PREČO PIUS XII. UVAŽOVAL O KRIŽIACKEJ VÝPRAVE

Zdroj: commons.wikimedia.org

Pred sedemdesiatimi rokmi, v roku 1956, zažil svet jeden z najdramatickejších momentov povojnového obdobia. Dve udalosti, ktoré sa odohrali v rozpätí niekoľkých dní, hlboko poznačili tento rok: povstanie proti komunistickému režimu v Maďarsku 23. októbra a vypuknutie arabsko-izraelskej vojny so suezskou krízou 29. toho istého mesiaca. Tieto udalosti, a najmä fotografie maďarského protikomunistického odporu, vyvolali v spoločnosti hlboké emócie a podnietili pápeža Pia XII., aby adresoval celému svetu tri krátke, ale dôležité encykliky.

V prvej encyklike Luctuosissimi eventus z 28. októbra pápež vyzval k spoločným modlitbám, aby maďarskému národu utláčanému komunizmom bol udelený mier založený na spravodlivosti. V druhej encyklike Laetamur admodum z 1. novembra pápež vyjadril svoje znepokojenie aj nad ďalším ozbrojeným konfliktom, ktorý medzitým vypukol na Blízkom východe, neďaleko Svätej zeme. V tretej encyklike Datis nuperrime z 5. novembra, po tragickom potlačení maďarského povstania Červenou armádou, Pius XII. slávnostne vyhlásil, že „krv maďarského národa volá k Pánovi, ktorý ako spravodlivý sudca síce často trestá hriechy jednotlivcov až po smrti, avšak niekedy postihuje vládcov a samotné národy už v tomto živote za ich nespravodlivosti, ako nás učí história.“

10. novembra pápež vo svojom rozhlasovom posolstve „Za slobodu a mier“ vyslovil nový úprimný apel v prospech maďarského národa. Najvýraznejším prejavom však bolo vianočné rozhlasové posolstvo z 23. decembra, v ktorom Pius XII. prezradil, že uvažoval o možnosti vyhlásiť križiacku výpravu na obranu utláčaného Maďarska.

Toto sú jeho slová: „My sme sa zo svojej strany, ako hlava Cirkvi, zatiaľ – rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch – vzdali výzvy kresťanstvu, aby sa vydalo na križiacku výpravu.“ Pápež teda obhajuje právo hláv Cirkvi vyhlásiť križiacku výpravu a hoci sa rozhodol tak neurobiť, túto možnosť vážne zvažoval. Následne dodáva: „Môžeme však žiadať plné pochopenie skutočnosti, že tam, kde je náboženstvo živým dedičstvom predkov, ľudia vnímajú boj, ktorý im neprávom vnucuje nepriateľ, aj ako križiacku výpravu.“

Križiacka výprava je viac než spravodlivá vojna, je to svätá vojna, a podľa Pia XII. je prípustné ju tak chápať tam, kdee je náboženstvo národa stále živé, ak ide o záležitosť, ktorá sa týka toho, čo on nazýva „absolútnymi hodnotami človeka a spoločnosti“.

„Vzhľadom na našu veľkú zodpovednosť,“ pokračuje pápež, „nemôžeme dovoliť, aby sa táto skutočnosť stratila v hmle nedorozumení.“ Vysvetľuje totiž: „S hlbokým poľutovaním musíme v tejto súvislosti odsúdiť podporu, ktorú niektorí katolíci, klerici aj laici, poskytli taktike zamlčovania, čím dosiahli účinok, ktorý sami nechceli. Ako je možné, že stále nevidíme, že práve to je cieľom celého toho neúprimného rozruchu, ktorý sa skrýva pod názvom ‚rozhovory‘ a ‚stretnutia‘? Načo vlastne diskutovať bez spoločného jazyka, alebo ako je možné stretávať sa, ak sa cesty rozchádzajú, ak teda jedna zo strán tvrdohlavo odmieta a popiera spoločné absolútne hodnoty, čím sa stáva akákoľvek ‚koexistencia v pravde‘ nerealizovateľnou? Už len z úcty k kresťanskému menu by sme sa mali zdržať týchto taktík, lebo, ako varuje apoštol, je nezlučiteľné chcieť sedieť pri stole Božom a zároveň pri stole jeho nepriateľov (porov. 1 Kor 10, 21).“

Výzva k rozhovorom, stretnutiam a rokovaniam sa stáva nielen zbytočnou, ale aj škodlivou tvárou v tvár nepriateľovi, ktorý tieto prostriedky využíva ako zdržovaciu taktiku s cieľom oslabiť ducha kresťanov. Pius XII. hovorí: „Ak nás smutná skutočnosť núti jasne formulovať podmienky tohto boja, nikto nám nemôže čestne vyčítať, že by sme akoby podporovali stupňovanie napätia medzi protichodnými stranami, a ešte menej, že by sme sa akýmkoľvek spôsobom vzdialili od tej výzvy k mieru, ktorá vyplýva z nášho apoštolského úradu. Ak by sme mlčali, museli by sme sa oveľa viac obávať Božieho súdu. Zostávame pevne verní veci mieru a len Boh vie, ako veľmi tužime po tom, aby sme ho mohli plne a radostne ohlasovať spolu s anjelmi Vianoc.“

Ale práve preto, aby sme ho zachránili pred súčasnými hrozbami, musíme poukázať na to, kde sa skrýva nebezpečenstvo, aké sú taktiky jeho nepriateľov a čo ich ako takých odhaľuje.“ V skutočnosti „tvárou v tvár nepriateľovi, ktorý je odhodlaný tak či onak vnútiť všetkým národom určitý a neúnosný spôsob života, môže mier zachrániť iba jednomyseľný a pevný postoj všetkých milovníkov pravdy a dobra, a ten ho aj zachráni. bolo by osudnou chybou zopakovať to, čo sa v podobnej situácii udialo v rokoch pred druhou svetovou vojnou, keď sa každý z ohrozených národov, a nielen tie najmenšie, snažil zachrániť na úkor ostatných, takmer sa za nich skrývajúc, a dokonca sa snažil z úzkosti druhých vyťažiť veľmi sporné ekonomické a politické výhody. Výsledkom bolo, že všetky spolu boli strhnuté do tejto veľkej vojny.“

Pius XII. úplne jasne odsudzuje takzvaného „ducha Mníchova“, teda postoj západných štátov, ktoré sa v roku 1938 tvárou v tvár Hitlerovmu expanzionizmu klamne domnievali, že vojne sa vyhnú, ak ustúpia požiadavkám nacistického diktátora: „Výsledkom bolo, že všetky spolu boli strhnuté do tejto veľkej vojny.“

Francúzsky spisovateľ Jean Madiran to v úvodníku uverejnenom v časopise „Itinéraires“ vo februári 1957 v komentári k rozhlasovému posolstvu Pia XII. jasne zdôraznil: prvým dôvodom, prečo pápež nevyzval kresťanstvo na križiacku výpravu, nie je skutočnosť, že by bolo potrebné viesť dialóg, uzatvárať dohody a dohodnúť sa s komunizmom: tento prvý dôvod spočíva v tom, že je možné a nutné zabrániť svetovej vojne, nie však ústupkami, ale vďaka pevnej a jednomyseľnej rezistencii voči iniciatívam, manévrom a infiltráciám zo strany Sovietov. Komunizmus je nepriateľom kresťanskej civilizácie a proti nemu nepomôžu žiadne kompromisy ani iluzórne dialógy, ale morálny, politický a duchovný odpor založený na náboženskej tradícii Západu.

Posolstvo, ktoré nám zveruje Pius XII., je jasné: bolo by veľkým nešťastím, keby sa svetová vojna stala nevyhnutnou. Ale existovalo by ešte väčšie nešťastie: mlčanie a vzdanie sa boja tvárou v tvár útočiacemu nepriateľovi. Kto sa vzdá, aby neprehral, je často zavalený porážkou a hanbou. Tým, ktorí bojujú za pravdu a spravodlivosť, víťazstvo nikdy nechýba.

Prof. Roberto de Mattei

Zdroj: robertodemattei.substack.com

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!