DEVÄŤDESIATPÄŤ ROKOV PROTI PRÚDU: STANISLAV SOUSEDÍK

Zdroj: Katolický týdeník (https://katyd.cirkev.cz)

22. augusta tohto roku oslávil český filozof Stanislav Sousedík deväťdesiatpäť rokov. Mimo hraníc Českej republiky si to takmer nikto nevšimol. Napriek tomu si jeho životný a intelektuálny príbeh zaslúži, aby bol vyrozprávaný. A aby sme ho mohli rozpovedať, musíme začať scénou, nie životopisom.

Praha, rok 1950. Sousedík ešte nemal ani dvadsať rokov. Počas štúdia na gymnáziu prešiel cez panteizmus a relativistický skepticizmus, až nakoniec dospel ku katolicizmu a tomizmu. Otec prijal jeho obrátenie s rešpektom, ale s úsmevom ho uistil, že skôr, než dospeje, ešte mnohokrát zmení svoj pohľad na svet. Táto predpoveď sa však nenaplnila.

Ešte ako študent preložil Sousedík dielo svätého Tomáša Akvinského De ente et essentia do češtiny a rukopis osobne odniesol do vydavateľstva Vyšehrad. Privítal ho redaktor Rudolf Voříšek, ktorý ho prijal s láskavosťou, ale aj so smútkom, ktorému mladík nerozumel. O krátky čas neskôr bol Voříšek zatknutý a z väzenia sa už nikdy nevrátil. Preklad musel čakať takmer pol storočia, kým bol publikovaný.

Táto scéna predznamenáva celý Sousedíkov život. Dvakrát mu bolo zamietnuté zapísanie sa na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity kvôli nedostatočným ideologickým predpokladom. Podarilo sa mu niekoľko rokov študovať na Katolíckej teologickej fakulte, ktorá bola vtedy presťahovaná do Litoměřic, štúdium však nedokončil. Následne sa zapísal na Vysokú školu ekonomickú v Prahe, z ktorej bol vylúčený pre svoj laický apoštolát, teda pre náboženskú činnosť, ktorú vykonával medzi spolužiakmi.

Po absolvovaní vojenskej služby v rokoch 1956 až 1958 v technickom prápore pracoval štyri roky ako stavebný robotník a zároveň sa naučil remeslu inštalatéra. Ani za týchto okolností sa nevzdal filozofie: naďalej študoval a organizoval malé skupiny, v ktorých tajne vyučoval.

Až v roku 1964 sa mu podarilo zapísať sa ako externý študent na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity. Štúdium zakončil diplomovou prácou o jezuitskom scholastikovi Rodrigovi de Arriagovi a v roku 1969 získal doktorát z filozofie. Od roku 1965 navštevoval aj prednášky Jana Patočku a neskôr sa stal členom kruhu jeho posledných žiakov.

V roku 1968 začal výskumnú činnosť na Ústave filozofie Československej akadémie vied, ale o tri roky neskôr bol z politických dôvodov vylúčený. Hoci dokončil dizertačnú prácu o Stanislavovi zo Znojma, nebolo mu umožnené získať titul kandidáta vied. V rokoch 1972 až 1989 pracoval na kritickom vydaní latinských diel Komenského a voľný čas venoval štúdiu druhej scholastiky.

Pád komunistického režimu konečne zmenil smer jeho života. V roku 1990, keď mal takmer šesťdesiat rokov, nastúpil ako vysokoškolský pedagóg na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity. V roku 1991 získal habilitačný titul a v roku 1993 bol menovaný za riadneho profesora.

Sousedík prináša na českú univerzitu konkrétny projekt: obnoviť scholastickú tradíciu prostredníctvom konfrontácie so súčasnou logikou a analytickou filozofiou. Okolo neho vzniká škola analytickej scholastiky, ktorá sa zaoberá nielen svätým Tomášom, ale aj Dunsom Scotom, Suarézom a veľkými autormi druhej scholastiky. V roku 2004 spolu s niektorými zo svojich študentov zakladá medzinárodný časopis Studia Neoaristotelica.

Vo veku deväťdesiatich piatich rokov Sousedík symbolicky uzatvára kruh, ktorý sa začal jeho rukopisom z roku 1950. Tento rok 2. júna predstavil v Prahe svoju najnovšiu knihu Obrana tradičního křesťanství.

Je príznačné, že toto dielo napísal vo veku, v ktorom by sa podľa súčasných zvyklostí mal už venovať predovšetkým odpočinku. On však radšej narúša pokoj tých, ktorí si mysleli, že práve tradičné kresťanstvo už začalo odpočívať.

Východiskom knihy je konštatovanie takmer úplného zániku kresťanskej apologetiky. Podľa Sousedíka nejde len o dôsledok slabosti kresťanov, ale o zmenu samotného spôsobu chápania Zjavenia. Obhajovať sa totiž dá len určitý obsah, ktorý je možné formulovať v pravdivých výrokoch. Ak sa však Zjavenie chápe ako Božie pôsobenie imanentné dejinám, prostredníctvom ktorého sa pravda postupne odhaľuje, apologetika stráca svoj dôvod existencie. Nezostáva už žiadna prijatá pravda, ktorú by bolo treba chrániť a brániť: na jej miesto nastupuje výzva otvoriť sa dejinám alebo, podľa dnes rozšírenejšej formulácie, otvoriť sa svetu.

Sousedík naopak obhajuje Zjavenie ako objektívnu pravdu, ktorú nie je možné zredukovať na subjektívnu skúsenosť a historický vývoj. V centre jeho úvah sa tak nachádza vzťah medzi časom, históriou a pravdou: ide o ten istý problém, ktorým sa v Ríme zaoberal otec Cornelio Fabro vo svojej kritike moderného princípu imanentnosti a antropologického obratu.

K tejto paralele sa autor vyjadrí v najbližších dňoch v Prahe v rámci konferencie usporiadanej pri príležitosti 95. narodenín českého filozofa.

Režim sa pokúsil odsunúť Sousedíka na stavenisko a medzi latinské stránky Komenského diel. Nepodarilo sa mu to. O deväťdesiatpäť rokov neskôr zostáva jedným z najdôslednejších predstaviteľov európskej scholastickej filozofie a naďalej obhajuje to, čo mnohí už považovali za definitívne prekonané: schopnosť rozumu poznávať pravdu a objektívny charakter kresťanského Zjavenia. Ad multos annos!

Otec Ľubomír

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!