VEĽKONOČNÝ TRIUMF CIRKVI

Pravidelnosť, s akou sa v cirkevnom kalendári striedajú jednotlivé cykly liturgického roka, je skutočne vyjadrením nebeskej majestátnosti Cirkvi. Cirkev zostáva neochvejná, nech sa udalosti ľudských dejín okolo nej akokoľvek menia a napriek tomu, že politické a finančné výkyvy pokračujú vo svojom chaotickom behu, lebo ona stojí nad vrtochmi ľudských vášní.

Je nad nimi, ale nie je k nim ľahostajná. Keď sa v časoch pokoja a šťastia spomína na bolestné dni Veľkého týždňa, Cirkev sa ako starostlivá matka snaží vo svojich deťoch oživiť ducha sebaobetovania, zmysel pre hrdinské utrpenie, ducha zrieknutia sa banalít každodenného života a úplnú oddanosť ideálom, ktoré dávajú životu vyšší zmysel. Tieto ideály dávajú životu niečo viac než len „vyšší zmysel“ – dávajú mu jediný zmysel, ktorý existuje, a to kresťanský zmysel.

Cirkev však nie je matkou len vtedy, keď nás učí o veľkom a náročnom poslaní utrpenia. Je matkou aj vtedy, keď v okamihu, keď bolesť a zmätok dosiahnu svoj vrchol, rozžiari pred našimi očami svetlo kresťanskej nádeje a otvorí nám pokojné obzory, ktoré cnosť dôvery ponúka všetkým pravým Božím deťom.

Preto aj uprostred smútku súčasného sveta sa Svätá cirkev utieka k živým a najčistejším radostiam Veľkej noci, aby zdôraznila triumfálnu istotu, že Boh je Najvyšší Pán všetkých vecí, že Jeho Kristus je Kráľ slávy, ktorý premohol smrť a porazil diabla, že Jeho cirkev je Kráľovná nesmiernej majestátnosti, schopná vstať z trosiek, rozptýliť každú temnotu a žiariť ešte jasnejším triumfom práve vtedy, keď sa zdá, že ju čaká tá najstrašnejšia a nenapraviteľná porážka.

Radosť a bolesť duše sú nevyhnutným dôsledkom lásky. Keď človek má to, čo miluje, je šťastný. Keď mu chýba predmet jeho lásky, je smutný.

Dnes ľudia vkladajú všetku svoju lásku do povrchných vecí. Preto ich dojímajú len povrchné veci – najmä osobné nešťastia, ako je zlý zdravotný stav, neistá finančná situácia, nevďační priatelia, povýšenie, ktoré nikdy nepríde, a tak ďalej. Všetky tieto veci sú pre skutočného katolíka druhoradé, lebo mu záleží predovšetkým na väčšej sláve Božej, spáse vlastnej duše a sláve Svätej Matky Cirkvi.

Preto by najväčším utrpením katolíka malo byť to, že vidí Cirkev v jej súčasnom stave.

Existuje mnoho dôvodov na smútok, z ktorých niektoré možno predznamenávajú katastrofu, ktorá nie je príliš vzdialená. Napriek tomu kresťanská nádej pretrváva. Práve samotná veľkonočná slávnosť nás učí tomuto dôvodu nádeje.

Keď náš Pán Ježiš Kristus zomrel, Židia zapečatili jeho hrob a dali ho strážiť vojakmi. Mysleli si, že celá záležitosť je už za nimi.

Vo svojej zlobe popierali, že náš Pán je Syn Boží. Nechceli pripustiť, že by bol schopný zničiť väzenie-hrob, v ktorom ležal, a predovšetkým, že by vstal z mŕtvych. A predsa sa to všetko stalo. Náš Pán vstal z mŕtvych sám, bez akejkoľvek ľudskej pomoci, a na jeho príkaz bol ťažký kameň z hrobu odstránený bez námahy a rýchlo, ako keby to bol oblak. Vstal z mŕtvych.

Podobne aj nesmrteľná Cirkev môže pôsobiť opustene, pošpinená a prenasledovaná. Môže ležať pod hrobovým bremenom najťažších skúšok a zdať sa porazená. Má však v sebe nadprirodzenú vnútornú silu, ktorá pochádza od Boha a ktorá jej zaručuje víťazstvo rovnako nádherné, ako aj nepravdepodobné.

To je veľká útecha pre spravodlivé duše, ktoré milujú Božiu Cirkev: Kristus zomrel a vstal z mŕtvych. Nesmrteľná Cirkev povstáva zo svojich skúšok, slávna ako Kristus, v žiarivom úsvite Jeho zmŕtvychvstania.

Tento článok bol pôvodne uverejnený v časopise O Legionário, č. 660, 1. apríla 1945. Bol preložený a upravený na účely uverejnenia.

Prof. Plínio Corrêa de Oliveira

Zdroj: aftp.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!