Zdroj: commons.wikimedia.org
Ľudia ho pochovávali ako ctihodného muža. Z már sa však ozvalo: „Podľa spravodlivého Božieho súdu som odsúdený.“
Tak vrcholí stará kartuziánska tradícia o pohrebe Raimunda Diocrèsa, parížskeho učenca a kanonika s povesťou zbožného muža. Svedkom udalosti mal byť svätý Bruno. Počas obradov mal zosnulý trikrát prehovoriť: najprv oznámil, že je obžalovaný, potom súdený a napokon odsúdený. Muž, ktorému ľudia preukazovali poslednú úctu, im podľa tohto rozprávania oznámil vlastné zatratenie.
Príbeh zachovaný v kartuziánskej tradícii a uvádzaný aj v hagiografických zbierkach (napríklad Acta Sanctorum Octobris, Tomus III, Antverpiae 1668, s. 538–539) sa často spája s rozhodnutím svätého Bruna opustiť svet a so založením tohto úctyhodného rádu. Poukazuje na tajomstvo ľudského srdca, ktoré pozná iba Boh a ktoré môže zostať pred očami sveta úplne skryté. Ľudia vidia spoločenské postavenie a vonkajšie prejavy, Boh však pozná každý úmysel srdca i každú odmietnutú milosť.
Pri Spomienke na všetkých verných zosnulých a v nasledujúcich novembrových dňoch, keď navštevujeme hroby svojich blízkych, sa táto pravda dotýka každého z nás. Cirkev nás pozýva modliť sa za zosnulých a zároveň pamätať na vlastný koniec. Aj náš život sa raz zavŕši a predstúpime pred Krista. Čas, ktorý nám zostáva na obrátenie, pozná iba Boh.
V posledných desaťročiach sa hovorenie o posledných veciach stretáva s rozpakmi. Aj v prostredí ľudí, ktorí sa hlásia k viere, sa smrť čoraz častejšie predstavuje výlučne ako odchod do Otcovho domu, akoby večná spása zosnulého bola samozrejmá. Takáto istota je vzdialená postoju svätých, ktorí s veľkou bázňou mysleli na chvíľu, keď pri vlastnej smrti predstúpia pred Boha, aby vydali počet zo svojho šafárenia.
Neraz sa považuje za nevhodné aj to, aby sa deti zúčastňovali na pohreboch. Práve vo veku, keď sú vnímavé na základné pravdy života, ich rodičia často nechávajú doma s telefónom v ruke či pred televízorom, zatiaľ čo sami sa zúčastňujú na pohrebe blízkej osoby alebo člena rodiny.
Modlitba za zosnulých sa potom môže začať javiť ako prežitok. Ak predpokladáme, že každý zosnulý už dosiahol nebeskú blaženosť a nepotrebuje očistenie, prečo by sme zaňho dávali slúžiť sväté omše? Prečo by sme venovali čas modlitbe za jeho dušu? Namiesto nej môže nastúpiť presvedčenie, že nám stačí cítiť jeho blízkosť, či dokonca domnelá priama komunikácia s ním.
Náuka Katechizmu Katolíckej cirkvi však zostáva jasná: „Každý človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu vo svojej nesmrteľnej duši na osobitnom súde, ktorý stavia život človeka do vzťahu s Kristom: alebo prejde očisťovaním, alebo hneď vojde do nebeskej blaženosti, alebo sa hneď naveky zatratí.“ (KKC 1022)
Starobylá duchovná prax častého pamätania na smrť má korene už u cirkevných otcov. Opiera sa o slová Svätého písma: „Pamätaj na svoj posledný deň a nikdy nezhrešíš.“ (Sir 7, 36) Práve tieto slová knihy Sirachovcovej boli pre mnohých duchovných autorov, počnúc otcami púšte, kľúčom k duchovnému životu.
Pamäť na smrť je Božím darom, veľkým darom milosti. Svätý Ján Klimak hovorí: „Ako je chlieb najpotrebnejší zo všetkých pokrmov, tak je pamätanie na smrť najpotrebnejšie zo všetkých skutkov.“ (*Rebrík do raja*, VI, 4) Pamäť na smrť nás povzbudzuje k duchovnému zápasu a každodennému úsiliu o svätosť. Pomáha nám pokojne znášať problémy a ťažkosti a upevňuje nás v modlitbe. Nedovoľuje duchu poľaviť, telu podľahnúť lenivosti a mysli upadnúť do ospalosti.
Táto prax sa však musí udržiavať v zdravom duchovnom rámci: má viesť k duchovnému rastu, nie k zúfalstvu. Svätý Ján Klimak vysvetľuje, že skutočná pamäť na smrť sa prejavuje odpútanosťou od stvorených vecí a zriekaním sa vlastnej vôle (*Rebrík do raja*, VI, 6).
Svätý Alfonz Mária de Liguori venoval príprave na smrť celé dielo Apparecchio alla morte, vydané v roku 1758. Jeho podtitul výstižne vyjadruje zámer autora: úvahy o večných pravdách, užitočné všetkým na rozjímanie a kňazom na kázanie. Pamäť na smrť v ňom vedie čitateľa k preskúmaniu svedomia, obráteniu a dôvere v Božie milosrdenstvo. Na dobrú smrť sa človek pripravuje tým, že sa učí kresťansky žiť:
„Preskúmaj sa teda, brat môj, a pozri, či tvoje srdce nelipne na niečom pozemskom: na tej osobe, na tej pocte, na tom dome, na tých peniazoch, na tej spoločnosti, na tých zábavách. A pamätaj, že nie si nesmrteľný. Jedného dňa budeš musieť všetko toto opustiť, a možno už veľmi skoro. […]
Od tejto chvíle obetuj všetko Bohu a buď pripravený vzdať sa toho, keď sa mu zapáči. Ak chceš zomrieť odovzdaný do Božej vôle, musíš sa jej už teraz odovzdávať vo všetkých protivenstvách, ktoré ťa môžu postihnúť, a zbavovať sa pripútanosti k pozemským veciam. […]
Ak si si ešte nezvolil životný stav, zvoľ si taký, ktorý by si si želal mať zvolený v hodine smrti a v ktorom budeš môcť zomrieť pokojnejšie. Ak si si ho už zvolil, konaj v ňom to, čo by si si vtedy želal mať vykonané. Konaj, akoby každý deň bol posledným dňom tvojho života, každý skutok posledným skutkom, každá modlitba poslednou modlitbou, každá spoveď poslednou spoveďou a každé sväté prijímanie posledným prijímaním.“ (*Apparecchio alla morte*, rozjímanie X, tretí bod; vlastný preklad s výpustkami)
Položme si preto otázku: Žijem tak, aby som bol pripravený predstúpiť pred Boha už dnes?
Panna Mária, Matka milosrdenstva, ty si útočiskom hriešnikov a hviezdou na ceste k večnosti. Vypros mi milosť, aby som nikdy nezabudol na posledné veci a vždy žil v bázni pred spravodlivým Božím súdom. Oroduj za mňa, aby som sa vyhýbal hriechu, konal pokánie za svoje viny a s dôverou v Božie milosrdenstvo kráčal cestou svätosti. Nech ma tvoja láska a materinská ochrana privedú k šťastiu večného života v nebi.
otec Ľubomír
Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
