STAV NÚDZE ALEBO STAV ZMÄTKU?

Zdroj: pixabay.com

Rád by som sa zameral na pojem „stav núdze“, ktorý sa často používa nejednoznačne a protirečivo, najmä na ospravedlnenie biskupských svätení, ktoré sa uskutočnili v Écône 1. júla 2026

Je potrebné hneď na začiatku objasniť jednu zásadnú vec: nesmieme zamieňať pojem „stav núdze“ so závažnou krízou, ktorou dnes prechádza Cirkev. Táto kríza je nepopierateľným historickým a sociologickým faktom: niektorí jej počiatky pripisujú pápežovi Františkovi, iní obdobiu po koncile, ďalší zase Druhému vatikánskemu koncilu. Tieto historické súvislosti obsahujú zrnko pravdy, avšak tento jav je rozsiahlejší a siaha ďalej do minulosti. Už svätý Pius X. vo svojej prorockej encyklike Pascendi dominici gregis z 8. septembra 1907 diagnostikoval existenciu mimoriadne závažného zla, ktoré prenikalo do Cirkvi prostredníctvom modernizmu. Prof. Plinio Corrêa de Oliveira vo svojom dnes už klasickom diele Revolúcia a kontrarevolúcia, vydanom v roku 1959, zaradil túto krízu do rámca dlhoročného procesu, ktorý začal rozpadom stredovekého kresťanstva. Romano Amerio vo svojej knihe Iota unum. Štúdia o zmenách v Katolíckej cirkvi v 20. storočí, ktorá vyšla v roku 1985, ponúkla komplexnú a prenikavú analýzu neduhov vtedajšej Cirkvi. V tom istom roku kardinál Joseph Ratzinger, vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery, spolu s Vittoriom Messorim vydal Správu o viere, v ktorej varoval pred stavom súčasného katolicizmu. Keď sa stal pápežom pod menom Benedikt XVI., venoval práve kríze viery svoj posledný rok pontifikátu. Odvtedy sa situácia dramaticky zhoršila a len ten, kto je duchovne alebo intelektuálne slepý, by mohol poprieť zjavné znaky tejto krízy.

Historický fakt mimoriadne závažnej krízy v Cirkvi sa však nezhoduje s právno-morálnou kategóriou „stavu núdze“. Ide o dva odlišné pojmy, ktoré netreba zamieňať. Stav núdze predpokladá výnimočnú situáciu, ale nie je s ňou totožný. Je to inštitút morálnej teológie a práva, vytvorený na riešenie mimoriadnych situácií, v ktorých sa bežné dodržiavanie zákona zdá byť v rozpore s dobrom, ktoré má tento zákon chrániť. Cirkevná kríza môže určite predstavovať kontext, v ktorom sa vynára problém stavu núdze, avšak medzi historickou skutočnosťou a morálnym a právnym posúdením existuje ďalší krok, ktorý si vyžaduje obozretnosť a dôkladné zhodnotenie faktov.

Morálna náuka definuje stav núdze ako situáciu, v ktorej osoba, aby zabránila vážnemu, bezprostrednému a nevyhnutnému zlu, vykoná čin, ktorý by bol za bežných okolností protiprávny alebo zakázaný. Inými slovami, nejde tu ani tak o samotnú vonkajšiu okolnosť, ako skôr o uvážlivý úsudok toho, kto musí v danej situácii konať. Z tohto dôvodu vzniká stav núdze zo stretu výnimočnej situácie a osobnej zodpovednosti toho, kto sa musí rozhodnúť, ako konať. Kríza môže byť objektívna; stav núdze sa naopak týka subjektívneho posúdenia konkrétneho konania, ktoré je potrebné v danej kríze vykonať.

Kódex Kanonického práva z roku 1983 túto oblasť výslovne upravuje v kánonoch 1323 a 1324. Kánon 1323 stanovuje, že nikto nepodlieha žiadnemu trestu, kto porušil zákon „prinútený veľkým strachom, hoci len relatívne veľkým, alebo z nevyhnutnosti, či pre veľkú nepríjemnosť, ak len skutok nie je vnútorne zlý alebo nespôsobuje škodu dušiam“. Toto ustanovenie nevytvára svojvoľnú výnimku zo zákona, ale uznáva, že môžu nastať výnimočné okolnosti, za ktorých právna zodpovednosť zaniká alebo je zmiernená.

Prvým charakteristickým znakom stavu núdze je jej v podstate výnimočný a dočasný charakter. Vzniká ako reakcia na konkrétnu situáciu, ktorá je časovo ohraničená. Nemôže sa premeniť na trvalý stav, ani nemôže predstavovať bežný režim vládnutia či cirkevného života. Ak by sa núdza stala trvalou, prestala by byť skutočnou „výnimkou“ a nakoniec by zbavila zmyslu samotnú riadnu disciplínu Cirkvi.

Historická kríza môže trvať desaťročia; stav núdze sa naopak týka konkrétnych činov, vykonaných za presne vymedzených okolností s cieľom čeliť konkrétnemu a bezprostrednému nebezpečenstvu. Kríza predstavuje kontext; stav núdze je uvážlivé rozhodnutie, ktoré môže v prísne vymedzených prípadoch ospravedlniť alebo zbaviť viny za určité konanie.

Nakoniec existuje neprekročiteľná hranica, na ktorej trvá tak morálna teológia, ako aj kánonické právo. Stav núdze nikdy nemôže ospravedlniť čin, ktorý je vo svojej podstate zlý. Tu platí zásada, ktorú sformuloval svätý Pavol a ktorú neustále zdôrazňuje učiteľský úrad Cirkvi, podľa ktorej nikdy nie je dovolené konať zlo, aby z toho vzišlo dobro: non sunt facienda mala ut veniant bona (Rim 3,8). Niektoré činy zostávajú vzhľadom na svoj morálny predmet vždy nedovolené, bez ohľadu na okolnosti a historický kontext.

Práve na tento bod sa zameriava teologická a kánonická diskusia. Čin vykonaný v stave núdze nesmie byť v rozpore so zásadami božského práva ani s normami, ktoré zo svojej povahy nepripúšťajú výnimky. Biskupské vysvätenia bez poverenia a proti vôli pápeža majú však ako objektívny cieľ vytvorenie reality nezávislej od rímskeho pápeža a od biskupov, ktorí sú s ním v spoločenstve. To je však vo svojej podstate nedovolené, bez ohľadu na historické okolnosti, ktoré sa uvádzajú na ospravedlnenie tohto činu.

Skutočný problém teda nespočíva v tom, či v Cirkvi existuje kríza, alebo nie, keďže jej existencia je všetkým zrejmá. Rozhodujúca otázka je iná: či je v prípade aj veľmi závažnej krízy morálne a právne prípustné vykonať čin, ktorý predstavuje porušenie hierarchickej konštitúcie Cirkvi, tak ako ju božsky ustanovil Ježiš Kristus, čím sa v podstate odmieta jurisdikčné prvenstvo rímskeho pápeža a zavádza sa prax, ktorá nemá obdobu v dvetisícročnej tradícii Cirkvi.

Ak to všetko nie je jasné, hrozí, že „stav núdze“ bude len stavom zmätku.

Prof. Roberto de Mattei

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!