NÁMESTIE SVORNOSTI: OD GILOTÍNY K OLTÁRU

Zdroj: generované pomocou AI

Apoštolská cesta Leva XIV. do Francúzska, ktorá sa konala od 25. do 28. septembra 2026, sa ukázala ako úspech z hľadiska účasti veriacich, ktorá prekvapila samotného pápeža. Francúzsko je totiž jednou z európskych krajín, kde sa najviac prejavuje agresívny sekularizmus. V predvečer pápežovej návštevy bola zverejnená dôkladná správa Európskeho centra pre právo a spravodlivosť (ECLJ) s názvom Souffrances et espérance de l'Église en France. Text, ktorý zostavil Grégor Puppinck v spolupráci s Constance Avenel, dokumentuje ťaživý tlak laického štátu v oblasti rodiny, školstva, zdravotnej starostlivosti a bioetických zákonov. K tomuto obrazu sa pridávajú násilné činy proti kostolom, svätyniam a veriacim. Francúzsko sa 4. marca 2024 stalo prvou krajinou na svete, ktorá zaradila potrat medzi ústavné práva, a 19. augusta 2026 uverejnilo v Úradnom vestníku nový zákon, ktorý schvaľuje asistovanú samovraždu a eutanáziu. Ako reakcia na to sa čoraz viac rozvíjajú nezávislé katolícke školy, rastie počet krstov a zvyšuje sa účasť mladých ľudí na veľkých púťach, ako napríklad v Chartres. Tento rok bolo vo Francúzsku 21 386 nových krstov, čo je o 20 percent viac ako v predchádzajúcom roku, a medzi nimi bolo 8 152 dospievajúcich a 13 234 dospelých, prevažne mladých ľudí. „Rovnako ako vy som prekvapený počtom ľudí, ktorí sa opäť objavujú na prahu viery,“ uviedol pápež počas stretnutia na Katolíckom inštitúte v Paríži (Institut Catholique) ráno 26. septembra.

Vrcholom pápežovej cesty bola omša, ktorú celebroval popoludní 26. septembra na Námestí svornosti v srdci Paríža pred obrovským davom, ktorého počet sa odhadoval na 800 000 ľudí. Bola to udalosť so symbolickým významom vzhľadom na to, čo toto námestie kedysi znamenalo.

Námestie svornosti, navrhnuté v roku 1755 architektom Ange-Jacquesom Gabrielom, sa pôvodne volalo Námestie Ľudovíta XV. Francúzska revolúcia navždy zmenila históriu tohto miesta. Toto veľké námestie sa stalo hlavným dejiskom jakobínskych poprav a v roku 1792 bolo premenované na Námestie revolúcie. Gilotína premieňala trest smrti na divadlo, pred ktorým republika demonštrovala svoju moc zlikvidovať všetkých „nepriateľov ľudu“. 21. januára 1793 tu bol sťatý Ľudovít XVI.; 16. októbra toho istého roku bola sťatá kráľovná Mária Antoinetta. Zločinom Ľudovíta XVI. bolo to, že bol kráľom. Revolučný tribunál odsúdil na smrť nie človeka, ale monarchickú inštitúciu, ktorú stelesňoval. Námestie, ktoré malo oslavovať najstaršiu katolícku monarchiu v Európe, sa tak stalo miestom jej symbolického zničenia. „Už samotný kráľovský titul,“ vyhlásil Robespierre, „privoláva na rozvrátený národ pohromy vojny.“ Ale aj Robespierre bol po Dantonovi v roku 1794 sťatý gilotínou na Námestí svornosti: revolúcia nemilosrdne požierala svoje deti.

Pius VI. vo svojej alokúcii Quare lacrymae, ktorú predniesol na konzistóriu 17. júna 1793, pripísal Ľudovítovi XVI. „slávu mučeníctva“. Povedal totiž: „Kto by vôbec mohol spochybniť, že onen kráľ bol popravený z nenávisti voči viere a na potupu dogiem katolicizmu?“ Pápež Pius VI. v nej vysvetlil, že na počiatku procesu a odsúdenia francúzskeho panovníka stáli „bezbožné ideológie“ „zvrátených filozofov“: koryfeji osvietenstva. Už na začiatku svojho pontifikátu, v bule Inscrutabile Divinae z 25. decembra 1775, sa pápež obrátil na kresťanský ľud a jeho pastierov a vyjadril svoju úzkosť z toho, že „rozrušení a rozzúrení ľudia, akoby z nezadržateľnej posadnutosti novotami, neváhajú útočiť na samotné základy rozumnej prirodzenosti a pokúšajú sa ich dokonca – keby mohli – rozvrátiť“. Hlavným revolučným nástrojom bol príval kníh inšpirovaných osvietenskými myšlienkami, ktoré zaplavili Francúzsko už od čias vlády Ľudovíta XV. Preto Pius VI. takto nabádal francúzskych biskupov: „Odstráňte zlo zo svojho stredu, to znamená, s veľkou energiou a starostlivosťou sa snažte, aby všetky tieto otrávené knihy zmizli z vášho stáda.“

Osvietenstvo je rozhodujúcou fázou toho ideologického procesu, ktorý od humanistickej a protestantskej revolúcie viedol za menej ako päť storočí ku komunistickej revolúcii. Lenin písal: „Pravdepodobne budeme musieť nasledovať […] radu, ktorú Engels kedysi dal nemeckým socialistom, a to prekladať a šíriť medzi masami francúzske osvietenské a ateistické publikácie z 18. storočia“ (O náboženstve, Edizioni Rinascita, Rím 1950, 2. vyd., s. 17). Ak je však pravda, že revolúcia potrebuje neustále obnovovať svoje omyly, skutočná katolícka reakcia nemôže prestať bojovať proti týmto omylom, ktoré sa rozšírili po svete a bohužiaľ prenikli aj do vnútra Cirkvi. Aj samotný Lev XIV. sa zdal ignorovať historický význam osvietenstva, keď ho vo svojom prejave v Elyzejskom paláci 25. septembra označil za „etapu, ktorá priniesla svetu dôležité výdobytky v oblasti ľudských práv“. A predsa sa pápež nasledujúci deň, pred stretnutím so synodálnym zhromaždením, zastavil na modlitbu v záhrade priliehajúcej ku Katolíckemu inštitútu, pred pamätnou tabuľou s nápisom „Hic ceciderunt“ (tu padli), kde v septembri 1792 približne 115 kňazov a biskupov podstúpilo mučeníctvo za to, že odmietli zaprieť svoju vernosť Petrovmu stolcu. Katovia týchto svedkov viery, ktorých Cirkev neskôr blahorečila, boli presiaknutí tou osvietenskou ideológiou, ktorej cieľom bolo vykoreniť kresťanské korene spoločnosti. Slávnosť bohyne Rozumu, ktorá sa slávila v katedrále Notre Dame 10. novembra 1793, znamenala vrchol dechristianizácie, po ktorej túžila „filozofia osvietenstva“. Preto Pius XI. vo svojom prejave z 17. októbra 1926 pri príležitosti blahorečenia mučeníkov zo septembrových masakrov pripomenul „rozvrat verejného poriadku, ktorý na konci 18. storočia vznikol vo Francúzsku a zmietol všetko, posvätné i svetské, a zúril nielen proti kráľovi a šľachte, ale predovšetkým proti Cirkvi a jej služobníkom. Najničomnejší ľudia, ktorí sa nezákonne zmocnili moci a pod rúškom filozofie skrývali nenávisť, ktorá ich poháňala proti Cirkvi, sa zo všetkých síl pokúšali úplne vymazať kresťanské meno“.

Lev XIV. sa počas svojej cesty domáhal „rešpektovania ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd, ktoré vyplývajú z ľudskej prirodzenosti“ (prejav v Elyzejskom paláci 25. septembra). Popieranie existencie ľudskej prirodzenosti, ktorá je zdrojom ľudských práv a povinností, však bolo osvietenstvom teoreticky sformulované a našlo svoj výraz v Deklarácii práv človeka a občana z roku 1789. Jej článok 4 definuje slobodu ako možnosť „robiť všetko, čo druhým neškodí“; článok 5 dodáva, že zákon môže zakázať iba činy škodlivé pre spoločnosť. Stačí však, aby čin nepoškodzoval druhých, aby bol morálne dobrý, bez akéhokoľvek odkazu na prirodzený zákon, ktorý presahuje vôľu ľudí? Kto určuje, čo je škodlivé pre druhých? Ak sa sloboda chápe ako holá schopnosť voľby, a nie ako schopnosť zvoliť si dobro, obmedzenia vpísané do ľudskej prirodzenosti sa nakoniec javia ako prekážky, ktoré treba odstrániť, a nahrádza ich nárok človeka určovať sám a vnucovať ostatným to, čo sa považuje za dobro spoločnosti. Tak sa to stalo počas Francúzskej revolúcie a tak sa to deje vo Francúzsku Emmanuela Macrona, ktorý sa odvoláva na túto zakladajúcu udalosť.

„Nikto,“ zdôraznil Lev XIV. 27. septembra v Lourdes, „nemá právo, nikdy, na základe laboratórnych algoritmov rozhodovať o živote konkrétneho embrya alebo konkrétneho staršieho človeka.“ Toto právo pramení z otrávených prameňov osvietenstva, ktorému staviame do protikladu slová toho istého pápeža Leva na Námestí svornosti: „Keď vás tu vidím zhromaždených, drahí bratia a sestry, dedičia dlhých a krásnych svätých dejín vo Francúzsku, hovorím vám: napite sa aj vy z toho prameňa, ktorým je prebodnuté Srdce Ježišovo.“

Prof. Roberto de Mattei

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!