27. apríla. Svätý Peter Kanisius: láskavý neznamená poddajný

Zdroj: unsplash.com

Posledné roky v živote Cirkvi určite prispeli k tomu, aby sa diskusia znovu zamerala na nevyhnutné spojenie milosrdenstva a spravodlivosti. Zdá sa, že pre niektorých sa milosrdenstvo stalo takmer samostatnou kategóriou, akoby malo absolútny význam, oddelený od požiadaviek spravodlivosti. V skutočnosti to tak nie je, pretože milosrdenstvo bez spravodlivosti nemá zmysel.

Svätec, ktorý ma núti zamyslieť sa nad touto témou, je Holanďan Peter Kanízius (1521-1597). Vo veľmi mladom veku ho zaujal kontemplatívny život u kartuziánov, ale potom sa rozhodol vstúpiť do úplne novej rehoľnej kongregácie, k jezuitom. Bol jedným z prvých desiatich jezuitov, ktorí zložili sľuby. Bol učencom cirkevných otcov. Zúčastnil sa na Tridentskom koncile ako teológ; pripomeňme, že tento koncil bol jedným z najdôležitejších pre to, čo sa týkalo reformy Cirkvi, v tom čase sužovanej revolúciou, ktorú inicioval augustiniánsky mních Martin Luther.

Svätý Ignác požiadal Petra Kanízia, aby istý čas pôsobil v Taliansku, potom dlhšie v Nemecku, kde bol aktívny v akademickej oblasti, v starostlivosti o chorých a ako prvý predstavený tejto nemeckej provincie. Pápež Pius V. mu ponúkol aj kardinálsky titul, čo odmietol a radšej zostal v službe veriacim ako jednoduchý kňaz. Dôležité sú jeho katechézy, ktoré budú mať veľmi široký dosah. Blahorečený bol v roku 1864 a kanonizovaný v roku 1921, keď bol zároveň vyhlásený za učiteľa Cirkvi.

Na webovej stránke jezuitov sa o ňom píše:

„Kaníziov význam spočíva v harmonickom spojení dogmatickej pevnosti s úctivým a ohľaduplným postojom, ktorý bol v jeho dobe nezvyčajný. Ako svoje hlavné poslanie navrhuje obnovu duchovných koreňov každého veriaceho a tela Cirkvi ako celku, ako aj oživenie kresťanského spoločenstva“.

Zdá sa mi, že tu sú dobre zhrnuté všetky dôležité okolnosti. Je správne mať úctu ku všetkým. Svätý Pavol (Gal 5, 22) hovorí: „Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.“ Charakteristickou črtou kresťana je zachovávať túto miernosť a sebaovládanie, ale nikdy nestrácať zo zreteľa pevnosť zásad, ktoré umožňujú uniknúť nadvláde tela: „Veď vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske!“ (Gal 5, 13). Svätý Peter Kanízius chápal, aké dôležité je milovať hriešnika, ale pohŕdať hriechom a odmietať ho. V jednej zo svojich modlitieb na upevnenie viery (nachádza sa na stránke www.corrispondenzaromana.it) uviedol:

„Úprimne vyznávam spolu so svätým Hieronymom, že som spojený s tými, ktorí sú spojení s Petrovým stolcom, a spolu so svätým Ambrózom sa vo všetkom hlásim k tej rímskej Cirkvi, ktorú s úctou uznávam spolu so svätým Cypriánom za koreň a matku univerzálnej Cirkvi. Zverujem sa tejto viere a učeniu, ktoré som sa ako dieťa naučil, ako mladík utvrdil, ako dospelý učil a ktoré som doteraz svojimi slabými silami bránil. K tomuto vyznaniu ma nevedie žiadna iná pohnútka ako Božia sláva a česť, vedomie pravdy, autorita posvätného kanonického Písma, zmýšľanie a súhlas Otcov Cirkvi, svedectvo viery, ktoré musím vydať svojim bratom, a napokon večná spása, ktorú očakávam v nebi, a blaženosť prisľúbená pravým veriacim.”
Jeho vernosť teda nespočíva len v rímskom pápežovi, ale v pápežovi ako strážcovi pokladu viery potvrdeného zmýšľaním a konsenzom cirkevných otcov, na ktorých sa odvoláva. Nie ľudský konsenzus, súhlas s vodcom, ale konsenzus prežívaný na metahistorickej, nadprirodzenej úrovni. Skôr súhlas s inštitúciou ako s osobou. Pokračuje ďalej:

„Ak sa stane, že pre toto moje vyznanie budem znevažovaný, zle sa so mnou bude zaobchádzať a budem prenasledovaný, budem to považovať za mimoriadnu milosť a priazeň, pretože to bude znamenať, že Ty, môj Bože, mi dávaš príležitosť trpieť za spravodlivosť a že nechceš, aby boli tvojimi priateľmi ľudia, ktorí sú otvorenými nepriateľmi Cirkvi a katolíckej pravdy. Napriek tomu im odpusť, Pane, lebo buď preto, že sú podnecovaní diablom a zaslepení leskom falošného učenia, nevedia, čo robia, alebo to nechcú vedieť.”

Tu je skutočná rovnováha medzi spravodlivosťou a milosrdenstvom. Svätec neodmieta utrpenie kvôli spravodlivosti, ale prosí Boha Otca, aby uplatnil milosrdenstvo voči tým, ktorí sa vydali nesprávnou cestou. Nemení povahu hriechu, ktorý zostáva taký, aký je, ale žiada, aby nespôsobil odsúdenie. Modlitba sa teda končí:

“Všetci svätí, ktorí buď zvíťazili v nebi, alebo bojujú na zemi a sú nerozlučne spojení putom pokoja v Katolíckej cirkvi, vyvyšujte svoju nesmiernu dobrotu a modlite sa za mňa. Ty si začiatok a koniec všetkej mojej dobroty; tebe patrí vo všetkom chvála, česť a sláva naveky“.

Musíme si dávať pozor, aby sa Cirkev nestala „matkou dobrých pocitov“; ak milosrdenstvo stratí zo zreteľa spravodlivosť, prestaneme byť soľou zeme. Príliš veľa soli zvyšuje tlak, ale žiadna soľ robí všetko neznesiteľne mdlým.

Benedikt XVI. pri audiencii 9. februára 2011, keď hovoril o svätom Petrovi Kaníziovi, okrem iného povedal:

„Toto je charakteristický znak svätého Petra Kanízia: vedieť harmonicky spojiť vernosť dogmatickým zásadám s úctou, ktorá prináleží každému človeku. Svätý Kanízius rozlišoval vedomé, zavinené odpadnutie od viery, od straty viery bezúhonne, v dôsledku okolností. A vo vzťahu k Rímu vyhlásil, že väčšina Nemcov, ktorí prešli k protestantizmu, bola bez viny. V historickej chvíli silných konfesionálnych kontrastov sa vyhol - to je výnimočné - horkosti a rétorike hnevu - čo bolo v tých časoch, ako som už povedal, v diskusiách medzi kresťanmi zriedkavé, - a zameral sa len na prezentáciu duchovných koreňov a oživenie viery v Cirkvi. Tomu slúžili jeho rozsiahle a prenikavé znalosti Svätého písma a cirkevných otcov: tie isté znalosti, ktoré boli základom jeho osobného vzťahu k Bohu a prísnej spirituality, ktorú čerpal z devotio moderna a rýnskej mystiky. Pre spiritualitu svätého Kanízia je charakteristické hlboké osobné priateľstvo s Ježišom. Napríklad 4. septembra 1549 vo svojom denníku píše, že sa rozprával s Pánom: „Ty si mi nakoniec, akoby si mi otváral srdce Najsvätejšieho tela, ktoré sa mi zdalo, že vidím pred sebou, prikázal piť z tohto prameňa a pozval si ma, aby som čerpal vodu mojej spásy z tvojich prameňov, môj Spasiteľ“. A potom uvidel, že Spasiteľ mu dáva odev s tromi časťami, ktoré sa nazývajú pokoj, láska a vytrvalosť. A s týmto odevom zloženým z pokoja, lásky a vytrvalosti Kanízius vykonal svoje dielo obnovy katolicizmu. Toto jeho priateľstvo s Ježišom - ktoré je stredobodom jeho osobnosti - živené láskou k Biblii, láskou k Sviatosti, láskou k Otcom, toto priateľstvo bolo jasne spojené s vedomím, že je v Cirkvi pokračovateľom poslania apoštolov. A to nám pripomína, že každý autentický evanjelizátor je vždy nástrojom spojeným, a teda plodným, s Ježišom a jeho Cirkvou“.

Táto rovnováha medzi jemnosťou a pevnosťou predchádza výstupu do výšin svätosti.

Aurelio Porfiri

Zdroj: blog.messainlatino.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!