuky cirkevných otcov v teológii profesorov Rímskeho kolégia v 19. storočí, ktorá uzrela svetlo sveta pred tromi rokmi (Engaging the Church Fathers in Nineteenth-Century Catholicism: The Patristic Legacy of the Scuola Romana, Steubenville: Emmaus Academic, 2023).

Román Dragons pútavo, autenticky a historicky presne opisuje dejiny Rímskeho kolégia, ktoré Lev XII. v roku 1824 vrátil jezuitom po tom, čo Pius VII. obnovil zrušenú Spoločnosť Ježišovu. Jeho názov – „Dragons“ – odkazuje na draka z erbu rodu Boncompagni, ktorého mal vo svojom pápežskom erbe Gregor XIII., veľký dobrodinec Rímskeho kolégia, ktorého meno nesie dnešná Gregoriánska univerzita. Tento erb zdobil spolu s nápisom IHS aj pôvodný vchod Rímskeho kolégia, dnešného lýcea Visconti, a dodnes ho nájdeme na priečelí viacerých rímskych budov ako nemého svedka udalostí tohto diela.

Otec Carola spája vo svojom diele úžasnú znalosť historických miest, jezuitských zvykov a zvyklostí 19. storočia s hlbokým zmyslom pre to, čo katolíci nazývajú romanitas. Opisy miest a ulíc sú natoľko detailné, že čitateľ má pocit, akoby sám kráčal ulicami Ríma.

Dej diela začína revolúciou roku 1848, keď sú jezuiti nútení opustiť Rím a odísť do exilu, pokračuje zánikom Pápežského štátu, zjednotením Talianska a končí vyhnaním jezuitov z Rímskeho kolégia na jeseň roku 1873. „Smrť jezuitom!“ – tieto slová neprehliadnuteľne sprevádzajú celý revolučný proces, plný antiklerikálnej nenávisti, ktorú dielo tak dôkladne ilustruje. Je to bytostná nenávisť liberalizmu k tomu, čo vtedajší synovia svätého Ignáca stelesňovali – ku katolíckej ortodoxii a rímskemu duchu.

Práve tento rímsky duch preniká dielom otca Carolu od začiatku do konca – skrze nezlomnú lásku k pápežskému úradu, stelesnenému v osobe Pia IX., ktorý bude nútený pred revolucionármi dočasne utiecť do Gaety a neskôr sa stane väzňom Vatikánu. Zároveň sa prejavuje v neoblomnej vernosti jedného z najbližších teologických poradcov Pia IX., pátra Giovanniho Perroneho. Jeho hlboký pokoj, vychádzajúci z vnútorného poriadku, ktorý sa zračí aj v jeho teologickom diele a myslení, nedokáže narušiť ani revolučné ťaženie, ktoré sa v Ríme odohráva.

„Páter Perrone bol však láskavý človek a jeho priama reč poslucháčov upokojovala. Jeho teologická pravovernosť formovala ich myslenie a podnecovala ich srdcia. Jeho život mal pevný poriadok. Už vyše dvadsať rokov ho na jeho mieste v knižnici kolégia takmer vždy zastihli. Do tohto obdobia spadali aj štyri roky, keď bol rektorom jezuitského kolégia vo Ferrare. Každý deň chodieval na prechádzku, každé popoludnie si na chvíľu zdriemol a každý večer bol pred desiatou v posteli. Ani tejto noci sa jeho zvyky nemali zmeniť. Hrozivý dav mohol pripraviť jeho spolubratov o pokoj, on však bude spať tvrdo.“ (Dragons, p.7)

Revolučný duch však nepôsobí len zvonka. Revolúcii predchádzajú neusporiadané tendencie; z nich sa rodí hriech a hriechy služobníkov Večnej pravdy sú podhubím, na ktorom revolúcia rastie. Autor to vykresľuje aj na nezdravom priateľskom vzťahu Perroneho žiakov Clemensa Schradera a Carla Passagliu.Osobitnou kapitolou je prípad Josepha Kleutgena, spovedníka kláštora svätého Ambróza. Aby sa predišlo verejnému škandálu, páter Schrader bude preložený do Viedne. Kleutgen bude pre svoju vlastnú kauzu suspendovaný a odoslaný na pokánie do jezuitského domu v Galloro v Ariccii, kde mimochodom po zrieknutí sa kardinálskej hodnosti dožije aj v úvode spomínaný Billot. Carla Passagliu, ktorého búrlivú povahu otec Carola opisuje veľmi verne, čím prezrádza skúsenosť duchovného vodcu, odlúčenie od priateľa Schradera natoľko rozruší, že vystúpi z jezuitskej rehole a napokon zanechá aj kňazstvo. Paradoxne práve Carlo Passaglia, najväčší teologický talent Rímskeho kolégia, mal rozhodujúci podiel na dogmatickej definícii Nepoškvrneného počatia Panny Márie, za čo mu Pius IX. dokonca udelil čestný titul „defensor Immaculatae“.

Carlo Passaglia sa stáva aktívnou súčasťou revolučného ťaženia, keď po odchode od jezuitov publikuje pamflet „Pro causa Italica“ ([Carlo Passaglia], Pro caussa italica ad episcopos catholicos actore presbytero catholico, Florentiae, Typis Felicis Le Monnier, 1861.) , v ktorom propaguje zjednotenie Talianska a veľmi tvrdo napáda pápeža. V Turíne sa stáva profesorom na tamojšej univerzite. Práve za jeho obrátenie a zmierenie s Cirkvou obetuje svoje utrpenie a na svojom smrteľnom lôžku sa modlí fiktívna postava románu páter Luigi Colonna. Autor v ňom vykresľuje obraz príkladného jezuitského spovedníka a vodcu duší. Jeho modlitby budú vyslyšané a páter Passaglia sa štyri dni pred svojou smrťou zmieri s katolíckou Cirkvou.

Páter Colonna zomiera 20. októbra 1873, v deň vyhnania jezuitov z Rímskeho kolégia, a spolu s ním sa uzatvára jedna veľká epocha dejín Rímskeho kolégia. Revolucionári jezuitov nielen nemilosrdne vyženú, ale odstránia aj všetky stopy po ich prítomnosti. Z priečelia Rímskeho kolégia zmizne erb s drakom a s ním aj nápis IHS.

Pátra Colonnu symbolicky spolu s dejinami Rímskeho kolégia vyprevádza do večnosti páter Perrone. Jeho pevná viera vo chvíli smrti tejto fiktívnej postavy, stelesňujúcej to najlepšie z jezuitskej tradície, ostáva svetlom nádeje, ktorým sa dej diela uzatvára. Vďaka nemu sa každý čitateľ môže nadýchnuť čistého rímskeho vzduchu tých najlepších tradícií. Je to tá istá nádej, ktorá pred 150 rokmi odprevádzala tohto svätého muža a teológa k bránam večnosti, k tej chvíli, keď skôr, než vydýchol a odovzdal svojho ducha, naposledy vyslovil meno Nepoškvrnenej Matky Pána.

otec Ľubomír

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

Next
Next

MÁRIA A TAJOMSTVO SPOLUVYKÚPENIA