MAGNIFICA HUMANITAS A JEJ METAFYZICKÝ PROBLÉM

Zdroj: generované AI

Prvá encyklika Leva XIV. s názvom Magnifica humanitas bola 25. mája predstavená svetovej verejnosti v novej sále Synody. Pápež chcel tejto udalosti dodať slávnostný charakter a osobne sa zúčastnil na prezentácii, po boku troch kardinálov, dvoch teologičiek (jednej z Anglicka a druhej z Konga) a Christophera Olaha, spoluzakladateľa (ateistu) spoločnosti Anthropic, ktorá sa zaoberá umelou inteligenciou.

Encyklika Magnifica humanitas vyšla 25. mája, ale nesie dátum 15. mája, teda ten istý deň, keď v roku 1891 pápež Lev XIII. zverejnil encykliku Rerum Novarum. Pápež Gioacchino Pecci pred 135 rokmi venoval svoju sociálnu encykliku priemyselnej revolúcii svojej doby. Lev XIV. chcel do centra úvah Cirkvi postaviť digitálnu revolúciu našej doby, so zvláštnym zreteľom na umelú inteligenciu (AI).

Návrat sociálnej náuky Cirkvi, ktorá bola v rokoch po Druhom vatikánskom koncile odsunutá na vedľajšiu koľaj s výnimkou encykliky Centesimus Annus (1991) Jána Pavla II., treba určite privítať s potešením. Treba však pripomenúť, že sociálna náuka Cirkvi je neoddeliteľnou súčasťou katolíckej morálnej teológie, ktorá má zase metafyzický základ, keďže morálka je zakorenená v poriadku bytia. Ako učí svätý Tomáš Akvinský, agere sequitur esse: konanie vychádza z bytia; z toho vyplýva, že morálny a spoločenský poriadok nemožno chápať nezávisle od povahy človeka a jeho konečného cieľa (Summa Theologiae, I-II, q. 94, a. 2). Preto otec Réginald Garrigou-Lagrange zdôrazňuje, že „skutočné ľudské práva vyplývajú z jeho povinností voči Bohu“ (Doctor Communis, 2-3 (1949), s. 158), čím podčiarkuje metafyzický princíp sociálnej náuky Cirkvi.

Encyklike Rerum Novarum pápeža Leva XIII. predchádzala encyklika Aeterni Patris zo 4. augusta 1879, ktorou chcel pápež rok po svojom zvolení určiť filozofickú líniu, ktorou sa majú riadiť katolícke školy, a navrhoval svätého Tomáša Akvinského ako jedinečného intelektuálneho učiteľa Cirkvi. Lev XIII. bol totiž presvedčený, že obnova myslenia prostredníctvom filozofie svätého Tomáša musí predchádzať obnove spoločnosti a byť jej základom. Významní katolícki učenci, ako napríklad Étienne Gilson (1885–1978) a Augusto Del Noce (1910–1989), odporúčajú čítať všetky hlavné encykliky Leva XIII. v tomto metafyzickom kontexte. V encyklike Aeterni Patris pápež zhrňuje svoj kultúrny program; v nasledujúcich encyklikách, medzi ktorými je Libertas praestantissimum o ľudskej slobode (1888), Arcanum divinae sapientiae o kresťanskom manželstve (1880), Humanum genus o slobodomurárstve (1884), Immortale Dei o kresťanskej ústave štátov (1885) a Sapientiae christianae o povinnostiach kresťana vo verejnom živote (1890), uplatňuje tieto princípy v rôznych oblastiach individuálneho a spoločenského života.

Lev XIV. je nepochybne poháňaný ušľachtilými zámermi a úprimnou láskou k pravde, avšak na rozdiel od dokumentov Leva XIII. je z dokumentu zrejmý nedostatok pevného metafyzického základu, čo môže brániť správnemu pochopeniu zložitých problémov, ako je napríklad umelá inteligencia.

Pápež, potom, čo správne konštatoval, že „treba sa vyhnúť omylu, ktorý spočíva v stotožňovaní tejto ‚inteligencie‘ (AI) s ľudskou“, formuluje problém takto: „Tieto systémy napodobňujú niektoré funkcie ľudskej inteligencie (…) A napriek tomu táto schopnosť zostáva viazaná výlučne na spracovanie údajov:Takzvané umelé inteligencie neprežívajú skúsenosti, nemajú telo, nezažívajú radosť ani bolesť, nedozrievajú vo vzťahoch, nepoznajú zvnútra, čo znamená láska, práca, priateľstvo, zodpovednosť. Nemajú ani morálne svedomie: nerozlišujú dobro a zlo, nechápu konečný zmysel udalostí, neberú na seba bremeno dôsledkov. (…) neprežívajú emocionálny, vzťahový a duchovný horizont, v ktorom sa človek stáva múdrym. (…) Nie je to skúsenosť toho, kto sa nechá formovať životom a rastie v čase prostredníctvom rozhodnutí, chýb, odpustenia, vernosti; je to skôr štatistické prispôsobenie na základe údajov a spätnej väzby, ktoré môže byť veľmi účinné, ale neznamená vnútorný rast (č. 99)».

Pápež má pravdu, keď túto otázku nastoľuje, ale jeho odpoveď neobjasňuje, prečo je zrovnoprávnenie ľudskej a umelej inteligencie nemožné. Podľa tomistickej filozofie dôvod nespočíva hlavne v tom, že umelá inteligencia nepociťuje emócie, nemá vzťahy ani nemá telesnú pamäť, ale v tom, že jej chýba duchovná rozumná duša, ktorá je vnútorným princípom rozumovej činnosti. Encyklika naopak formuluje rozdiel medzi človekom a umelou inteligenciou v čisto fenomenologických pojmoch, na úrovni skúsenosti, citovosti a vzťahovosti, pričom zabúda alebo ignoruje, že rozhodujúci rozdiel je ontologický.

Podľa svätého Tomáša Akvinského nie je človek redukovateľný na súhrn materiálnych procesov, pretože samotný princíp ľudského poznania je nehmotný a samostatný princíp (Summa Theologiae, I, q. 75, a. 1). Ľudský rozum sa neobmedzuje len na spracovávanie informácií alebo rozpoznávanie schém, ale poznáva univerzálne (Summa Theologiae, I, q. 79, a. 6) a je schopný abstrahovať z vnemových obrazov nehmotné pojmy, ako je dobro, spravodlivosť, alebo samotný Boh. Podobne ani vôľa nie je mechanizmom naprogramovaného výberu, ale racionálnou žiadosťou schopnou rozhodovania a slobody (Summa Theologiae, I, q. 82, a. 1; ST, I, q. 83, a. 1).

Umelá inteligencia naopak nemá v sebe žiadny vnútorný princíp poznania a vôle, ale koná na základe ľudskej inteligencie, ktorá ju navrhla. Rozdiel medzi človekom a strojom preto nie je kvantitatívny, ale ontologický: človek pozná, lebo má duchovný rozum, a chce, lebo má slobodnú vôľu; stroj naopak dosahuje výsledky, lebo bol na to skonštruovaný. Ani tá najpokročilejšia umelá inteligencia teda nikdy nemôže byť skutočne ľudská, pretože jej chýba to, čo podľa svätého Tomáša predstavuje samotný základ skutočne ľudského poznania a vôle: duchovná rozumná duša.

Tieto úvahy sa môžu javiť ako abstraktne filozofické, majú však dôležité dôsledky aj v morálnej a sociálnej rovine. Metafyzický základ sociálnej náuky Cirkvi totiž odkazuje na kresťanské chápanie poriadku bytia, ktoré vníma ľudské dejiny vo svetle stvorenia, pádu a vykúpenia. V tejto perspektíve pojem hriechu, ktorý v encyklike v podstate chýba, nie je zredukovateľný na sociologickú nespravodlivosť, ale predstavuje porušenie Božieho zákona, znamená vinu, zaslúži si trest a vyžaduje pokánie a obrátenie. Pápež krásnym vyjadrením potvrdzuje, že „ak je tajomstvo Boha-Lásky zdrojom sociálnej náuky, jej najkonkrétnejšiu tvár kontemplujeme v Ježišovi Kristovi, vtelenom Slove“ (č. 49). Ježiš Kristus sa však nestal človekom, aby potvrdil nejaký humanitárny ideál, ani aby presadzoval nejaké všeobecné univerzálne bratstvo, ale aby obnovil poriadok narušený hriechom prostredníctvom vykúpenia človeka a jeho opätovného začlenenia do nadprirodzeného poriadku (Summa Theologiae, III, q. 1, a. 2). Keď sa tento metafyzický a nadprirodzený horizont zatieni, kresťanstvo má nevyhnutne tendenciu sekularizovať sa a zredukovať na čisto horizontálne a filantropické náboženstvo, ktorého cieľom už nie je spása duší a obnovenie kresťanského poriadku, ale jednoduché humanitárne riešenie problémov sveta.

Encyklika Magnifica humanitas je plná podnetov a treba ju považovať za autoritatívne vyjadrenie učenia pápeža Leva XIV., avšak niektoré body filozofie a sociálnej náuky Cirkvi, ktorými sa encyklika zaoberá, si zaslúžia diskusiu, a to s náležitou láskou a úctou voči osobe rímskeho pápeža a jeho úradu.

Prof. Roberto de Mattei

Zdroj: robertodemattei.substack.com

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!