Zdroj: pixabay.com
14.júla 1833 kázal John Keble v oxfordskom univerzitnom kostole Panny Márie o národnej apostáze, ktorá stojí na počiatku tzv. oxfordského hnutia. Jeho cieľom bolo prebudiť v anglikánskej cirkvi vedomie apoštolského pôvodu a vrátiť ju k viere cirkevných otcov. V roku 1839 bolo toto hnutie na svojom vrchole a s ním aj tridsaťosemročný Newman.
V lete 1839 sa Newman ponoril do štúdia kristologických sporov prvotnej Cirkvi. Do rúk sa mu dostal článok Nicholasa Wisemana, neskoršieho kardinála, rektora Anglického kolégia v Ríme, uverejnený v Dublin Review. Wiseman v ňom postavil anglikánov vedľa starovekých donatistov a pripomenul Augustínovu vetu, ktorá hlboko otriasla mladým Newmanom: Securus judicat orbis terrarum. Celá Cirkev je vo svojich súdoch neomylná. Čo ak v presvedčení, že bráni Tradíciu, v skutočnosti obhajuje iba svoj vlastný výklad a stojí proti nej? O šesť rokov neskôr sa Newman stal katolíkom.
Súčasnú krízu Cirkvi už sotva niekto popiera. Kríza však má svoje pokušenie, ktoré spočíva v tom, že vlastné postoje prestaneme podrobovať kritike a urobíme z nich normu.
Pred niekoľkými dňami uverejnil jeden časopis rozhovor, vyjadrujúci postoj istého predstaviteľa jedného z prúdov dnešného tradicionalizmu. Hovorí v ňom, že Svätá stolica do istej miery utrpela „nepriateľské prevzatie“. Integrálna náuka a liturgia sú podľa neho v „duchovnom exile“ zo Svätej stolice, podobne ako kedysi pápežstvo v Avignone. Ich návrat má privrátiť tradičné hnutuie, až kým Boh nedá svojej Cirkvi „stopercentne tradičných pápežov“.
Avignonská analógia však svedčí proti tomu, kto ju použil. V Avignone nebola v exile náuka od pápeža, ale pápež od Ríma. Svätá Katarína Sienská pápeža napomínala, prosila a volala Pápeža späť k hrobu apoštolov. Nikdy však nestavala proti nemu vlastné meradlo pravovernosti ani netvrdila, že pravá viera prebýva mimo Petrovho stolca a čaká, kým sa naň vráti.
Spory, ktoré sa odohrávali v búrlivom 19. storočí, si vynútili presnejšie odpovedať, čo je Tradícia a ako spoľahlivo rozpoznať jej obsah. Ukázalo sa to pri príprave dogmy o Nepoškvrnenom počatí, na ktorej mali mimoriadny podiel teológovia Rímskeho kolégia. Tí potrebovali jasne definovať, podľa čoho môže Cirkev uznať za Bohom zjavenú pravdu náuku, ktorej výslovná formulácia dozrievala celé stáročia. Giovanni Perrone SJ, popredný teológ Rímskeho kolégia, vtedy rozlišoval medzi samotnou Tradíciou a prostriedkami, ktorými ju poznávame. Rozlišoval aj to, kedy teológ dosvedčuje prijatú vieru Cirkvi a kedy vyslovuje vlastný úsudok. V druhom prípade sa môže mýliť aj veľký učiteľ, ako sa to stalo, keď svätý Tomáš Akvinský argumentoval proti Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie.
Johann Baptist Franzelin, azda jeden z najvýznamnejších žiakov Giovanniho Perroneho a neskorší kardinál rozvinul učenie svojho majstra. V diele De divina Traditione píše, že Tradícia nie je len súbor textov z minulosti, ktoré si každý môže vyložiť sám. Je to živé odovzdávanie, ktoré Kristus zveril učiteľskému úradu Cirkvi. Pius XII. to v encyklike Humani generis píše, že učiteľský úrad má byť pre každého teológa „najbližšou a všeobecnou normou pravdy“. Božský Vykupiteľ totiž zveril poklad viery na autentický výklad „nie jednotlivým veriacim, ani samým teológom, ale jedine učiteľskému úradu Cirkvi“. To neznamená, že každý dokument Svätej stolice má rovnakú váhu. Cirkev sama rozlišuje stupne svojej autority. Znamená to však, že o týchto stupňoch nerozhoduje jednotlivec. Preto nemožno poslúchať „Cirkev všetkých čias“ proti Cirkvi dnešnej. Cirkev všetkých čias k nám prichádza cez živú Cirkev a jej živú Tradíciu. Kto tvrdí opak, odvoláva sa na vlastný výklad historických textov a sudcom Tradície robí sám seba.
Necelých tridsať rokov po obrátení Johna Henryho Newmana, 18. júla 1870, sa Prvý vatikánsky koncil vyslovil s definitívnou autoritou. Konštitúcia Pastor aeternus učí, že Stolica svätého Petra zostáva vo viere vždy nepoškvrnená akýmkoľvek omylom (ab omni semper errore illibata), podľa prísľubu, ktorý Pán dal kniežaťu apoštolov: „Ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera“ (Lk 22, 32). V priebehu dejín Cirkvi nájdeme slabých pápežov, zlyhania pastierov, ba aj zneužitie autority. Petrov stolec však nikdy neprestal byť miestom, kde Tradícia prebýva a odkiaľ sa autoritatívne odovzdáva. Kto hovorí o jej exile, nestavia sa proti jednému pontifikátu, ale proti prísľubu, na ktorom Kristus postavil svoju Cirkev.
Ten istý koncil však zároveň presne vymedzil, načo bola táto záruka Petrovým nástupcom daná. Duch Svätý im bol prisľúbený na to, aby s jeho pomocou sväto strážili a verne vykladali zjavenie odovzdané apoštolmi, čiže poklad viery (Pastor aeternus, kap. 4). Cirkev si nemôže vymýšľať. Jej učiteľský úrad nie je pánom Božieho slova, ale jeho služobníkom. Preto Pius XII. v Humani generis pripomína slová svojho predchodcu Pia IX.: najvznešenejšou úlohou teológie je ukázať, ako je náuka definovaná Cirkvou obsiahnutá v prameňoch zjavenia, a to „v tom istom zmysle, v akom ju Cirkev definovala“. Nijaký teológ, biskup, ba ani Petrov nástupca nemá právo zavádzať novinky, ktoré odporuje pokladu viery. Na druhej strane ani obranca Tradície však nemá právo vykladať pramene v inom zmysle, než v akom ich chápe Cirkev. Novinka a súkromný výklad sú dve tváre tej istej chyby: obe stavajú vlastný úsudok nad vieru Cirkvi.
Donatisti z hriechov niektorých pastierov urobili obžalobu celej Cirkvi a vo vlastnom spoločenstve videli čistotu, ktorú ostatní stratili. Dovolávali sa otcov, zachovávali starobylé obrady a úprimne odporovali omylom. Napriek tomuto lipnutiu na vlastnej pravovernosti sa svojimi postojmi dostali mimo katolíckej jednoty. Ani vážne zlyhania pastierov nedávajú nijakej skupine právo vyhlásiť vlastné stanoviská za meradlo vernosti celej Cirkvi.
Tradícia nie je majetkom svojich obrancov, či istej skupiny veriacich. Žiada od nich vernosť v každodennom živote a pokoru preskúmať vlastný úsudok. Ten sa totiž najľahšie mýli práve vtedy, keď sa považuje za posledné útočisko pravdy.
otec Ľubomír
Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
