BOŽIA PROZRETEĽNOSŤ, PRÁVO, LÁSKA A MORÁLNE HRANICE POLITICKÉHO NÁSILIA

Nedávny vojenský úder Spojených štátov a Izraela proti Iránu vyvolal intenzívnu celosvetovú diskusiu. Rusko, Čína a Severná Kórea tento zásah rýchlo odsúdili ako porušenie medzinárodného práva a mnohí západní komentátori sa pripojili k podobným obvineniam, odvolávajúc sa na zákaz použitia sily zakotvený v Charte Organizácie Spojených národov. Takéto reakcie vychádzajú z predpokladu, že medzinárodný poriadok sa v podstate riadi stabilnými právnymi normami, ktoré sú schopné regulovať správanie štátov.

Realita medzinárodnej politiky sa však javí ako oveľa krehkejšia. Už viac ako dve storočia medzinárodné právo zriedka funguje ako suverénna autorita schopná presadzovať svoje vlastné normy. Od napoleonských vojen cez prevratné udalosti dvadsiateho storočia až po súčasné konflikty boli rozhodujúce politické udalosti často ovplyvňované skôr mocenskými pomermi než právnymi zásadami. Ani vznik Organizácie Spojených národov po druhej svetovej vojne tento štrukturálny problém nevyriešil. Medzinárodnému systému chýba univerzálna autorita schopná vynútiť dodržiavanie práva. V takomto prostredí nemôžu samotné odvolávky na medzinárodnú zákonnosť zaručiť mier ani spravodlivosť.

Aby bolo možné takéto situácie správne posúdiť, je potrebné obrátiť sa k hlbšiemu morálnemu rámcu. Teologická syntéza Tomáša Akvinského ponúka takýto rámec prostredníctvom jeho výkladu o Božej prozreteľnosti, zákone a láske.

Akvinský zasadzuje politickú moc do širšieho rámca Božej prozreteľnosti. Boh spravuje svet prostredníctvom sekundárnych príčin, vrátane ľudských autorít, ktoré sa – hoci nedokonalým spôsobom – podieľajú na tomto prozreteľnom usporiadaní. Ako vysvetľuje Aquinas, božská prozreteľnosť vedie stvorenia prostredníctvom stvorených činiteľov, ktorí spolupracujú na spravovaní sveta (Summa Theologiae I, q.103, a.6; q.105, a.5). Politická autorita preto patrí do štruktúry, prostredníctvom ktorej Boh usmerňuje ľudskú spoločnosť k spoločnému dobru.

Účelom tejto autority nie je svojvoľná nadvláda, ale presadzovanie spoločného dobra. Akvinský definuje právo ako „rozumné nariadenie v záujme spoločného dobra, vydané tým, kto má na starosti spoločenstvo“ (Summa Theologiae I–II, q.90, a.4). Bez autority, ktorá je schopná takéto rozhodnutia vydávať a presadzovať, nemôže právo riadne fungovať. Slabosť dnešného medzinárodného systému odráža práve tento problém: neexistuje žiadna politická autorita, ktorá by sa skutočne starala o celú globálnu komunitu a bola schopná presadzovať univerzálne právne normy.

Akvinský tiež trvá na tom, že všetky ľudské zákony čerpajú svoju legitimitu v konečnom dôsledku z hlbšieho morálneho poriadku. Prírodný zákon, vysvetľuje, je účasťou rozumových bytostí na večnom Božom zákone (Summa Theologiae I–II, q.91, a.2). Politické spoločenstvá zostávajú stabilné len vtedy, ak ich zákony odrážajú túto morálnu štruktúru zakorenenú v ľudskej prirodzenosti. Keď národy opustia tento objektívny morálny poriadok, právne normy sa stávajú podriadenými meniacim sa záujmom moci.

Tento pohľad dôrazne potvrdil Pius XII. vo svojej encyklike Summi Pontificatus (1939). V úvahe o vypuknutí druhej svetovej vojny identifikoval odmietnutie prirodzeného zákona a morálneho poriadku zakoreneného v Bohu ako najhlbšiu príčinu moderného politického chaosu. Stabilný medzinárodný mier, tvrdil, nemožno budovať na čisto procedurálnych normách alebo premenlivých politických dohodách; musí spočívať na „neotrasiteľnom základe prirodzeného zákona a božského zjavenia“.

Akvinského morálna analýza poukazuje aj na nebezpečenstvá revolučného násilia. V diele Secunda Secundae analyzuje nečestnosti, ktoré sú v protiklade k láske, a vysvetľuje, ako vnútorný neporiadok vedie k spoločenským konfliktom. Nenávisť a závisť vedú k nesúladu a sporom, ktoré zase vedú k schizme, vojne a vzbure (Summa Theologiae II–II, qq.34–43). Vzbura, vysvetľuje, je narušením jednoty politického spoločenstva a zvyčajne predstavuje ťažký hriech, pretože útočí na spoločné dobro (Summa Theologiae II–II, q.42, a.1).

To však neznamená, že akýkoľvek odpor voči nespravodlivej moci je zakázaný. Akvinský uznáva, že politická moc sa môže stať skorumpovanou, ak vládcovia vládnu skôr pre vlastný prospech než pre dobro spoločenstva. V takýchto prípadoch môže politické spoločenstvo legitímne zvrhnúť tyrana, ak má na to právomoc.

Akvinský však dôrazne varuje pred súkromným vraždením tyranov. V diele De Regno (I, 6) vysvetľuje, že keď si jednotlivci prisvojujú právo odstraňovať vládcov na základe vlastného úsudku, výsledok sa často ukáže horší než samotná tyrania, pretože zničenie autority môže vyvolať chaos, občianske konflikty a rozpad politickej jednoty.

Súčasné učenie Cirkvi odráža túto tomistickú obozretnosť. Katechizmus Katolíckej cirkvi v odseku 2243 povoľuje ozbrojený odpor proti útlaku len za veľmi prísnych podmienok: závažné a dlhotrvajúce porušovanie základných práv, vyčerpanie mierových prostriedkov, opodstatnená nádej na úspech, zabránenie horším nepokojom a absencia lepších alternatív. Nejde tu o súkromné vraždenie, ale o zodpovedný odpor zameraný na obnovenie spravodlivosti a zachovanie spoločného dobra.

Keď tieto zásady aplikujeme na súčasnú geopolitickú situáciu, dospejeme k vyváženému záveru. Slabosť medzinárodného právneho poriadku síce nevylučuje existenciu morálnych noriem, znamená však, že štáty sa nemôžu spoliehať výlučne na globálne inštitúcie, pokiaľ ide o zabezpečenie spravodlivosti a mieru. Vo svete, v ktorom neexistuje žiadna univerzálna autorita na presadzovanie medzinárodného práva, politické spoločenstvá naďalej nesú zodpovednosť za svoju obranu a za ochranu podmienok nevyhnutných pre spoločné dobro.

Kresťanská tradícia neoslavuje vojnu, uznáva však tragickú nevyhnutnosť obrany v tomto hriešnom svete. Akvinský povoľuje vojnu za prísnych podmienok legitímnej autority, oprávneného dôvodu a správneho úmyslu (Summa Theologiae II–II, q.40, a.1). Konečným cieľom takéhoto konania musí byť vždy obnovenie mieru, chápaného ako pokoj a poriadok zakorenený v spravodlivosti.

Medzi naivným legalizmom a cynickou mocenskou politikou leží náročná cesta, ktorú navrhuje katolícka tradícia: cesta zakorenená v Božej prozreteľnosti, formovaná právom vychádzajúcim z prirodzenej spravodlivosti a vedená predovšetkým láskou, ktorá sa snaží brániť spoločné dobro bez toho, aby sa vzdala morálneho poriadku, od ktorého závisí skutočný mier.

Francesco Giordano

 Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!