PRÍNOS RÍMSKEJ TEOLOGICKEJ ŠKOLY K DOGMATICKEJ DEFINÍCII NEPOŠKVRNENÉHO POČATIA PANNY MÁRIE

Oct 7

Prinášam text svojej prednášky z medzinárodnej mariologickej konferencie De Maria numquam satis, ktorá sa konala 7. – 8. októbra 2026 v rímskom inštitúte Augustinianum. Medzi rečníkmi boli kardináli Raymond Leo Burke a Gerhard Ludwig Müller, teológ Pápežského domu Wojciech Giertych OP a významný mariológ Manfred Hauke. Moja prednáška približuje prínos rímskej teologickej školy k vyhláseniu dogmy o Nepoškvrnenom počatí a jeho význam pre dnešnú diskusiu o Máriinej spoluúčasti na vykúpení.

„Aký odriekavý život vedú, pokiaľ ide o pôžitky tohto sveta! Zo života nemajú nijaké potešenie. Za chladného večera zájdem k pátrovi Repettimu, jednému zo spovedníkov, aby som sa udržal bdelý, či skôr aby som neotupel. Nachádzam ho v neútulnej izbe; dvere ani okno poriadne netesnia, oheň, samozrejme, nijaký, biedna posteľ, zopár skromných obrázkov na stenách, niekoľko kníh na polici. Izba je však dokonale čistá a on číta. Na čo sa môže v tomto živote tešiť? Na nič. Nič ho nepodopiera okrem myšlienky na budúci svet.“

Tieto slová učiteľa Cirkvi svätého Johna Henryho Newmana pripomínajú dnes takmer zabudnutú kapitolu cirkevných dejín aj zápal Božieho vojska, teda rádu, ktorý svätý Ignác z Loyoly založil pre službu Cirkvi a Božiemu kráľovstvu. Práve Rímske kolégium malo veľký vplyv na teológiu 19. storočia, na prípravu dogmy o Nepoškvrnenom počatí a napokon aj na priebeh a doktrinálne tézy Prvého vatikánskeho koncilu. Pôsobilo najmä prostredníctvom stoviek európskych biskupov, ktorí sa v ňom formovali.

Newman po svojej konverzii ku katolíckej viere našiel v Ríme obnovenú Spoločnosť Ježišovu a Rímske kolégium opäť zverené do jej správy. Tieto udalosti pútavo a fundovane približuje aj historický román pátra Josepha Carolu Dragons, ktorý bol len pred niekoľkými dňami predstavený verejnosti.

Začiatok 19. storočia poznačil úpadok teológie, predovšetkým špekulatívnej. Jeho korene siahali do 18. storočia. Prispela k nemu racionalistická filozofia, jansenizmus a opustenie starej scholastiky. V nemalej miere k nemu prispelo aj zrušenie Spoločnosti Ježišovej v roku 1773, pretože jej členovia patrili medzi hlavných obrancov pravej viery proti neveriacim a jansenistom.

Pius VII. obnovil Spoločnosť Ježišovu v roku 1814 a Lev XII. jej v roku 1824 vrátil vedenie Rímskeho kolégia. Obnovený rád tak opäť vstúpil do služby Cirkvi v čase, keď už nešlo iba o prekonanie teologického úpadku. Cirkev musela čeliť fideizmu, racionalizmu a naturalizmu a zároveň narastajúcemu tlaku revolučného hnutia, ktoré napokon viedlo k zániku Pápežského štátu.

Jezuiti boli v týchto zápasoch revolucionárom tŕňom v oku. Pri archívnom výskume som našiel záznamy, podľa ktorých boli vo Ferrare takmer jedinou cirkevnou silou, ktorá revolucionárom prekážala. Revolucionári preto vo februári 1831 v spolupráci so slobodomurármi dosiahli ich vyhnanie z mesta. Na čele tamojšej komunity vtedy stál páter Giovanni Perrone, jeden z prvých a nepochybne najvýznamnejší teológ obnoveného Rímskeho kolégia.

Rímska škola sa teda formovala v búrlivých podmienkach. Najprv prišlo ferrarské vyhnanstvo, potom revolúcia v roku 1848, ktorá vyhnala Pia IX. do Gaety a jezuitov do Anglicka. Napriek tomu sa jej teológovia výrazne podieľali na živote a náuke Cirkvi. Perrone, Carlo Passaglia a Clemens Schrader významne prispeli k príprave dogmatickej definície Nepoškvrneného počatia. Neskôr mala rímska škola rozhodujúci vplyv aj na priebeh Prvého vatikánskeho koncilu.

Giovanni Perrone sa narodil 11. marca 1794 v Chieri v Piemonte a zomrel 28. augusta 1876 v Ríme. Po teologických štúdiách v Turíne vstúpil do obnovenej Spoločnosti Ježišovej a neskôr mu bola zverená katedra dogmatickej teológie. V rokoch 1835 – 1842 vydal deväťzväzkové Praelectiones theologicae, ktoré sa stali základom rímskeho teologického kurikula. V 19. storočí vyšli v 81 vydaniach (34 kompletných a 47 vydaní dvojzväzkového kompendia) a rozšírili sa do celého sveta. Newman o nich neskôr poznamenal, že mu boli celoživotným referenčným bodom pri teologickej práci.

Jedna časť Praelectiones je venovaná Tradícii. Cirkevní Otcovia v nej vystupujú ako svedkovia a zároveň ako učitelia. Ako svedkovia odovzdávajú apoštolskú tradíciu: „Svedectvo Otcov apoštolskú tradíciu nielen vyjadruje, ale ju aj stelesňuje.“ Z týchto pojmov Perrone neskôr rozvinie odpoveď na otázku, prečo Otcovia prvých storočí o Nepoškvrnenom počatí mlčia.

Vďaka Praelectiones získalo Rímske kolégium vplyv na celom kontinente. V 19. storočí z neho vyšlo približne 300 budúcich biskupov. Perroneho žiak Heinrich Denzinger zahrnul jeho námietky proti fideistovi Louisovi Bautainovi do Enchiridion symbolorum (1854). Dobové francúzske vydanie označuje Perroneho za „knieža súčasných teológov“. Od roku 1854 bol Perrone konzultorom Kongregácie Indexu a o rok neskôr sa zapojil aj do prípravy Syllabu omylov.

„Non sumus episcopi, sed facimus episcopos – Nie sme biskupi, ale robíme biskupov,“ poznamenal raz Perrone o množstve svojich žiakov, ktorí boli vysvätení za biskupov. Blízky vzťah mal k pápežom Gregorovi XVI. a Piovi IX., s ktorým bol spoločne konzultorom Kongregácie pre biskupov. Lev XIII. patrí k najvýznamnejším Perroneho žiakom. Perrone sa kľúčovým spôsobom podieľal na magistériu pápežov. Pius IX. ho za to chcel odmeniť a kreovať za kardinála. Tejto pocte však zabránil generál jezuitov, ktorý chcel učencovi zachovať pokoj, aby mu namiesto purpuru zostala tichá pracovňa a verná spoločnosť kníh.

Osobitné miesto v Perroneho diele, a preto aj v našej prednáške, má spis De immaculato B. V. Mariae conceptu, vydaný v roku 1847.

Ďalším protagonistom rímskej školy, ktorý mal na vyhlásení dogmy leví podiel, bol Carlo Passaglia. Walter Kasper ho vo svojej habilitačnej práci o rímskej škole označuje za jej najbrilantnejšieho teológa. Spolu s Matthiasom Josephom Scheebenom patrí Passaglia k najvýznamnejším teológom tohto obdobia. Narodil sa 2. mája 1812 v Lucce a ako pätnásťročný vstúpil k jezuitom.

V spolupráci s Clemensom Schraderom vydal v rokoch 1854 – 1855 trojzväzkové dielo De immaculato Deiparae semper Virginis conceptu. Pius IX. ho prijal ako zásadný príspevok k príprave dogmy a Passagliu nazval Advocatus Immaculatae. Dielo ukazuje, aká hlboká bola v Rímskom kolégiu znalosť Písma a Otcov.

Ich spoluprácu prerušilo v roku 1857 Schraderovo preloženie do Viedne, ktoré súviselo s udalosťami okolo rímskeho kláštora Sant'Ambrogio. Passaglia to znášal ťažko. Vzdal sa vyučovania a v roku 1859 opustil Spoločnosť Ježišovu. Nasledovali čoraz ostrejšie konflikty s cirkevnou autoritou, ktoré vyvrcholili suspenziou a divinis. Vo svojich spisoch sa zasadzoval za zjednotenie Talianska a vyzýval pápeža, aby sa vzdal svetskej moci. Ten, ktorý kedysi obhajoval Nepoškvrnenú ako Advocatus Immaculatae, sa do plného spoločenstva s Cirkvou vrátil štyri dni pred smrťou. Akoby jeho návrat potvrdzoval staré heslo: Servus Mariae numquam peribit – Máriin služobník nikdy nezahynie.

Na začiatku 19. storočia pápeži podporovali úctu k Nepoškvrnenej najmä tým, že schvaľovali rehoľné spoločenstvá a udeľovali liturgické výsady. Pius VII. v roku 1806 dovolil františkánom v Neapolskom kráľovstve používať v prefácii výraz in conceptione immaculata. V roku 1816 prišla zo Španielska prvá žiadosť o slávnostnú definíciu. Lev XII. v roku 1824 uistil teológov viazaných prísahou nasledovať svätého Tomáša, že obhajobou Nepoškvrneného počatia túto prísahu neporušujú.

Mimoriadnou kapitolou je zjavenie na Rue du Bac. V novembri 1830 sa v Paríži počas modlitby zjavila svätej Kataríne Labouré Panna Mária. Stála na zemeguli a z jej rúk vychádzali lúče. Okolo nej sa objavil nápis: „Ó, Mária, počatá bez hriechu, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.“

Za Gregora XVI. prerástli jednotlivé prejavy podpory do výrazného hnutia za definíciu. Pribúdali povolenia používať mariánske formulácie v liturgii a v litániách, takže toto presvedčenie čoraz zreteľnejšie vstupovalo do verejnej modlitby Cirkvi. V roku 1840 požiadalo desať francúzskych arcibiskupov a 41 biskupov o definíciu. Zdôraznili, že túto náuku vyznáva takmer celá Cirkev rozptýlená po svete – quam fere tota dispersa credit Ecclesia (Pareri IX, 16). V rokoch 1843 – 1845 prišlo do Ríma ďalších približne štyridsať žiadostí, najmä zo Sardínie a z Kráľovstva oboch Sicílií, ale aj z misií (Roskovány IV, 67 – 104).

V roku 1843 vydal štátny sekretár Gregora XVI. kardinál Lambruschini rozpravu Sull'immacolato concepimento di Maria. Dissertazione polemica. Zhrnul v nej argumenty v prospech tohto privilégia: jeho primeranosť a svedectvá Písma, pápežov, Otcov a teológov. Predovšetkým však zdôraznil všeobecný súhlas veriacich ako záruku istoty tejto náuky a ako prípravu na jej definovanie. Poukázal aj na rozšírenie zázračnej medaily a na obrátenie Alphonsa Ratisbonna. Rozprava bola preložená do viacerých jazykov a mala veľký ohlas.

Pius IX., zvolený 16. júna 1846, bol hlboko oddaný Nepoškvrnenej. S radosťou potvrdil rozhodnutie biskupov provinčného koncilu v Baltimore, ktorí v máji toho istého roku jednomyseľne vyhlásili Pannu Máriu počatú bez hriechu za patrónku Spojených štátov (Pareri VI, 597).

Dielo pátra Perroneho De immaculato B. V. Mariae conceptu, vydané na jeseň roku 1847, patrilo k hlavným podnetom na definovanie dogmy. Pius IX. ho prijal s veľkým nadšením a konzultori teologických komisií sa v neskorších diskusiách často odvolávali práve naň (porov. Le Bachelet, DTC).

V prvej, historicko-kritickej časti Perrone zhrnul dejiny sporu a posúdil argumenty oboch strán. Dospel k záveru, že v Písme, u cirkevných Otcov, v liturgii ani v rozhodnutiach Cirkvi nie je nič, čo by tomuto privilégiu skutočne odporovalo. Spor sa vyostril najmä v 12. storočí a kľúčovým bodom, ku ktorému sa Perrone opakovane vracia, je postoj svätého Bernarda z Clairvaux. V patristickom období nikto nespochybňoval čistotu Panny Márie. Perrone naopak nachádza biblický argument v Gn 3,15 a v tom, ako bol tento verš prijímaný v prvých storočiach, vidí svedectvo o zakorenení tejto náuky vo viere Cirkvi. Cirkevní Otcovia pritom nie sú jedinými svedkami minulosti. Existuje aj zmysel starovekej Cirkvi (sensus antiquae Ecclesiae).

V druhej, teologickej časti vypracoval teologické podmienky dogmatickej definície. Podľa Perroneho bolo Nepoškvrnené počatie zjavené priamo, hoci spočiatku iba zahalene a nejasne. Tradícia túto pravdu postupne rozvíjala a objasňovala, až dospela k jej presnému vyjadreniu. Nešlo teda o vznik novej pravdy, ale o plnšie pochopenie toho, čo už bolo obsiahnuté v zjavení (Pareri VI, 535).

Perrone tak odmietol názor jezuitského kardinála Sforzu Pallavicina, ktorý kedysi predložil pápežovi Alexandrovi VII. stanovisko, že toto privilégium nemožno definovať ako zjavenú pravdu. Perroneho rozprava posilnila argumentáciu kardinála Lambruschiniho a významne prispela k príprave dogmatickej definície.

Páter Perrone sa vo svojom spise neobmedzuje na pozitivistické konštatovanie, či na základe nahromadených citátov a argumentov možno tvrdiť, že Panna Mária bola počatá nepoškvrnená. Kladie oveľa zásadnejšiu otázku, ktorá môže pomôcť pri hľadaní odpovede aj neskôr, vrátane dneška. Pýta sa, aké sú doktrinálne kritériá a podmienky, za ktorých môže Cirkev určitú náuku prijať, ba dokonca definovať ako Bohom zjavenú pravdu, ktorá zaväzuje svedomie všetkých veriacich. Nestačí totiž ukázať, že náuka je zbožná, vhodná alebo teologicky pravdepodobná. Treba preukázať, že patrí k Božiemu zjaveniu a Cirkev ju ako takú môže záväzne predložiť (s. 99 – 100). Ako možno preukázať definovateľnosť náuky, ktorá ešte nemá explicitnú dogmatickú formuláciu? Aké podmienky sú potrebné, aby bolo možné stanoviť určitý článok viery (s. 99)?

Perrone preto rozlišuje dve nevyhnutné podmienky: vnútornú (intrinseca) a vonkajšiu (extrinseca). Vnútornou podmienkou je to, že pravda je obsiahnutá v Božom zjavení. Vonkajšou podmienkou je jej autoritatívne predloženie Cirkvou. Dôvodom, pre ktorý veríme, zostáva autorita zjavujúceho Boha. Cirkev však veriacim s istotou dosvedčuje, že konkrétna náuka bola Bohom zjavená. Písmo a Tradícia sú preto vzdialeným pravidlom viery (regula fidei remota), zatiaľ čo predloženie Cirkvou je jej bezprostredným pravidlom (regula fidei proxima). Cirkev nemôže vytvoriť novú zjavenú pravdu, môže však definitívne rozpoznať a vyhlásiť pravdu, ktorú dovtedy výslovne nepredkladala na verenie. Skutočnosť, že Cirkev určitú pravdu v minulosti expresse non proposuerit, ešte neznamená, že nebola obsiahnutá v Božom slove (verbum Dei) (s. 99 – 100).

Tu sa otvára otázka dogmatického vývoja. Skôr než budem pokračovať v argumentácii pátra Perroneho, dovoľte mi malú odbočku. Jedným z výsledkov môjho doktorandského výskumu je spresnenie vzťahu medzi Perronem a Johnom Henrym Newmanom. V literatúre sa totiž objavuje téza, že Perroneho chápanie vývoja ovplyvnil Newman. Chronológia aj rozbor Perroneho diel, najmä spisu o Nepoškvrnenom počatí, však ukazujú niečo iné. Perrone sa otázkou vývoja náuky zaoberal zrejme už v tridsiatych rokoch pri štúdiu Johanna Adama Möhlera, s ktorého dielom opakovane pracuje. Už v roku 1837 recenzoval jeho Symboliku, teda podstatne skôr, než Newman vypracoval vlastnú teóriu. Keď sa navyše s Newmanom vo februári 1847 prvýkrát stretol, jeho De immaculato už bolo v tlači. Perrone teda svoju koncepciu vývoja neprevzal od Newmana, lebo ju mal vypracovanú už pred ich stretnutím. Nie je pasívnym prijímateľom Newmanovej teórie, ale samostatným protagonistom katolíckej teológie dogmatického vývoja.

Perrone zdôrazňuje, že pravda nemusí byť v zjavení obsiahnutá iba explicitne, v jasnej a hotovej formulácii. Môže byť prítomná aj implicitne: ukrytá vo význame zjavených pojmov, obsiahnutá v zjavených princípoch alebo spojená s inými pravdami viery vnútorným a nevyhnutným putom. Dejiny dogiem ukazujú, že Cirkev postupne presnejšie vyslovovala to, čo už prijala. Stalo sa tak napríklad pri rozlíšení dvoch prirodzeností a dvoch vôlí v Kristovi či pri formulovaní eucharistickej náuky. Neskoršia formulácia preto sama osebe neznamená neskorší pôvod pravdy. Dogmatická definícia vyjadruje explicitne to, čo bolo v depositum fidei predtým prítomné implicitne (s. 101 – 102).

Tento rast Perrone vyjadruje rozlíšením in se a quoad nos: zjavený obsah sa sám osebe nemení, rastie však naše poznanie tohto obsahu. Cirkev neprijíma nové zjavenia, ktorými by dopĺňala to, čo odovzdali Kristus a apoštoli. Pravdy, ktoré boli v Božom slove spočiatku obsiahnuté implicitne a akoby zahalene, postupne rozvinula a objasnila (evoluta atque explicata) a napokon ich predložila ako pravdy, ktoré treba výslovne veriť (expresse credenda). Práve v tomto zmysle hovoria cirkevní Otcovia o napredovaní viery (fidei progressio), teda o hlbšom poznaní a presnejšom vyjadrení toho istého zjaveného obsahu (s. 102 – 104). Podľa Perroneho Božia prozreteľnosť ponechala mnohé zjavené pravdy implicitné, aby veriaci rozpoznávali nevyhnutnosť živého a neomylného učiteľského úradu Cirkvi. Cirkev je totiž strážkyňou a neomylnou vykladačkou Písma aj Tradície (s. 105).

Ako však možno dokázať, že neskoršia formulácia skutočne vyjadruje apoštolskú vieru? Práve tu Perrone zavádza svoje rozhodujúce rozlíšenie: samotnú Tradíciu nemožno zamieňať s prostriedkami, ktorými ju poznávame. Spisy cirkevných Otcov sú svedectvami Tradície, ale nevyčerpávajú ju. K jej poznaniu slúžia aj liturgické knihy, sviatky, trvalá cirkevná prax, historické pamiatky a spoločné presvedčenie pastierov a veriacich. Prvé miesto medzi týmito prostriedkami má trvalý a živý učiteľský úrad Cirkvi (s. 107; porov. s. 120 a 174).

Z toho vyplýva, že mlčanie niektorých Otcov ešte nedokazuje, že náuka v apoštolskej Tradícii chýba. To, čo sa nezachovalo vo výslovnom písomnom svedectve, sa mohlo odovzdávať v kázaní, bohoslužbe a živote Cirkvi (s. 107 – 110). Ani opačný názor jednotlivého významného teológa nie je automaticky dôkazom proti Tradícii. Perrone rozlišuje, či autor vystupuje ako svedok prijatej viery Cirkvi, alebo predkladá vlastný teologický úsudok. V druhom prípade sa môže mýliť aj veľký učiteľ (s. 110 a 120). Pri starších scholastikoch navyše upozorňuje, že mali obmedzený prístup k patristickým prameňom, najmä ku gréckym, a že ich historické poznanie bolo nedostatočné (s. 136 – 137).

Veľkú dôkaznú hodnotu pripisuje aj spoločnému presvedčeniu pastierov a veriacich. Vychádza pritom z toho, že celá Cirkev vedená Duchom Svätým nemôže vo viere všeobecne prijať omyl (s. 110 – 111 a 121). Pri Nepoškvrnenom počatí preto vychádza aj zo súčasnej viery Cirkvi a spätne skúma jej kontinuitu s predchádzajúcou vierou, liturgiou a patristickými svedectvami. Dnešné presvedčenie o Nepoškvrnenej chápe ako ďalšie rozvinutie zárodku, ktorý bol v Cirkvi prítomný od počiatku (s. 119 – 124).

Do tejto argumentácie vstupuje aj liturgia. Ak Cirkev trvalo schvaľuje kult, ktorého predmetom je určitá pravda, jej prax má doktrinálnu výpovednú hodnotu (s. 174). Pre dogmatickú definíciu je však rozhodujúca istota, že náuka patrí k odovzdanému zjaveniu (s. 144).

Perrone tak ukazuje, ako možno dogmaticky definovať pravdu, ktorá bola v zjavení prítomná od počiatku, hoci jej presné vyjadrenie dozrievalo postupne. Jej apoštolský pôvod sa rozpoznáva prostredníctvom celého života Cirkvi: jej učenia, bohoslužby, historických svedectiev a spoločnej viery pastierov a veriacich (s. 107 – 111 a 119 – 124). Dogmatická definícia potom autoritatívne vyslovuje to, čo Cirkev už niesla v prijatom zjavení a postupne rozpoznávala (s. 102 – 105). Otázka Nepoškvrneného počatia sa tým zároveň stáva otázkou povahy Tradície a spôsobu, akým Cirkev dospieva k istote o zjavenom obsahu svojej viery.

Perrone týmto poskytol teologický základ pre ďalšiu prípravu definície. Pápež zvoláva 1. júna 1848 teologickú komisiu, ktorá má zhodnotiť možnosť dogmatickej definície. Perrone sa v tom čase nachádza v Anglicku a do prác komisie sa pridá po svojom návrate z exilu, vynúteného až ohrozením života vzhľadom na prebiehajúcu revolúciu, vedúcu k rozpadu Pápežského štátu. Hoci sa pápež snažil udržať pátra Perroneho pri sebe, keďže mu boli jeho blízkosť a teologické rady vzácne, napokon bol odchod jeho a ďalších jezuitov s ohľadom na ich bezpečnosť nevyhnutný.

Ďalší významný krok k vyhláseniu dogmy urobil samotný pápež Pius IX. počas svojho vyhnanstva v Gaete. Encyklikou Ubi primum z 2. februára 1849 sa obrátil na biskupov celého sveta, aby mu oznámili, aká je úcta ich duchovenstva a veriacich k Nepoškvrnenej a či si želajú, aby Apoštolská stolica túto otázku definitívne rozhodla.

Prevažná väčšina odpovedí na pápežskú encykliku bola kladná. V marci 1851 sa preto začala príprava pápežskej buly. Prvú schému s názvom Deus omnipotens vypracoval Giovanni Perrone. Princípy a závery jeho rozpravy z roku 1847 tak našli priame uplatnenie pri príprave dogmatickej definície. Podobne ako vo svojej rozprave, Perrone v návrhu tejto buly interpretuje Gn 3,15 vo svetle Tradície (Sardi II, 23).

Podľa Perroneho nepretržitosť Tradície nevylučuje postupný rast v chápaní viery. O tomto dozrievaní svedčia cirkevní Otcovia, rozšírenie úcty k Nepoškvrnenej, pápežské vyjadrenia i súhlas celej Cirkvi. Spoločne ukazujú, že ide o presvedčenie hlboko zakorenené vo viere kresťanského ľudu (communis sensus fidelium), ktoré sa cez rozličné prejavy živej Tradície zachovalo až do čias dogmatickej definície (Sardi II, 30 – 35).

Ďalším dôležitým argumentom je súhlasné učenie biskupov ako pastierov Cirkvi, ktorá je vďaka Kristom prisľúbenej pomoci chránená pred omylom vo viere.

Perroneho návrh však vyvolal námietky. Tizzani spochybňoval dostatočnosť biblických a patristických dôkazov; iní konzultori, hoci definíciu podporovali, žiadali spresniť tvrdenie, že Nepoškvrnené počatie bolo vždy učením Cirkvi. Mariano Spada navrhoval doplniť: „hoci nie vždy explicitným“. Diskusia tak otvorila zásadnú otázku: ako rozlíšiť trvalú prítomnosť pravdy v apoštolskej Tradícii od postupného dozrievania jej výslovného poznania a formulácie? (Kasper, s. 370 – 372; Sardi II, 38 – 45.)

Druhá schéma, pripisovaná Carlovi Passagliovi, nesie názov Quemadmodum Ecclesia. Na jej príprave sa podľa všetkého významne podieľal aj dom Prosper Guéranger, ktorého prínosu sa tu nemôžeme podrobnejšie venovať. Konečnému textu buly Ineffabilis Deus predchádzalo osem prípravných schém. Passaglia zohral v tomto procese významnú úlohu; konečná redakcia však na pokyn Pia IX. postavila do popredia živú vieru Cirkvi, čím nadviazala na základné Perroneho myšlienky i na koncepciu Tradície vyjadrenú v Passagliovej druhej schéme.

Autorstvo Passagliu v prípade druhej schémy je odvodzované hlavne z jej štylistiky, ako aj z toho, že je hutným zhrnutím Passagliovej teórie Tradície, ako ju nachádzame v jeho traktáte De Ecclesia a v tézach z roku 1852. Špecifickosť tohto návrhu buly spočíva aj v naplnení túžby Pia IX. spojiť túto bulu s odsúdením rozličných moderných bludov, skutočnosť, ktorá dosiahne svoje historické naplnenie 10 rokov po vyhlásení dogmy publikovaním Syllabu omylov. Pápež touto túžbou vyjadril aj myšlienku, že dogma o Nepoškvrnenej je aj odpoveďou na omyly doby, zvlášť v nesprávnom chápaní dedičného hriechu či dokonca v jeho popieraní.

Podľa tejto schémy Cirkev prijala od Krista celý poklad pravdy, ktorý od počiatku uchováva. Pod vedením Ducha Svätého ho podľa okolností jednotlivých čias výslovne vyjadruje a predkladá veriacim.

Aj viera v Nepoškvrnené počatie je zakorenená v tomto poklade, predovšetkým v tajomstve vtelenia. Cirkev od počiatku oslavovala Máriino vyvolenie a jej výsady: dôstojnosť Božej Matky a postavenie novej Evy. V ich svetle sa ukazuje primeranosť jej Nepoškvrneného počatia. Oslava tohto privilégia je tak v konečnom dôsledku oslavou vtelenia Krista.

Hoci schéma výslovne nepoužíva slovo Tradícia, jej chápanie je z textu zrejmé. Základom odovzdávania viery je osobná prítomnosť Krista a Ducha Svätého v Cirkvi. Cirkev tak v sebe uchováva všetky pravdy, ktoré jej Kristus zveril, a Duch Svätý jej pripomína prijatý poklad viery (porov. Kasper, s. 375).

Ani druhá schéma sa nestala priamo prijatým textom buly. Dňa 10. mája 1852 Pius IX. ustanovil osobitnú komisiu dvadsiatich teológov pod predsedníctvom kardinála Fornariho. Jej rokovania sa preto sústredili na kritériá, podľa ktorých možno určitú náuku rozpoznať ako zjavenú a dogmaticky ju definovať. Výsledky zachytáva Breve esposizione degli Atti della Commissione speciale. Na základe Passagliových autografov je možné vidieť, že Passaglia bol nielen redaktorom tohto dokumentu, ale aj jeho myšlienkovým pôvodcom (Kasper, s. 376–380).

Passaglia v rukopise, ktorý podrobne analyzoval Walter Kasper, rozlišuje dva druhy kritérií dogmatickej definície: negatívne a pozitívne.

Negatívne kritériá hovoria o tom, čo sa na definovanie pravdy viery nevyžaduje, hoci sa to často neprávom pokladá za nevyhnutné. Nie je potrebné, aby náuku v minulosti všetci jednomyseľne zastávali, ani aby proti nej nikdy nevystúpil nijaký autoritatívny teológ. Rovnako sa nevyžaduje, aby bola doložená v Písme, ani aby o nej existoval neprerušený rad svedectiev Otcov siahajúci až k apoštolom. Keby sme takéto požiadavky kládli, predpokladali by sme, že všetky zjavené pravdy boli od počiatku jasne sformulované a zapísané a že sa všetky tieto záznamy zachovali. Tradíciu preto nemožno stotožniť so súborom starobylých textov bez medzier a protirečení.

Pozitívne kritériá naopak ukazujú, na základe čoho možno náuku rozpoznať ako zjavenú a dogmaticky ju definovať. Patria k nim predovšetkým slávnostné svedectvá v jej prospech. Ďalej to, že je obsiahnutá v jednom alebo vo viacerých zjavených princípoch. Napokon jej nevyhnutná súvislosť s dogmami, ktoré Cirkev už vyznáva, a to taká, že jej popretie by bezprostredne viedlo k popretiu niektorého článku viery. K týmto kritériám sa pridáva aj súhlasné vyhlásenie súčasného episkopátu a prax Cirkvi. Pri tomto poslednom bode sa však konzultori ešte nezhodli, a preto ďalšie zasadnutie venovali otázke, či a za akých podmienok môže cirkevná prax dostatočne dosvedčiť, že náuka je zjavená (Kasper, s. 380–381).

Passaglia chápe argumenty ako celok, ktorý treba posudzovať vo svetle ohlasovania Cirkvi. Nejde mu o prísny logický záver odvodený zo zjavených princípov, ale o súbor vzájomne sa podporujúcich svedectiev a súvislostí medzi pravdami viery.

Ďalším kritériom Tradície je aj pre neho súhlasné ohlasovanie Cirkvi, ktoré nemuselo byť v každom období rovnako jasné a výslovné. Ak však Cirkev dospeje k súhlasnému vyznávaniu určitej náuky, tento súhlas podľa Passagliu pôsobí Duch Svätý, a preto nemôže byť v rozpore s predchádzajúcou Tradíciou. Prejavuje sa v slávnostných vieroučných rozhodnutiach, v spoločnom učení biskupov i v cirkevnej praxi.

V novembri 1854 dostalo toto spoločné vyznávanie viery aj pôsobivé historické vyjadrenie. V dňoch 20., 21., 23. a 24. novembra sa biskupi zhromaždení v Ríme zišli v konzistoriálnej sále Vatikánu, aby preskúmali návrh buly. Zasadnutiam predsedali kardináli Brunelli, Santucci a Caterini; teologické otázky objasňovali Perrone, Passaglia a Schrader. Sám pápež sa týchto rozpráv nezúčastňoval. Pri konečnej redakcii buly kardináli žiadali, aby text predovšetkým definoval pravdu viery a nezaoberal sa akademickými diskusiami. Keď však na záver posledného zasadnutia 24. novembra doznela modlitba Anjel Pána, podľa dobového rozprávania všetci prítomní náhle, akoby inšpirovaní zhora, zvolali: „Petre, doce nos, confirma fratres tuos!“ — „Peter, pouč nás, posilni svojich bratov!“ Po dôkladnom skúmaní pripravovanej definície sa tak spoločne obrátili na Petrovho nástupcu a zverili sa jeho neomylnej učiteľskej autorite. Na tajnom konzistóriu 1. decembra Pius IX. v príhovore Inter graves zhrnul celý priebeh prerokúvania tejto otázky a následne sa obrátil na kardinálov s otázkou: „Placetne igitur Vobis, ut dogmaticum de Immaculata Beatissimae Virginis Mariae Conceptione proferamus decretum?“ Zaznelo jednomyseľné Placet. Pápež potom oznámil, že slávnostné vyhlásenie dogmy sa uskutoční 8. decembra 1854.

Dňa 2. decembra 1854 Pius IX. zveril konečnú redakciu skupine kardinálov, ktorí sa zišli 4. decembra a rozhodli sa obrátiť štruktúru buly. Pápež si potom záležitosť vyhradil pre seba a nariadil kardinálovi Pacificimu, aby najprv uviedol vieru a živú Tradíciu Cirkvi — factum Ecclesiae — a až potom svedectvá cirkevných Otcov. Východiskom definitívnej buly sa tak stala Cirkev, ktorá pod vedením Ducha Svätého uchováva prijatý poklad zjavenia. Jej vieru v Nepoškvrnené počatie dosvedčovali pápežské akty, liturgia i súhlas teológov, rehoľných spoločenstiev a biskupov.

Táto prestavba však nebola úplne dôsledná: svedectvo súčasného episkopátu zostalo až za argumentmi z Písma a Tradície. Je to možné vysvetliť rýchlosťou posledných úprav, po ktorých pápež už nepripustil ďalšiu diskusiu. Dôslednejšie v tomto ohľade postupovala bula Munificentissimus Deus z roku 1950, ktorou Pius XII. definoval dogmu o Nanebovzatí Panny Márie a ktorá zrejme nadväzovala na štruktúru Ineffabilis Deus.

Pokyn Pia IX. vrátiť sa k „spôsobu zamýšľanému od začiatku“ možno podľa Kaspera chápať ako návrat k základným ideám Perroneho a Passagliu, hoci táto interpretácia zostáva hypotézou. Oproti druhej schéme však definitívna bula priniesla aj dôležitý posun. Kým schéma zdôrazňovala náuku Cirkvi a pôsobenie Ducha Svätého v nej, bula výraznejšie poukázala na jej učiteľskú autoritu, koncept blízky Perronemu mysleniu. Do popredia tak vystúpilo rozlíšenie medzi svedectvami a prostriedkami, ktorými sa Tradícia odovzdáva, a magistériom, ktoré ju autoritatívne rozpoznáva a vykladá. Toto rozlíšenie medzi úlohou svedka — ministerium testis — a učiteľským úradom sa stalo dôležitým pre ďalšie rozvíjanie náuky o Tradícii.

Perrone a Passaglia pritom rozlišujú medzi výkladom Písma pomocou samotných exegetických metód a jeho čítaním vo svetle viery a Tradície Cirkvi. Bula ponecháva otvorené, do akej miery možno mariánsky význam Gn 3,15 preukázať samotnou exegézou, no vo svetle Tradície ho uznáva za pravý výklad Písma. Postupuje teda od súčasnej viery Cirkvi cez svedectvá Otcov až k ich biblickému základu. Tento postup sa označuje ako regresívna metóda (Kasper, s. 401).

Na základe doteraz povedaného je možné zhrnúť, že vplyv profesorov Rímskeho kolégia Perroneho a Passagliu bol pre dogmatickú definíciu rozhodujúci. Pravda o Nepoškvrnenom počatí je Bohom zjavená pravda, ktorá je obsiahnutá v Božom slove. Prameňom tohto poznania nie je primárne ani Písmo, ani Tradícia, ale factum Ecclesiae, živé a aktuálne ohlasovanie Cirkvi, čím sa táto náuka zosúlaďuje s náukou Tridentského koncilu o tom, že evanjelium v Cirkvi je „prameňom každej spasiteľnej pravdy a každej disciplíny mravov“ (DH 1501).

Bula predstavuje Nepoškvrnené počatie ako pravdu obsiahnutú v Písme i v Tradícii, nie ako učenie doložené iba Tradíciou. Ich vzťah pritom nechápe ako vzájomné dopĺňanie chýbajúceho obsahu, ale ako spoločné pôsobenie: Tradícia objasňuje zmysel Písma a umožňuje v ňom rozpoznať túto zjavenú pravdu.

Príprava dogmatickej definície vyvrcholila 8. decembra 1854 v Bazilike svätého Petra. Po speve evanjelia kardinál Macchi v mene biskupov a veriacich požiadal Pia IX., aby slávnostne vyhlásil Nepoškvrnené počatie Panny Márie. Pápež najprv vyzval prítomných, aby vzývali Ducha Svätého, a po speve Veni Creator prečítal dogmatickú definíciu: Panna Mária bola od prvej chvíle svojho počatia osobitnou Božou milosťou a výsadou, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského rodu, uchránená od každej poškvrny dedičného hriechu. Túto náuku vyhlásil za Bohom zjavenú pravdu, ktorú majú všetci veriaci pevne a stále veriť. Podľa dobového opisu biskupi odpovedali „Amen“ a bazilikou zazneli radostné zvolania na počesť Nepoškvrnenej. Samotný Pius IX. bol natoľko dojatý, že mu pri čítaní tiekli slzy a hlas sa mu zachvel. Rímske zvony a delá Anjelského hradu ohlásili slávnostnú udalosť a po skončení svätej omše zaznel hymnus Te Deum. Bula Ineffabilis Deus, datovaná týmto dňom, zavŕšila dlhú cestu modlitby, teologického skúmania a rozpoznávania viery Cirkvi, na ktorej mali významný podiel teológovia rímskej školy. Vyhlásenie dogmy bolo zároveň svedectvom o nadprirodzenom poriadku milosti v dobe, keď racionalizmus a materializmus spochybňovali jeho existenciu a význam.

Prínos rímskej školy k definícii Nepoškvrneného počatia má význam aj pre súčasný teologický diskurz. Zanecháva presne formulovanú otázku a kritériá jej riešenia: ako rozpoznať, že určitá náuka patrí k Božiemu zjaveniu, a za akých podmienok ju možno záväzne predložiť ako pravdu viery? Tieto kritériá môžu usmerniť aj diskusiu o Máriinej spoluúčasti na vykúpení a o titule Spoluvykupiteľka. Súčasná debata totiž často zostáva pri zhromažďovaní či odmietaní jednotlivých dokladov: pri výpočte pápežských použití titulu na jednej strane a pri poukaze na jeho neprítomnosť u Otcov na druhej. Analýza rímskej školy ponúka hlbší, systematický kľúč: neposudzuje len izolované texty, ale celok svedectiev vo svetle živej viery Cirkvi.

Najprv treba presne určiť, čo sa týmto titulom tvrdí. Je potrebné rozlíšiť samotnú náuku o Máriinej spoluúčasti na Kristovom vykupiteľskom diele, vhodnosť výrazu, ktorým ju označujeme, a možnosť jej dogmatického definovania. Tieto otázky spolu súvisia, ale každá vyžaduje osobitnú odpoveď. Pravdivosť určitej náuky ešte sama osebe nedokazuje vhodnosť každého jej pomenovania; rovnako výhrada voči pomenovaniu ešte nemusí znamenať odmietnutie náuky, ktorú má vyjadrovať.

Prvým krokom je skúmať, aký obsah má tvrdenie o Máriinej spoluúčasti na vykúpení a ako je tento obsah zakorenený v zjavení. Základným kritériom musí zostať jedinečnosť a plná dostatočnosť Kristovho vykupiteľského diela. Máriinu spoluúčasť možno chápať iba ako darovanú, závislú a podriadenú účasť, ktorá sama čerpá svoju účinnosť z Krista. Teologické skúmanie musí potom určiť, v čom táto účasť spočíva a čo o nej skutočne dosvedčujú Písmo a Tradícia.

Ďalším krokom je posúdiť svedectvá v ich vzájomnej súvislosti: biblické texty, patristické výklady, liturgiu, učenie pápežov a biskupov i trvalé presvedčenie veriacich. Rozlíšenie medzi Tradíciou a jej historickými svedectvami tu chráni pred unáhleným záverom, že náuka nemôže byť apoštolská, pretože jej neskorší názov nenachádzame u prvých Otcov. Ako sme videli aj v prípade Nepoškvrnenej, nie je nevyhnutné, aby hneď na počiatku bola jasne sformulovaná náuka, tak ako ju chápeme dnes. Je však potrebné preukázať kontinuitu jej obsahu. Ani rozšírená úcta, ani opakovanie určitého titulu samy osebe nenahrádzajú dôkaz jeho vzťahu k zjavenému pokladu viery.

Ako sme ukázali v prípade Nepoškvrneného počatia, argument, že je niečo vzdialené od jazyka Písma či Otcov, je nedostatočný: neskorší pôvod termínu ešte nepreukazuje neskorší pôvod jeho obsahu a potreba teologického vysvetlenia sama osebe nerozhoduje o pravdivosti tohto obsahu. Dejiny dogiem ukazujú, že presnejšie vyjadrenie viery často vyžadovalo nové pojmy a dôsledné objasnenie ich významu (Perrone, De immaculato, s. 101–104).

Pastoračná výhrada voči určitému titulu preto ešte nevyčerpáva teologickú otázku. Zostáva potrebné preskúmať, aký obsah mu pripisovala predchádzajúca cirkevná tradícia, ako ho používali pápeži a akým spôsobom vyjadroval Máriinu závislú a podriadenú spoluúčasť na jedinom Kristovom vykúpení.

Metóda rímskej školy nám umožňuje formulovať jemnú, ale podstatnú otázku: nebolo by vhodné popri upozornení na riziká pomenovania podrobnejšie objasniť aj jeho možný pravoverný obsah a kontinuitu s predchádzajúcim učením?

V definícii z onoho 8. decembra 1854 sa zavŕšila stáročná cesta modlitby, viery a teologického skúmania. Dnes je toto dedičstvo zverené nám.

Mária prijala Slovo, uchovávala ho vo svojom srdci a zostala mu verná až pod kríž. Nech aj nás naučí uchovávať prijatú vieru a odovzdávať ju ďalej. S vedomím tejto zodpovednosti obraciame svoj pohľad k Petrovmu stolcu a k dávnej prosbe pripájame teraz aj svoj hlas:

Petre, doce nos, confirma fratres tuos!

otec Ľubomír