HÁDANKA SYNODALITY: KARDINÁL BRANDMÜLLER A MEFISTOFELOVA PASCA

Zdroj: commons.wikimedia.org Licencia: Centro Televisivo Vaticano, CC BY 3.0

Existuje jedno slovo, ktoré už roky preniká do diskusie v rámci Cirkvi, avšak jeho význam nie je vôbec jasný; naopak, čím ďalej diskusia postupuje, tým je zahmlenejší. Túto diskusiu začal František a zanechal ju ako dedičstvo svojmu nástupcovi Levovi, a to vrátane viacetapovej synody, ktorá sa významu tohoto slova venuje, prebieha od roku 2021 a ktorej koniec ešte nie je stanovený.

Je to slovo „synodalita“. Pochádza zo slova „synoda“, inštitúcie, ktorá siaha až do prvých storočí Cirkvi a ktorú tvorili výlučne biskupi, avšak dnes by ju mnohí radi rozšírili o ďalších členov v najrozmanitejších formách, akoby Cirkev bola modernou demokraciou, kde majú všetci právo hlasovať aj v otázkach vierouky.

Už nejaký čas však pribúda výziev od biskupov a kardinálov, aby poriadok zvíťazil nad týmto zmätkom. A pápež Lev dáva najavo, že to berie do úvahy, keďže sa snaží zabrániť tomuto úpadku. Nie nahlas, ale skutkami.

Na jednej strane totiž odmieta nemeckým biskupom – už mnoho mesiacov po ich žiadosti – udeliť súhlas so zriadením stálej „synodálnej konferencie“, zloženej z dvadsiatich siedmich biskupov, dvadsiatich siedmich členov Výboru nemeckých katolíckych laikov a ďalších dvadsiatich siedmich zvolených katolíkov, všetci s rovnakým hlasovacím právom a právomocami nielen poradnými, ale aj rozhodovacími v „dôležitých otázkach cirkevného života s naddiecéznym významom“. Začiatok činnosti tohto orgánu, naplánovaný na 6. novembra v Štutgarte, bol odložený na neurčito, ale pravdepodobne k nej už nikdy nedôjde.

Okrem toho, že Lev brzdí excesy inovátorov, prejavuje aj vôľu posilniť starobylé synody klasického typu, ako sú tie, ktoré tvoria výlučne biskupi spravujúci východné katolícke cirkvi, vrátane veľkých arcibiskupstiev, ako je tomu na Ukrajine. Motu proprio z 29. augusta pápež totiž rozšíril rozhodovaciu právomoc týchto synôd aj na odvolanie príslušných patriarchov, ak by „posvätné puto medzi ‚pater et caput‘ a ostatnými biskupmi bolo nenapraviteľne narušené“.

Faktom však je, že nič z toho, čo sa týka synodality, nezaujíma ani nemobilizuje širokú masu bežných veriacich, ktorí sú voči prebiehajúcej diskusii o tejto tak zložitej téme úplne ľahostajní.

V tomto texte z časopisu Settimo Cielo sa však ozýva hlas s krištáľovo jasným posolstvom, ktorý konečne v niekoľkých slovách a prostredníctvom presvedčivých odkazov na históriu vysvetľuje, čo je a čo by mala byť v Cirkvi skutočná „synoda“.

Je to autoritatívny hlas kardinála Waltera Brandmüllera, ktorý vo svojich 97 rokoch stále vyzerá skvele a je uznávaným odborníkom na cirkevné dejiny.

Príjemné čítanie!
Sandro Magister

O „synodalite“

Od čias pápeža Františka sa čoraz častejšie hovorí o „synodalite“ v rôznych kontextoch a s rôznymi významami. Stále však chýba jasná a jednoznačná definícia tohto pojmu. Až tak, že mi prichádza na myseľ slávny dialóg medzi Mephistom v profesorskom odeve a žiakom v Goetheho „Faustovi“. Mephisto hovorí: „Všeobecne povedané, synu, drž sa slov a bez akéhokoľvek zaváhania vstúpiš hlavnými dverami do svätyne istoty.“ Školák: „Napriek tomu musia slová obsahovať nejaký pojem, pokiaľ viem.“ Mefistofeles: „To je samozrejmé, ale netreba sa tým príliš trápiť, lebo práve tam, kde chýba pojem, sa slová opäť stávajú brilantnými a pripravenými na použitie.“

Aby sme sa vyhli Mefistofelovým pascám, je dobré pripomenúť si jasnú definíciu synodality, ale predovšetkým definíciu synody.

Podľa klasického katolíckeho chápania je synoda stretnutie biskupov s cieľom spoločného výkonu ich magisteriálnej a pastoračnej služby.

Ak sú na ňu pozvaní všetci biskupi Cirkvi a zhromažďujú sa pod predsedníctvom pápeža alebo jeho delegátov, ide o všeobecný, teda „ekumenický“ koncil, ktorému – „cum et sub Petro“ – prináleží najvyššia magisteriálna a pastoračná autorita a ktorý vyhlasuje aj definitívnu a neomylnú náuku, ktorú treba prijať v poslušnosti viery.

Ak sa naopak stretnú biskupi z určitého zoskupenia partikulárnych cirkví – cirkevnej provincie, cirkevného regiónu atď. –, tak tomuto partikulárnemu koncilu prináleží iba „magisterium ordinarium“, ktorého dekréty si vyžadujú potvrdenie zo strany Svätej stolice.

V oboch prípadoch biskupi konajú na základe magisteriálnej a pastoračnej moci, ktorú získali sviatostnou vysviackou.

Pápež Pavol VI. svojím motu proprio „Apostolica sollicitudo“ z roku 1965 zriadil takzvanú synodu biskupov – „Synodus episcoporum“ – ako poradný orgán pápeža (1).

Bez toho, aby sme však spochybňovali potrebu či opodstatnenosť tohto orgánu – keďže účastníkov pápež zvoláva zakaždým individuálne a ich úlohou by malo byť radenie pápežovi, a nie vyhlasovanie náuky, rozhodovanie či tvorba zákonov –, v záujme pojmovej jasnosti by bolo vhodné nepoužívať termín „synoda“ – ktorý v tomto kontexte môže viesť k nedorozumeniam – ale nájsť iný, vhodnejší názov.

To isté platí aj pre nedávno zriadené orgány, ktorých súčasťou sú okrem biskupov aj kňazi a veriaci oboch pohlaví, ktorí majú v úmysle zastupovať celý Boží ľud (2). Ani v tomto prípade nemožno hovoriť o synode, keďže ani kňazi, ani laici nemôžu vykonávať magisteriálne a pastoračné poslanie, ktoré je udelené výlučne biskupom prostredníctvom sviatosti kňazstva.

Samozrejme je možné zveriť poradnú funkciu kompetentným laikom. Ak by sa však táto spolupráca mala realizovať, bolo by potrebné dôsledne sa vyhnúť akémukoľvek zavádzajúcemu používaniu pojmov ako „synoda“, „synodalita“ a podobných a skôr nájsť pojem, ktorý by primerane vyjadroval skutočnú situáciu.

Je zrejmé, že zriaďovanie orgánov spomínaného typu vyplýva zo snahy viac-menej nekriticky prevziať sekulárne štruktúry a demokratické postupy do cirkevného života, aby sa tak mohol držať krok s dobou.

V katolíckom prostredí sa však v skutočnosti navrhuje taký typ synody, ktorý čerpá inšpiráciu aj z protestantského modelu, pričom jej členovia sú demokraticky volení spomedzi kňazov, mužov a žien s rôznymi odbornými znalosťami a z rôznych kultúrnych prostredí, pričom všetci majú rovnaké slovo. Bol to práve Luther, kto tieto myšlienky sformuloval vo svojich polemických spisoch z roku 1520. Rázne popierajúc, že by Ježiš Kristus ustanovil sviatosť kňazstva, tvrdil, že samotný krst stačí na to, aby sa muž alebo žena stali kňazom, biskupom či pápežom. Je zrejmé, že takýto pojem synodality je nezlučiteľný s katolíckou ekleziológiou.

Nesmieme tiež zabúdať, aké ďalšie dôsledky – dnes považované za negatívne – malo v živote Cirkvi nekritické preberanie sekulárnych modelov a postupov, ktoré sa objavili v priebehu jej dejín.

Do tohto kontextu zapadá aj vznik biskupských konferencií (3). Ich vznik je úzko spojený s koncom Ancien Régime, európskeho systému „trónu a oltára“, a s nástupom moderného sekulárneho štátu. Práve vtedy sa totiž vynorila otázka postavenia Cirkvi v sekulárnom štáte a jej vzťahov s ním.

Keď v prvej polovici 19. storočia v Európe vznikli biskupské konferencie (4), ich referenčným rámcom nebola hierarchická štruktúra Cirkvi, ale príslušný štát. Poradná a rozhodovacia činnosť konferencie sa preto obmedzovala na otázky, ktoré sa týkali postavenia a pôsobenia Cirkvi v modernom sekulárnom štáte. Netýkali sa otázok vierouky, liturgie, sviatostí atď. Jedinou spornou výnimkou bolo manželstvo, ktorého právne úpravy podľa napoleonského vzoru si nárokovali aj sekulárne štáty.

Vzhľadom na skutočnú úlohu biskupských konferencií sa preto javí ako veľmi problematické, že im pápež František v apoštolskej exhortácii „Evangelii gaudium“ – nad rámec Kódexu kánonického práva z roku 1983 – pripísal „aj určitú skutočnú doktrinálnu autoritu“ (5). V tejto súvislosti je potrebné dôrazne zopakovať: „Ani v doktrinálnej oblasti nie je biskupská konferencia medzistupňom hierarchie, ani orgánom národnej Cirkvi, ktorý by mohol konkurovať magistériu univerzálnej Cirkvi alebo dokonca ohroziť doktrinálne prvenstvo pápeža“ (6).

Od konca 19. storočia môžeme pozorovať, že najmä v Európe boli synody nahradené biskupskými konferenciami, ktorých forma a postupy sa – ako už bolo spomenuté – riadia politickými vzormi (7). Je ťažké prehliadnuť, že ide o prejav rastúcej laicizácie vo vnímaní Cirkvi. Ako už bolo poznamenané, práve v tom sa prejavuje ekleziologický neoarianizmus, ktorý síce výslovne nepopiera nadprirodzený charakter Cirkvi, ale viac či menej ho ignoruje: Cirkev je vnímaná ako spoločenský subjekt.

Vzhľadom na tieto biskupské konferencie, ktoré zodpovedajú politickým hraniciam, by sa mal synodám jednotlivých cirkví, ktoré sú v súlade s autentickými cirkevnými hierarchickými štruktúrami, vrátiť ich pôvodný význam. To by sa mohlo uskutočniť ešte účinnejšie, ak by sa – ako o tom svedčia záznamy už od 6. storočia – tieto zhromaždenia biskupov konali v obnovených liturgických formách, ktoré stanovuje Pontifikál z roku 1986 (8).

Týmto spôsobom by sa dalo tiež účinne čeliť procesu sekularizácie Cirkvi a urobiť rozhodujúci krok smerom k jej „desekularizácii“, ktorej nevyhnutnosť dôrazne zdôraznil Benedikt XVI. (9).

Kardinál Walter Brandmüller

Poznámky:

(1) Pozri Pavol VI., „Apostolica sollicitudo“, 1965.

(2) V protiklade k tomu R. Cren, „Concilium episcoporum est. Note sur l’histoire d’une des actes du concile de Chalcedoine“, v: „Revue des sciences philosophiques et théologiques“ 46 (1962) 45–62.

(3) Biskupským konferenciám je v Kódexe kánonického práva z roku 1983 venovaný pozoruhodný priestor (kán. 447 – 459).

(4) Porov. R. Lill, „Die ersten deutschen Bischofskonferenzen“, v: „Römische Quartalschrift“ 59 (1964) 127 – 185.

(5) František, „Evangelii gaudium“, č. 32, s odkazom na Jána Pavla II., „Apostolos suos“, č. 21.

(6) B. S. Anuth, „Lehramt der Bischofskonferenz“, v: M. Seewald, Th. Schüller, „Die Lehrkompetenz der Bischofskonferenz“, Regensburg 2020, 81 – 118. Inak: A. Buckenmaier, „Lehramt der Bischofskonferenz“, Regensburg 2013.

(7) W. Brandmüller, „Wenn ein Apparat den Episkopat entmachtet“, v: „Kirchengeschichte als Kirchenkritik“, ed. M. Feldkamp, Mainz 2020, 115 – 123.

(8) „Caeremoniale Episcoporum auctoritate Johannis Pauli P. P. II promulgatum. Editio typica“, 1984, 277 a nasl.

(9) Benedikt XVI., „Stretnutie s katolíkmi angažovanými v Cirkvi a spoločnosti“, Konzerthaus vo Freiburgu im Breisgau, 25. septembra 2011.

Zdroj: diakonos.be

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!