Zdroj: infovaticana.com
Navarrčan, ktorý žil v Ríme od roku 1957, viedol hudobnú kapelu vatikánskej baziliky v rokoch 1980 až 2006 a zbory Rímskej filharmonickej akadémie viac než šesťdesiat rokov
Monsignor Pablo Colino, kňaz z Navarry, ktorý bol dvadsaťšesť rokov kapelníkom (maestro di cappella) v Bazilike svätého Petra, zomrel túto stredu v Ríme vo veku 92 rokov, presne v deň štyristého výročia posvätenia baziliky. Bol to môj priateľ. V Ríme som ho navštevoval vždy, keď som mohol. Odchádza od nás veľký hudobník a predovšetkým dobrý kňaz.
Narodil sa v Pamplone 25. januára 1934 ako syn Francisca Colina, hudobníka v kapele Civilnej gardy, po ktorom zdedil lásku k hudbe. Študoval v seminári v Saturrarane, filozofiu vo Vitorii a teológiu v San Sebastiáne, kde bol aj vysvätený za kňaza v katedrále. V roku 1957, v 23 rokoch, prišiel do Ríma dať si uznať štúdiá a vzdelával sa na Pápežskom inštitúte posvätnej hudby, kde získal diplom z posvätnej hudby (1960) a z kompozície a zborového dirigovania (1963).
Keď mu ponúkli, aby zostal v Ríme ako učiteľ, išiel požiadať o povolenie svojho biskupa Lorenza Bereciartuu. Ten sa chvíľu zamyslel a povedal, že keby ho žiadal, aby zostal v San Sebastiáne, bolo by mu to ľúto. Colino mu odvetil, nech sa tým neriadi, veď sa dal vysvätiť práve preto, aby poslúchal svojho biskupa. Bereciartua mu povolenie udelil vetou, ktorú Colino sám zopakoval v rozhovore pre InfoVaticana v roku 2019: „Radšej mám priateľa v Ríme než nepriateľa doma.“ Odvtedy ho už nikam nepremiestnili.
Viac ako šesťdesiat rokov viedol zbory Rímskej filharmonickej akadémie, kde založil školy hudobnej výchovy a zborového spevu. V rokoch 1980 až 2006 dirigoval Cappellu Giulia, zbor baziliky, ktorého kapelníkom bol v 16. storočí Palestrina. Pod jeho vedením zbor sprevádzal pápežské liturgie, nahrával albumy a účinkoval vo Vatikánskom rozhlase a v RAI. Jeho vianočné koncerty sa vysielali do celého sveta. Bol kanonikom Baziliky svätého Petra, „doživotným senátorom“, ako sa sám nazýval, hudobným kritikom denníka L’Osservatore Romano, členom Kráľovskej akadémie výtvarných umení svätého Fernanda a komandérom Radu za zásluhy Talianskej republiky. Zanechal po sebe esej o zborovej pedagogike La voce del fanciullo cantore a viaceré vydania liturgických kníh, napríklad Liber Vesperalis.
Bol to nadšenec. V roku 2019, v 85 rokoch, sa odmietal vzdať dirigentskej taktovky a z Filharmonickej akadémie odišiel až v roku 2021, v 87 rokoch. Jeho vášeň mala svoje kritériá. Bach bol pre neho najlepší a o Bachovi nepochyboval: Matúšove pašie. Pápežom hudby bol podľa neho svätý Pius X., lebo „očistil všetku hudbu, ktorá sa pokladala za posvätnú, hoci ňou nebola“, a nehovoril len o minulosti: tá istá hudba sa, varoval, „vracia s gitarami a akordeónmi“. Joseph Ratzinger bol pre neho veľkým vzorom. V deň jeho zvolenia sa postavil na miesto, kade mal prejsť automobil nového pápeža. Benedikt XVI. zastavil, vystúpil, podišiel k nemu a Colino, keď mu bozkával ruku, sa pomýlil: „Blahoželám, Vaša Eminencia… prepáčte, Vaša Svätosť.“ Pápež sa rozosmial: „Ďakujem, maestro.“
A predovšetkým bol kňazom. Odpoveď, ktorú dal svojmu biskupovi, v sebe zahŕňa celú predstavu o kňazstve, a práve z nej vychádzalo jeho chápanie hudby ako služby liturgii, v kapele, ktorá existuje preto, aby spievala na svätej omši, aby spievala ranné chvály a vešpery kapituly baziliky svätého Petra. Keď sa ho v rozhovore spýtali, či hudba približuje k Bohu, odpovedal: „Samozrejme, že áno, a najmä ak ide o posvätnú hudbu a ak má človek čisté a nevinné srdce.“ Prosím čitateľov týchto riadkov o modlitbu za jeho dušu. Requiem aeternam dona ei, Domine.
Zdroj: infovaticana.com
Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

