Spiritualita svätého Gabriela od Bolestnej Panny Márie
Foto: INTERNET
„Chcem plniť len Božiu vôľu, nie svoju vlastnú. Nech sa vždy splní poklonyhodná, najmilšia a najdokonalejšia Božia vôľa.“ Takto opakoval svätý Gabriel od Bolestnej Panny Márie, ktorý sa narodil 1. marca 1838 v Assisi a zomrel 27. februára 1862 na ostrove Isola del Gran Sasso d'Italia, ktorého sviatok pripadá podľa nového kalendára na 27. februára, zatiaľ čo v tradičnom kalendári je tento sviatok 28. februára.
Svätec, rodným menom Francesco Possenti, sa stal pasionistom po tom, ako 22. augusta 1856 počas procesie „Najsvätejšej ikony“ (ľudovo nazývanej „Santissima icone“) v katedrále v Spolete počul vnútorný hlas Panny Márie, ktorý ho pozval, aby opustil život svojej rodiny a stal sa pasionistom. Jeho otec Sante Possenti bol veľmi proti tomu, syn ho však dokázal presvedčiť svojimi argumentmi.
František zložil sľuby v Kongregácii umučenia Ježiša Krista, ktorá má vo svojom znaku srdce na čiernej farbe, lemované strieborným lemom, na vrchu so strieborným krížom a s nápisom: JESU XPI PASSIO; na hrote tri klince ukrižovania. Prijal meno Gabriel od Panny Márie Bolestnej, keďže bol odmalička veľmi oddaný Panne Márii Bolestnej, a to vďaka soške Piety, ktorú mala doma jeho matka. Zakladateľ pasionistov, svätý Pavol od Kríža (1694 - 1775), povedal: „Ak budem spasený, ako dúfam, bude to vďaka výchove, ktorú som dostal od svojej matky“ (slová vyslovil na misii v Camerine, neskôr zaznamenané v kanonizačnom procese).
Spiritualita umbrijského svätca, ktorý zomrel vo veku iba 24 rokov, je veľmi vhodná pre pôstne obdobie, ktoré prežívame. Na konci svojho noviciátu vyslovil sľub typický pre pasionistov: šíriť úctu k Ukrižovanému Kristovi a neskôr aj k Sedembolestnej Panne Márii. Jeho listy a stránky spirituality odrážajú jeho intenzívny vzťah k nášmu Pánovi a Panne Márii. Najmä v Risoluzioni podrobne opisuje cestu, ktorou kráčal, aby dosiahol jednotu s utrpením Ježiša Krista a bolesťami Panny Márie.
Rozjímanie o utrpení, obety a odriekania, pôst (napríklad aj sociálny), venovanie času modlitbe, čítanie evanjelia, kníh o tradičnej spiritualite a budovanie svätého života by boli dobrou pomocou, ako vážnejšie prežiť pôst, pretože svätý Gabriel od Bolestnej Panny Márie bol presvedčený, že: „Cesta do neba je úzka. Nenamýšľajte si, že nejakými dobrými skutkami, modlitbami alebo plnením nejakej kresťanskej povinnosti ste si zabezpečili raj, nie, tak to nie je“ (List 31). Obrátenie je nevyhnutné pre tých, ktorí žijú vieru a chcú byť spasení.
Minulú nedeľu, druhú pôstnu nedeľu, páter Alberto Secci v kostole Santa Caterina in Vocogno, Val Vigezzo (VB), v homílii povedal: „Sme v štvrtine tejto cesty a už nám musia zvoniť na poplach... Čo sme začali robiť v tomto pôste, zmenilo sa niečo v našom živote? Alebo je všetko ako predtým? Je to duchovno-liturgická hra, alebo je to niečo skutočné? Musíme sa utiecť do ústrania, musíme prosiť o milosť, musíme pod Božím pohľadom pozbierať svoju vôľu a predovšetkým sa musíme rozhodnúť rozumom, svojou inteligenciou. Nezahoďme priaznivý čas milosti. Je pôst a pôst, to znamená pôst z čias kresťanstva, ktorý nikto z nás nepoznal, lebo nikto z nás nežil v tých epochách, kedy boli plné kostoly, kedy ľudia prosili o odpustenie a uprostred tohto ľudu bol kráľ so svojimi vojakmi, ktorí skláňali hlavy a prosili o odpustenie; bola to svetská moc, ktorá pokľakla: pomohli vám postiť sa. Bol to čas, kedy váš otec ako prvý pokľakol v kostole a doma prosil o milosť a milosrdenstvo. No to bol iný typ pôstu... teraz je tu pôst v časoch odpadnutia, teda opustenia viery“.
Kto dnes žije vieru, pravdu, ktorú priniesol Kristus, ktorý sa dal ukrižovať za naše hriechy? Na vysvetlenie doby tohto tragického odpadnutia si páter Alberto zobral na pomoc poučné stránky florentského spisovateľa Domenica Giuliottiho, ktorý v roku 1920 vydal majstrovské dielo Hodina Barabáša: „Svet stratil impulz k nadprirodzenosti. Vzduch je nehybný a kalný. Vtáky lietajú nízko. Preplnený hrvoľ im bráni v duchovnom vzlete. Svet je krajinou balzamovaných mŕtvych a medzi nimi blúdia naničhodní proroci antináboženstva, aby hlásali, že Boh sa smrťou premenil na človeka. Posvätné zmizlo, lebo sa uctieva profánne. Ľudstvo sa konečne stalo dospelým, takže skostnatené parametre, ktoré rozlišovali dobro od zla, sú zbytočné, všetko haraburdie treba odložiť na pôdu. Každé Božie prikázanie bolo vtesnané do ľudskej miery“.
Ak je človek bohom, prikázania zmiznú, povedal páter Alberto, a človek „cíti, že už nepotrebuje morálne pravidlá, keď sú znovu pohltené inštinktom“. Čo nám teraz všetci hovoria? „Robte si, čo chcete, a dokonca sa odvažujú použiť svätého Augustína rúhavým spôsobom: „Milujte a robte, čo chcete.““ Svätý biskup pritom poukazuje na koncept lásky svätého Pavla, teda na Lásku, ktorú človek dlhuje Bohu, nekonečnú Lásku. Charitas (láska) k blížnemu pochádza výlučne z Lásky k Stvoriteľovi. „Dilige et quod vis fac“, miluj a rob, čo chceš. Svätý Augustín sa takto vyjadruje v súvislosti s výkladom prvého listu svätého Jána, kde milovať, ako v učení nášho Pána, znamená prispôsobovať svoju vôľu Božej vôli: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje.“ (Jn 14, 21), teda niet lásky k Pánovi, ak sa nezachovávajú jeho prikázania.
Pôstny čas treba prežívať plnením Božej, a nie našej vôle, podľa príkladu svätého Gabriela od Panny Márie Bolestnej, ktorý na svojom rúchu hrdo nosil, zopakujme si to, biele srdce navrchu s krížom a s nápisom JESU XPI PASSIO (Umučenie Ježiša Krista), pripomínajúc všetkým poverenie svätého Pavla od Kríža: „Venujeme sa pripomínaniu Ježišovho utrpenia a v ľudských srdciach vzbudzujme pravú špiritualitu umučenia.“
Dnes nás mnohí pastieri presviedčajú, že viera je hra, že požehnanie možno udeliť tým, ktorí žijú v smrteľnom hriechu, že rozvedení môžu spolunažívať s inými v Božej milosti, že všetky náboženstvá vedú k spáse, že neresti sú len slabosti, ktoré budú odpustené Božím milosrdenstvom aj bez pokánia, že žiť vieru všetkých čias je omyl, že účasť na omšiach vo Vetus Ordo je absurdná, že modliť sa k Pachamame je ako modliť sa k Presvätej Bohorodičke, že ekologická ideológia a svetské (slobodomurárske) univerzálne bratstvo sú prospešnejšie ako katechizmus svätého Pia X...
Viera však v žiadnom prípade nie je žart, je to skutočnosť, ktorá si vyžaduje inteligenciu, poznanie, nadprirodzený pohľad. Svätý Gabriel od Bolestnej Panny Márie hovorieval: „Prosím a žiadam vás, aby ste sa nestarali toľko o pozemské zisky ako o zisky duše, lebo „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ Potrebujeme len jednu vec“ (List 22). Jediným dôvodom, prečo Kristus vylial svoju krv pri bičovaní, na ceste na horu Kalvárie a na kríži, bolo vykúpenie hriechov každého obráteného človeka. Obrátenie nie je pre veriaceho nepovinným doplnkom, ale nevyhnutným aktom zmeny života, znovuzrodenia (Jn 3, 3 - 10) vďaka Kristovej obeti a sviatostiam, v Duchu Svätom, podľa prikázaní a blahoslavenstiev. Všetko ostatné je podvod. Módy myslenia, svetské zvyky a obyčaje sa menia, zákony Večného Všemohúceho sa nikdy nemenia: „Boh vždy dosiahne svoj cieľ od človeka: buď ho človek uctí vo svojom milosrdenstve tým, že sa zachráni, alebo ho uctí vo svojej spravodlivosti tým, že sa zatratí; je na nás, aby sme si vybrali; odtiaľ niet úniku“ (List 31).
Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
